Bolo teplé letné popudnie. Malá ryšavá veverička pomaly skackala vysokou trávou, pričom usilovne hľadala niečo, do čoho by sa mohla s chuťou zakusnúť, a tak zaplnila svoje prázdne bruško. Nevedela vystáť už to nekonečné cvrlikanie husličiek vo svojom hľadovom žalúdku.

Nechápala ako mohla jej veľká zásoba sladký orieškov tak rýchlo zmiznúť. Predsa len si dávala pozor, aby ich mala dostatok pre prípad, že by nastali ťažké chvíle.

Hopkala si lesíkom, pričom pri každom vysokom strome hľadala niečo, do čoho by sa zahryzla.
„Ale no tak, to naozaj nikde nič nie je," zahundrala potom, čo dôkladne prezrela okolie už siedmeho stromu. Chcela pokračovať vo svojej ceste, keď v tom začula hlasný nárek. Ryšavka sa postavila na maličké zadné labky, pozorne nastražila uši a zaňuchala svojim malým noštekom. Chvíľu načúvala, snažiac sa prísť na to, čo to bolo za zvuk. Avšak, keď sa po chvíli nič neozvalo znova dopadla na zem, rozhodnutá pokračovať vo svojom pátraní po nejakej dobrote.

„Prosím, pomoc. Pomôžte mi niekto," znova sa tichým lesom ozval hlasný nárek. Veverička natočila svoju drobnú hlávku na ľavý bok a rýchlymi skokmi sa vydala smerom k miestu, odkiaľ sa žiadosť o pomoc ozývala.

Keď dorazila na priestrannú čistinku, udivene sa zarazila. Medzi konármi mocných dubov sa v lesklej pavučine trepotal malý, čierny mravček.
„Hej mravec, ako si sa tam preboha dostal. Predsa vieš, že niekto ako ty by sa mal Pani Pavúkovej vyhýbať naozaj veľkým oblúkom," veverička vzhliadla smerom k bezmocnému mravčekovi, pričom na neho zažmurkala svojimi veľkými hnedými očkami.

„Ja viem Slečna Veverička. Avšak nebolo to naschvál. Chcel som iba doniesť domov jeden z tých prenádherný dubových listov, aby naše šikovné krajčírky ušili pre kráľovnú tie najkrajšie šaty, aké nemá široko-ďaleko žiadna iná kráľovná. Lenže, keď som liezol po tom tenkom konáriku, pošmykla sa mi jedna nožička a ja som padal dole. Myslel som, že bude so mnou ámen, no zachytil ma pavučina Pani Pavúkovej. No neviem, čo je horšie. Či to, že by som skončil rozplácnutý na zemi alebo, že ma zožere veľká tlstá chlpatá, osemnohá príšera," zabedákal mravček, pričom sa znova pomrvil v pavučine. Tám sa mu však ešte viac obmotala okolo bezmocného telíčka.

„Ach, mravček. Dostal si sa naozaj do nepeknej šlamastiky. Počkaj a prestaň sebou vrtieť. Ja ti pomôžem," zakričala veverička. O pár sekúnd už sa jej ostré pazúriky zahákli do pevnej kôry starého dubu. Než sa mravček stihol spamätať, veverička už bola na jednom z konárov, na ktorom bola pripevnená jemná pavučinka Pani Pavúkovej.

„Nehýb sa mravec. Inak ťa nebudem schopná vyslobodiť," povedala veverička, pričom sa opatrne blížila k uronenému drobcovi. Samozrejme tiež dbala na svoju bezpečnosť, keďže nemala záujem skončiť dole na zemi.

Keď už bola blízko siete, natiahla svoju drobnú packu a ostrými pazúrikmi preťala jemné vlákna pavučiny Pani Pavúkovej. Mravček sa rýchlosťou blesku vymotal zo svojho väzenia a opatrne vyliezol na ryšavú labku svojej zachránkyne a pevne sa chytil jej kožucha. Veverička spolu s mravcom zliezla zo stromu a odhopkala preč do lesa. Nechcela byť v blízkosti dubov práve vo chvíli, keď dorazí Pani Pavúková a uvidí tu spúšťu, ktorú ryšavka napáchala.

„Ďakujem Slečna Veverička," usmial sa mravček potom, ako prišli k jeho mravenisku. „To nič mravec. Rada som pomohla. Avšak nabudúce si dávaj pozor. Už také šťastie ako si mal dnes, mať nemusíš," veverička mu úsmev opätovala a zvrtla sa na odchod. Pri tom neočakávanom dobrodružstve aj zabudla, že má hlad. No to len do tej doby, než jej opäť zahrali trúbkari v jej malom, hladovom brušku.

„Počkajte Slečna Veverička. Ako sa vám odvďačím za pomoc," zakričal za ňou mravček, než stihla zmiznúť v útrobách hustého lesa. „Netreba mravček. To bola maličkosť. Aj tak by si mi ty nevedel pomôcť," povedala veverička a odhopkala preč.

O pár dní neskôr ryšavka opäť skackala lesom, pričom si znova niečo hľadala pod zub. Zásobu mala síce dostatočnú, no vo svojich kostiach cítila, že prichádzajú ťažké časy. Preto musela šetriť.

Zrazu nad sebou začula hlasitý škrekot a než sa stihla obzrieť kto to je, cestu jej skrížil mohutný jastrab.
„Kamže, kamže moja chlpatá priateľka," zachichotal sa jastra a pozrel na ňu svojim žltým okom, ktorému nič nemohlo uniknúť.

„Ale, tak som sa rozhodla prejsť po lese. Vieš krátka prechádzka," nervózne sa zachichotala veverička a ustúpila krok dozadu. Nemala chuť zostať na tomto mieste ani sekundu, pretože vedela, čo má veľký zlý jastrab v pláne. A ona nechcela byť jeho súčasťou. Na to mala svoj mizerný život až moc rada.

„Ale, no tak veverička. Mňa sa báť nemusíš," usmial sa jastrab a pohladkal ju svojim mohutným krídlom po jej drobnej hlávke. Veverička znova ustúpila, pretože tón jastrabovho hlasu sa jej vôbec nepáčil.
„Pozri. Rada by som tu s tebou ostala a dokonca aj pokecala, no mám ešte na pláne iné veci, ktoré by som rada stihla," zahundrala veverička, pričom sa zvrtla na malých nožičkách a dala sa na útek. No než stihla kamkoľvek dobehnúť, mohutný vták jej opäť skrížil cestu.
„Nikam nejdeš ty chlpatá kopa bĺch. Zostaneš pekne tu so mnou, milý a láskavým jastrabom," zaškriekal vták a nemosúrne zacvakal svojim zobákom. Veverička polakane stiahla chvostík medzi svoje drobné nôžky a pokrčila svoje huňaté ušká.
„Prosím, jastrab, chcem ísť domov," žadonila veverička, no zdalo sa, že on ju nepočúva.
„Nikam! Dnes si tu so mnou a ja odmietam svoju večeru pustiť."

V tom jastrabovi na hlave pristál malý, ale za to tvrdý kamienok.
„Hej, čo to je?" Spýtal sa podivene a krídlo si pošúchal boľavé miesto.
„Ty nenásytné vtáčisko. Nechaj Slečnu veveričku na pokoji," zakričal mravček a znova hodil do jastraba malý kamienok.

„Čo si to dovoľuješ mravec. Ja som jastrab a ty si nič. Iba malý, otravný hmyz," zachechtal sa vták. „Na tvojom mieste by som bol ticho jastrab. Možno sme malý, ale je nás viac," ozval sa ďalší hlas vedľa mrvčeka. Jastrab sa ani nenazdal a už naňho dopadala stovka malých kamienkov, ktoré naňho neúnavne hádzali usilovné mravce.

„Nie, prestaňte. To bolí," zaškriekal jastra a bez akéhokoľvek zaváhania sa vzniesol do vzduchu, len aby unikol neoprávnenému útoku na jeho osobu.

„Ďakujem ti mravec, zachránil si mi život," usmiala sa šťastná veverička.

„Nie je zač. Ty si mi tiež pomohla, keď som bol v smrteľnom nebezpečenstve."

Ponaučenie: Ak môžeme, pomáhajme druhým. Dobré konanie sa nám raz môže vrátiť.