„Zajačik, tak rada ťa opäť vidím," drobná žena oblečená v žiarivo žltých letných šatách, silno objala hnedovlasého chlapca pred sebou. „Nehovor mi Zajačik. Už nie som malé, sopľavé decko," zfrflal mladík a snažil sa vykrútiť z babkinho pevného zovretia. Starená sa ho však držala ako kliešť a odmietala bruneta pustiť, aj cez fakt, že ten sa metal ako úhor. „Joj, Martin, nebuď taký nafučaný. Vyzeráš potom ako malé prasiatko," zachichotala sa, pričom svojho sedemnásť ročného vnuka jemno štipla do snedých tvárí. Martin pretočil očami a ženinu zvráskavenú ruku odohnal jedným nepatrným mávnutím.
Zo zeme zobral modrú športovú tašku a cez rozhľahlý dvor sa šuchtavým krokom plahočil do starého, vybledlého domu. Starená prevrátila svoje orieškovo hnedé oči a neveriacky pokrútila hlavou, pričom jej do tváre spadlo pár pramienkou čiernych vlasov, popretkavaných začínajúcimi šedinami.
„Tá dnešná mládež. Ako utrhnutý z reťaze. Len počkaj, ja ti ešte ukážem.“

***

„Tak, aká bola cesta,“ opýtala sa tmavovláska, pričom chlapcovi podávala tanier plný špagiet s mäsovými guličkami a rajčinovou omáčkou, ktoré tak miloval. „Fajn,“ zabrblal Martin a  vidličku zapichol do prostriedku taniera, pričom sa začal v jedle znudene prehrabovať. U babky na chalupe, ktorá bývala na východe Francúzska, mal stráviť týždeň a pol. Kedysi by ho táto nášteva nesmierne tešila a on by bol celý bez seba. No časi sa menia a preňho teraz bola nášteva babky skôr otravná, ako prínosná. Nielenže leto bolo v plno prúde a on si ho chcel plnými dúškami užiť pred tým, než nastúpi opäť do školy, ale aj jeho kamaráti, s ktorými sa pravidelne stretával, teraz organizovali najväčšie párty, o ktorých sa hovorilo široko ďaleko . A na ktorých sa on, samozrejme, nemohol zúčastniť, kedže trčal v tomto zapadákove obklopenom nekonečnou, lesnou pláňou.
„Si v poriadku, Zajačik?“ žena sa starostlivo pozrela na svojho "malého" vnúčika, pričom na stôl položila misu s koláčikmi, plnenými domácim lekvárom, ktorých sladkastá voňa sa rozpínala po celej kuchyni. „Nie, nie som v poriadku. Keby si teraz predstavím, že som mohol ležať u bazénu a byť obklopený peknými kočkami, tak je mi naozaj do plaču,“ zahuhňal chlapec a do úst si strčil veľkú porciu špagiet. Žena sa nepatrne uchechtla a otočila sa späť ku kuchynskej linke, aby nachystala česrtvú, levandulovú limonádu. Poznala svojho vnuka natoľko, aby vedela, že než by sa dostal k pekným kočkám, tak by skončil niekde opitý.
„Nezúfaj. Tu sa určite zabavíš viacej, ako niekde u svojich kamarátov,“ tmavovláska sa postavila našpičky, pričom sa končekmi prstov dotkla skleneného džábanu uloženého na najvyšej poličke. Chcela si ho priathnuť k sebe, avšak namiesto toho ho posúvala stále viac a viac do zadu. „Šľak aby to trafil,“ zahuhňala. „Nechaj, ja to urobím,“ Martin sa zodvihol od stolu. Aj keď ho babka a celá táto nášteva nesmierne štvala, nechcel byť neslušný hajzlík. Naviac vedel, že starená by sa sťažovala jeho otcovi a ten by mu to neskoršie dal vyžrať. „Ďakujem ti, zlatíčko,“ pousmiala sa starká a opäť štipla svojho vnuka do tváre. Martin pretočil očami a posadil sa znova za stôl, aby dojedol svoje jedlo, ktoré už teraz bolo úplne vychladené. „Inak k tomu tvojmu vynadreniu. Pochybujem, že sa tu zabavím viac ako u svojich kamošov. Však tu nie je nič. Iba lesy a pár domov, ktoré aj tak obývajú iba starý dedovia a babky,“ odvrkol.
Žena sa prudko otočila a nasupene dala ruky vbok. „Ty si myslíš, že staré babky a dedkovia nevedia byť zábavný?“ opýtala sa ho so zdvihnutým obočím. Brunet hodnú chvíľu, bez jediného slova, zarazene pozeral na svoju babku. Následne na to si odkašľal a s vážnou tvárou odpovedal: „Áno.“
Tmavovláska neveriacky pokrútila hlavou. „Já tu vašu generáciu naozaj nechápem. To si skutočne myslíte, že keď už má človek svoje najlepšie roky za sebou, tak patrí do starého železa?“ spýtala sa. Martin nepatrne mykol plecami a tak nejak súhlasne pokýval hlavou.
„No dobre. Ja ti ukážem, čo dokáže sila staroby,“ žena sa napnula v hrudi a hrdo sa udrela do srdca. Za týmto činom však nasledoval príval dusivého kašľu. „To chcem vidieť. Vsadím sa, že ak už chystáš čokoľvek, tak sa ti to nepodarí,“ uchechtol sa chlapec a nebezpečne sa zhupol na stoličke. „Platí. Ak vyhrám, zavoláš otcovi a oznámiš mu, že tu chceš ostať dokonca prázdnin. Ak vyhráš ty, tak môžeš okamžite odísť domov,“ povedala. Brunetovi sa znenazdajky rozžiarili oči a div, že nevyskočil od radosti. „Tvoju stávku prijímam,“ natiahol ruku ku svojej starej mame. Tá ju pevne stikla, čím uzavreli dohodu.
„Vieš, čo baby. Ani si nebudem vybaľovať, keďže zachvíľu aj tak pôjdem preč,“ zazubil sa Martin.

„To si len myslíš,“ pomyslela si tmavovlasá žena a spiklenecky sa usmial. Už teraz vedela, ako celú túto šarádu vyhrať. Pokiaľ si Martin myslel, že ona je tu ten slabý článok, avšak pekelne sa  mýlil. Pretože ona už dávno velmi dobre vedela o jeho slabom mieste.

****

„Kam to ideme?“ opýtal sa zadychčane brunet a unaveno sa oprel o najbližší kmeň stromu. „Nehovor mi, že už si unavený,“ zasmiala sa tmavovlasá žena a zotrela si nepatrnú kvapku potu z čela. „Nie, ja vôbec nie som unavený,“ chlapec sa napriamil, aby potvrdil svoje slová. Avšak svaly ho nesmierne pálili a mal pocit, že ešte jeden krok a zrúti sa na zem.  Pričom odtiaľ už nikdy nevstane.

„Dobre, Zajačik. Ako povieš,“ zasmial sa žena a zvrtla sa na opätku. „Budem teda pokračovať.“

„A povieš mi teda, kam to vôbec ideme,“ spýtal sa chlapec, pričom  sa snažil dohnať svoju babku. Nechcel sa ňou nechať zahanbiť a hlavne potreboval s ňou udržať krok. Ak tú stávku vyhraje, ešte stihne párty u Rafaela. Musel sa na ňu dostať, kedže bola aj pozvaná Juliet Botrelová, najpopulárnejšia baba na škole. Každý chalan slintal, keď ju uvidel. A on rozhodne chcel byť ten, kto ju zbalí a dostane do postele. Predstava, že uvidí jej krásne nahé telo, ho popohnala vpred.
„To je prekvapenie, ale nepochybujem, že sa ti to bude páčiť,“ usmiala sa popod fúzy.
Samozrejme mu nemohla prezradiť kam idú. Ak by Martin vedel, že jeho najväčšou životnou škúškou bude skok zo zrázu, tak by na túto hlúpu stávku nikdy nepristal. Brunet sa možno hral na veľkého tvrďáka, ktorý sa ničoho nebojí, ale opak bol pravdou. Výšky, to bola jeho najväčšia slabosť. Pamätala si ich malý výlet na Eiffelovu vežu, kedy sa skoro povracal, keď videl do akej výšky ho vytiahla. A tento výlet bol presne ten istý prípad. Len s tým rozdielom, že ústes, z ktorého mal skočiť mal sotva šesť metrov.  Avšak aj takáto výška bola preňho ako to najhoršie mučenie, čo na svete mohlo existovať. Samozrejme, aby mu dokázala svoju pravdu, mala v pláne sama skočiť dole.
„Ako dlho ešte? Už ma to prestáva baviť,“ zafrflal brunet a odpil si z plastovej flaše od Coca-Coly, ktorú mal schovanú v batohu.
„Zachvíľočku sme tam,“ povedala starená a ladne preskočila koreň, ktorý jej stál v ceste.

***

„TY. SI. SA. ZBLÁZNILA?!“ chlapec poplašene cúvol dozadu, pričom chrbtom narazil do hladké, studeného kameného povrchu. „Prečo by som sa mala zblázniť?“ zahahiňala sa tmavovláska a hodila svoj batoh na zem. „Nehovor mi, že sa bojíš.“

„Nebojím sa. Noo, vieš, ale...nie je to nebezpečné?“ brunet sa zatváril celkom pochybovačne. Nechcelo sa mu veriť, že by jeho stará šesťdesiatpäť ročná babka dobrovoľne skočila dole. Podľa neho to bolo nesmierne vysoko nehovoriac o tom, že si nebol istý ako hlboko sa nachádza dno. Čo ak je to iba malá plytčinka a jeho potrhlá babka sa zabije. To svojmu otcovi len tak nevysvetlí. Čo mu asi tak povie?

„Ahoj oci. Vieš, nechcel som u babky zostať a radšej chcel ísť na párty. Tak sme uzavreli stávku. A no vieš, ona ma zobrala na takový útes a skočila z neho dole. A no vieš, tá voda nebola taká hlboká ako si babka myslela. A nejak tak sa to stalo.“

Nie, tento scénar sa mu naozaj nepáčil. „Ideš, Martin?“ Z úvah ho vyrušil starenin hlas. Chlapec párkrát zamrkal, než si uvedomil, že jeho babka pred ním stojí v plávkách a skutočne je pripravená skočiť dole.
„To nemyslíš vážne? Čo ak sa zabiješ,“ vyhŕkol brunet a frustrovane sa chytil za hlavu.
„Prečo by som sa mala zabiť? Ten útes nie je nijak vysoký a pokiaľ viem, tak aj to jezero je dostatočne hlboké,“ zahihňala sa. Robilo jej potešenie, keď mohla vidieť svojho vnuka vystrašeného až na smrť. Samozrejme vedela, že sa jej nemôže nič stať. Z tohto miesta skákala ešte v dobe, keď nosila plienky.
„Nie! Neskočíš!“ zakričal chlapec, pričom jeho kolená sa mu rozstriasli strachom.
„Ver tomu, že hej,“ zo starenkinho hrdla sa vydral veselý smiech. Následne nato sa rozkričala ako bláznivá pubertiačka a rozbehla sa smerom k jazeru. Z chlapcovho krku sa vydralo pridusené zvresknutie, no než stihol čokoľvek spraviť, jeho babka už letela dole. Starenky telo s čľupnutím dopadlo na priezračnú hladinu a o pár sekúnd sa jej tmavá hriva nadobro stratila z chlapcovho zorného poľa.

„Babkááá,“ zareval vystrašený chlapec. No v kúti svoje mysle vedel, že žena ho nepočuje. Rýchlosťou blesku sa vyzliekol a aj cez obrovský strach skočil. Máchal rukami okolo seba a kričal babkine meno, no tmavovlásku nikde nevidel. V hlave sa mu premietali katasrofálne scénare a on pomaly, ale isto začal panikáriť. No v tom pocítil pevné zovretie prstov okolo členku a niečo ho prudko stiahlo pod vodu. Prekvapený brunet zalapal po dychu, pričom do pľúc sa mu dostalo pár glgov vody. Zúrivo začal máchať rukami a než sa nazdal, bol opäť na hladine. Za prvým nádychom nasledovalo nekotroľovateľné kašľanie.
„No vidíš, že si to zvládol,“ zasmial sa ženský hlas. Chlapec po babke strelil naštvaný pohľad.
„Ani nevieš, ako som sa o teba bál,“ zafrflal. „Hovorila som ti, že sa o mňa nemusíš báť. Toto miesto poznám ako svoje topánky. Ani nevieš, koľkokrát som odtiaľto skočila. Ale uznaj, ešte nepatrím do starého železa,“ starená si prehrabla svoje tmavé vlasy.

„To máš pravdu. Ale už viackrát to nerob. Otcovi by som to tak ľahko nevysvetlil. Ale čo naša stávka?“ opýtal sa brunet

„Myslím, že neplatí. Zvládli sme to obaja. A teraz poď. Dáme si závod, kto bude skoršie na brehu.“

„Dobre, ale dávam ti náskok. Vieš starší majú prednosť.“

„Ty malý sopliak. No ja ti ukážem."