Mal som dojem, že sa mi to musí snívať. Akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke, predo mnou stála víla.

Trepotala svojimi modrými krídelkami sem a tam, pričom teplý letný vánok sa jej pohrával s fialovými kučierkami. Naklonila bledú tváričku na bok a zamrkala na mňa očkami, ktoré pripomínali farbu punčovej zmrzliny.

Chvíľu ledabolo poletovala pár metrov odo mňa, než sa odvážila priletieť bližšie. Zohla sa tesne nad moje snedé čelo a párkrát po ňom zabúchala drobnými, bledými pästičkami, pričom sa škodoradostne zahihňala.

„Hej, čo to robíš?" ohnal som sa po nej rukou, snažiac sa ju zasiahnuť. Avšak aj keď medzi nami bol zjavný výškový rozdiel, tá malá potvora bol rýchlejšia ako moja obrovská dlaň. Víla znova odletela čo najďalej odo mňa, pričom sa znova veselo zahihňala. Vyzeralo to, že ju bavilo zo mňa robiť naprostého debila a nehorázne nemehlo, ktoré sa nedokáže ubrániť ani takej miniatúrnej potvore ako bola ona.

„No počkaj! Ten smiech ťa prejde," zahuhňal som a vyštartoval s roztvorenými rukami ku nej. Fialovláska sa ešte stále smiala, pričom si nevšimla mojich dlaní, ktoré po nej chňapali.
Zhrdla sa jej vydral poplašený piskot, keď sa moje obrovské lopaty zaklapli tesne pod jej chudými nohami. Zatrepotala krídlami a vyletela o pár centimetrov vyššie. Zavrčal som a začal som skackať na nohách, pričom moje dlane neustále plieskali o seba. Víla lietala sem a tam ako otravný komár, ktorý vás nenechám v noci spať.
Po chvíli sa jej podarilo preletieť pomedzi moje ruky. Bledé pästičky opäť dopadli na moje, teraz už spotené, čelo. Búchance boli teraz intenzívnejšie, miestami až agresívne. Ako keby ma chcela zmlátiť do nemoty. Bohužiaľ, vzhľadom na moju veľkosť, sa jej to nedarilo.

„No tak. Prestaň. Aj tak sa ti to nepodarí," povzdychol som si a opatrne ju chytil za jemné krídla, pričom som ju odtiahol čo najďalej od seba.
„Pusti ma ty násilník. Lebo ak nie začne kričať. A potom uvidíš, čo sa stane," prskla zvonivým hlasom a začala kopať nohami všade naokolo, ako keby jej to malo pomôcť. Zasmial som.
„Jasné. A ty ma začneš znova biť a posmievať sa mi," povedal som, pričom som nahodil ironickú grimasu. Víla sa však naďalej vztekala a moju poznámku plne ignorovala. Povzdychol som si a neveriacky pokrútil hlavou, pričom prameň hnedých vlasov mi padol do očí. „Zlatko, ty si jednoducho stratený prípad," povedal som po chvíľke. Víla prestala sebou metať a zahľadela sa na mňa vražedným pohľadom. Nadýchla sa tak hlboko, až jej bledé tváričky očerveneli a líčka sa zduli. Pripomínala mi moju malú sesternicu, keď jej mama odmietla kúpiť plyšového poníka v hračkárstve.

Avšak čo prišlo potom som akosi neočakával. Fialovláska otvorila drobnú pusinku, z ktorej sa vydral hurónsky vreskot a rozľahol sa všade navôkol. Týmto neznesiteľný jačaním by, podľa môjho názoru, dokázala zobudiť aj armádu nebožtíkov.

Pustil som jej modré krídla a zapchal si uši, ktoré už pomaly, ale isto vypovedali službu. Dokonca aj hlasná hudba, ozývajúca sa z reproduktorov v koncertnej hale sa oproti tomuto jačáku rovnal tichému šepotu.

„VIOLET! Okamžite s tým vreskotom prestaň! Kto to má sakra počúvať?!" zachraptil starý, mužský hlas. Dievčina okamžite zavrela ústa a vo vzduchu urobilo premet, aby sa pozrela na novo prichádzajúceho.

„Prepáč, Prado. Nechcela som ťa zobudiť. Len tento tu mi nedal inú možnosť," víla namierila svoj drobný prstík priamo na mňa.
„No dovoľ, ja som tu tá obeť nie," prskol som. Mal som sto chutí po tej malej hnusobe niečo hodiť. Tento nápad som však veľmi rýchlo zamietol, keďže by som sa s veľkou pravdepodobnosťou ani netrafil. Naviac, takto by som potvrdil iba jej úlohu trpiacej chudinky.

„Violet, myslím, že toto sme si už vydiskutovali. Bezbranný smrteľníci sa jednoducho nebijú," povedal starec v krémovom rúchu, ktoré mal omotané okolo rozheganého tela. Sotva sa držal na vratkých nohách a jedinou oporou mu bola drevená palica, ktorá vyzerala, že má tiež toho veľa za sebou.

„Ale..." Violet chcela niečo namietnuť, no starcov pohoršený pohľad belasých očí ju veľmi rýchlo uzemnil. Víline tváričky sa opäť zduli. Ruky si zložila na prsia a naštvane priletela k starcovi. Ten sa pomaly otočil a šuchtavým krokom sa vydal smerom ku lesu.

„No tak. Nestoj tam ako poleno a poď. Nemám na to celý deň," zvolal starec, pričom sa neunúval na mňa ani otočiť. Neveriacky som zamrkal očami a už-už sa chystal niečo povedať.
„Áno, ty. Alebo tu vidíš ešte nejakého iného smrteľníka okrem seba," muž pootočil hlavou, aby sa na mňa pozrel.
Prehltol som veľkú guču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle a prinútil svoje, razom stuhnuté nohy k pohybu. Nepáčilo sa mi, že by som mala vkročiť zo svetlom zaliatej lúky do temného lesa, kde som nemal vôbec tušenie, čo ma čaká.

Violet v krkolomných manévroch poletovala okolo starca, ktorý sa pomaly tackal po kamennom chodníčku. Občas som mal dokonca pocit, že sebou treskne na zem a viac nevstane. „Ešte kúsok a sme tam," zamrmlal si starší muž skôr pre seba, ako pre mňa. Na jazyku ma štípala otázka, no odpoveď na ňu som dostal skôr než som ju stihol vysloviť. „Kráčaj a za chvíľu to uvidíš." Nepáčilo sa mi, že tento podivný starec dopredu vedel každú jednu moju myšlienku.

Hustý les pomaly začal rednúť, pričom sa mi naskytol neuveriteľný pohľad na mohutné kryštálové veže zámku, ktorý sa rozprestieral na horizonte. Zreničky sa mi rozšírili úžasom. Nič podobné som nikdy nevidel. Možno iba vo svojich predstavách, keď mi moja matka čítala rozprávky. Všimol som si, že chodníček po ktorom sme šli sa pomaly, ale isto začala zvažovať do hlbokej priepasti, pod ktorou som zazrel niekoľko malých, drevených chalúp s pestrými kvetinovými záhradkami.

"Vitaj v Eufórii," ozval sa sa mnou mladý mužský hlas a pevná dlaň mi dopadla na moje vychudnuté rameno, pričom ho nepatrne stisla. Stočil som svoj pohľad a pre sebou zbadal vysokého muža odetého v lesklej zbroji, pričom jeho dlhé, snehovo biele vlasy viali vo vetre.

"Ešte stále nechápem, prečo sme ho sem zaviedli, Prado," ozvala sa víla tesne vedľa mužovho ucha. Znova som vypleštil oči. Toto, že je Prado?! Ten starec, ktorý vyzeral, že každú chvíľu bude čuchať kvetinky od spodu?!

"Ten sarkazmus by som si na tvojom mieste odpustil," jeho belasé oči ma naštvane prebodli a verím, že keby mohol, tak ma na mieste zabije. "Prepáč," zamrmlal som zahanbene a odvrátil zrak, len aby som sa na neho nemusel pozerať.

"Haló! Odpovieš mi konečne," zafrflala víla, pričom pretočila rúžovými očami. "Jeho veličenstvo by ho rado videlo. To je všetko, čo tvojim zvedavým ušiam môžem nateraz povedať. Lebo ak by som ti povedal aj detaily, tak by to o sekundu vedeli všetci," Prado sa otočil na Violet, pričom na perách sa mu vykúzlil ironický úsmev. Víla nielenže bola strašne otravná, ale vyzeralo to, že aj rada roznáša drby. Fialovláska si len naštvane od frkla a zatrepotala krídlami, len aby už nemusela znášať našu spoločnosť. "Dobre, myslím, že môžeme pokračovať ďalej. Kráľ Ludas nás už očakáva," skonštatoval Prado a taktiež sa pohol smerom vpred.

"Koľko nám to bude ešte trvať? Zámok vyzerá byť celkom ďaleko," zmrkal som na bielo vláskov chrbát. "Neboj sa o chvíľu sme tam. Stačí len keď pôjdeme tadiaľto a ani sa nenazdáš a sme tam," muž ukázal dlhým prstom pred seba. Pochybovačne som zvraštil čelo, keďže predo mnou nebolo nič iné, iba hlboká roklina. "Si si istý?" spýtal som sa ho a pozrel sa ešte raz dole. "Naprosto," zachechtal sa Prado. Ani som sa nenazdal a na chrbte mi pristála jeho veľká dlaň, ktorá ma prudko postrčila dopredu. Zvreskol som, snažiac sa zachytiť mužovej ruky, lenže tá sa mojim pokusom o záchranu vlastného úspešne vyhla.

Mal som pocit, že môj pád trval nekonečne dlho, a že moje hlasivky medzitým odumreli od nekonečného kričania. No v tom moje sexy pozadie dopadlo na niečo naozaj mäkké, čo sa pod mojou váhou preborilo a následne na mňa zrútilo. Splašene som rozhadzoval rukami, snažiac sa dostať tú vec z môjho tela.

„Hej, počkaj. Ak takto budeš sebou šiť, tak sa do toho viacej zamotáš," niekde nad mojou hlavou sa ozval pobavený smiech. Prestal som mávať rukami a jednoducho čakal, čo sa stane.
Ani nie za pár okamžikov sa nad mojou tvárou objavilo žiarivé svetlo a do nosa ma udrela sladká vôňa pomarančov a škorice.

„Si v poriadku?" usmialo sa na mňa dievča s očami, pripomínajúce ligotavé smaragdy, ktorej dlhé hadie vlasy sa mi líškali k rozpáleným lícam.

HADY?!

Zavrešťalo moje podvedomie a ja neviem ani ako, ale stál som na rovných nohách, čo najďalej od tej beštie. Každý predsa vedel, že Medúzy z vás urobia kameň a tým som rozhodne byť nechcel.

„Hej, počkaj. Nechcela som ťa vystrašiť," šupinatá ruka sa ku mne opatrne natiahla, ako keby som bol nejaké splašené zvieratko. Aj keď v tejto situácii som od neho ďaleko nemal.

„Múza, čo sa tu deje?" Prado stál vo veľkých dverách, pričom si leda bolo odhŕňal neviditeľnú smietku zo svojho dokonale vylešteného brnenia.
„Myslím, že to je moja vec, Prado," dievčina po ňom hodila naštvaný pohľad, akoby ju prítomnosť muža desne iritovala. Rukami sa zaprela o rozhádzané vankúše a na nich nadvihla svoje štíhle telo. Až teraz som si mohol všimnúť, že namiesto nôh má dlhý zlato-biely hadí chvost. „Čo to krucinál je?" z úst mi vyletela udivená poznámka. Začínal som mať pocit, že zjavne pomaly prichádzam o rozum.

"Na tvoje hádky momentálne nemáme čas Múza. Jeho veličenstvo nášho vzácneho hosťa už očakáva," Prado úplne odignoroval moju poznámku. Jedným rýchlim pohybom ma chytil za zápästie a už ma ťahal preč od chichotajúcej sa medúzy. "Dúfam, že sa čoskoro uvidíme krásavec," zamávalo mi hadie dievča, pričom aj hadíky na jej drobnej hlave urobili to isté. "Koketa," zafrflal bielovlások, pričom zahol za najbližší roh a začal ma ťahať hore po úzkom, točitom schodisku.

Po malej chvíli, ktorá mne pripadala ako nekonečná, som sa ocitol v priestornej sále, ktorá vďaka slnku a farebným okenným sklám, žiarila prenádhernými farbami. "Vaše Veličenstvo," Prado pokľakol na ľavé koleno a hlboko sa uklonil, až mu jeho dlhé vlasy padli do tváre.

"Priviedol som Vám toho cudzinca," zodvihol hlavu a nepatrne ukázal mojim smerom. "Hej...," chcel som niečo namietnuť, no nenávistný pohľad kráľa mi v tom zabránil. Jeho žlté oči ma sledovali ako nejakú korisť, ktorá sa mala práve stať jeho večerou. Prstami si zamyslene prehrabával svoju hustú hnedú bradu a mal som pocit, že si sem tam niečo pre seba aj zašomral. Napokon si hlasno vydýchol a vstal zo svojho zlatého trónu, ktorého zadná časť tvorila spleť rozličných ornamentov. Pomalým vznešeným krokom ku mne pristúpil a pravou rukou mi zodvihol bradu tak, že som bol nútený sa pozrieť do jeho očí. "Ako si sa sem dostal?" spýtal sa ma, pričom nespúšťal zo mňa svoj prísny zrak. Pokrčil som plecami, keďže na normálnu, slovnú odpoveď som sa nedokázal zmôcť. Až moc som z neho bol vystrašený. Určite keby chcel, tak mi jedným nedbalým švihom ruky zlomí väz.

"Kto ti o tomto mieste povedal?" nespokojne zašomral, čím mi dal najavo, že nebude tolerovať moje neverbálne odpovede. "Nikto. Ja ani neviem, kde to vlastne som. Jednoducho som sa prebudil na tej lúke pri lese. Tam kde ma otravovala tá malá potvora." Kráľ sa zamračil a jeho stisk nepatrne zosilnel. Zjavne sa mu nepáčilo, že o Violet hovorím ako o malej potvore. "Poslať ťa sem Kálios, však? Aby si zničil naše kráľovstvo, ktoré sme tak dlho budovali. Však?!" hnedovlasí muž zvýšil svoj už tak hrubý hlas a jeho stisk opäť zosilnel.

"Ja neviem o čom hovoríte. Som iba človek. Nepoznám žiadneho Kalósa," zamrmlal som, pričom som muža chytil za svalnaté predlaktie a snažil sa vyprostiť z jeho zovretia. "Prečo by som mal veriť takej kryse ako si ty? Veľmi dobre viem, že ten starý černokňažník sa nevie dostať cez našu obranu, pretože ho a ani jeho armádu nepustí praveké kúzlo, ktoré vyčarovala moja praprapra tetuška. Ale poslať sem ľudského chlapca, ktorý by tu mohol zasiať semienko temnoty je na neho až príliš prefíkaný nápad. Povedz s kým pracuje? Kto mu pomáha?" v kráľových očiach sa zablysol náznak akého si vraždeného vzrušenia. "JA. NE...VIEM," vyštekol som a nechtami sa zadrapol do kože na jeho ruke. Muž sykol bolesťou, no jeho silný stisk povolil a ja som zo žuchnutím dopadol na zem. "TY HNUSNÝ ČERV. ZA TOTO ZAPLATÍŠ!" zvreskol nazlostený brunet a z opasku, ktorý mal obmotaný okolo bokou vytiahol dlhý, ostrý meč. Ten s ľahkosťou zodvihol nad hlavu. Lesklé ostrie sa zablyšťalo v jasnom svetle, ktoré do miestnosti prenikalo cez okenice. Na okamih som zbadal svoj poplašený obraz, ktorý sa odrážal od lesklého povrchu. Vedel som, že je koniec, keď sa meč približoval k mojej hlave. Tu a teraz umriem, ako nevinný panic.

"Josh, ty tupec. Vstávaj!" silná facka mi dopadla na studené líce. Vystrašene som otvoril oči a môj pohľad spadol na bielu stenu, kde sa pomaly ale isto začínala tvoriť pleseň. "Vodka a LSD-čko. Raz ťa to svinstvo dorazí, kámo," zafrflal Erik a bol som si istý, že aj neveriacky pokrútil hlavou. A to som sa na neho nemusel ani pozrieť. Posadil som sa na posteli a chytil sa za hlavu, v ktorej mi nesmierne hučalo, ako keby som sa postavil do prostred tela zvonu, do ktorého niekto práve s celou silou treskol. Keď som sa prebral z prvotného šoku, okamžite som si prehmatal celé telo, pričom najväčšiu pozornosť som venoval práve hlave a krku. No zdalo sa, že všetko je v najlepšom poriadku. "Si v pohode?" Erik mi položil ruku na rameno a zahľadel sa mi do unavených očí.

„Jasné. Len som mal práve naozaj divný sen."