Chladný zimný vánok rozcuchával jej bujné, hnedé kučery. Nina sa zhlboka nadýchla a do svojho nosa nasala nepríjemný zápach šíriaci sa okolím. Vôňa rozkladajúceho sa ľudského mäsa a spáleného kovu, jej pošteklila čuchové bunky. Nevadilo jej to, ba práve naopak. Túto vôňu milovala a určitým spôsobom ju to upokojovalo.
Rozhliadla sa okolo seba, no nevidela nič iné ako pusté, rozpadajúce sa budovy, ktoré sa kedysi pýšili svojou krásou a sršali neutíchajúcim životom.
Pousmiala sa. Bolo to tak dávno, čo sa cez Zem prevalil veľká vlna, ktorá spôsobila to, že svet sa navždy zmenil a postúpil(tak ako by to pravdepodobne nazval Roland, postava z Kingovej série kníh Temná veža, ktorú ako tínedžerka milovala). Z celého sveta sa stala jedna veľká hnijúca, rozpadajúca sa skládka plná prapodivných bytostí a ľudských hybridov. Nepamätala si, kedy naposledy stretla človeka podobného jej.
Živého, dýchajúceho a závislého od normálnej potravy, nie od ľudských orgánov.

Tok nostalgických myšlienok prerušilo tiché zašramotanie ozývajúce sa za Nininým chrbtom. Prudko sa otočila a ľavá ruka jej okamžite vystrelila k vačku maskáčovej bundy, kde schovávala revolver. Popraskané prsty sa nedočkavo dotkli chladného kovu a jej telom prebehla vlna vzrušenia z pocitu, že zastrelí jednu z ďalších príšer, ktoré obývali túto spustnutú zem. Milovala zabíjanie, aj keď zo začiatku to tak nebolo.
Vždy sa desila faktu, že by jej mohol niekto ublížiť alebo ona by ublížila niekomu inému. Hnusilo sa jej to, ba dokonca takými ľuďmi opovrhovala a neznášala ich.

Avšak prvý ľudský hybrid, ktorý chňapal po jej štíhlom, snedom lýtku všetko zmenil. Nemala príliš na výber. Strach o vlastný život a fakt, že všade naokolo počula neutíchajúci rev vlastných rodičov, z ktorých monštrá strhávali mäso zaživa ju donútil konať. Za treskotu veľkých dubových dverí vbehla do octovej pracovne, pričom rýchlo prevracala všetky šuplíky, hľadajúc jej poslednú nádej na život. Starý, ale z cela funkčný revolver, ktorý patril už jej pra-pra-pra dedovi. Začala byť mierne zúfalá, keď ho nikde nevedela nájsť a dupot spolu s neľudským škrekotom sa pomaly približoval.
„Do riti, kde to je?" Zanadávala a potiahla za kľučku jedného zo šuplíkov na otcovom pracovnom stole. Vo vnútri niečo zarachotilo a jej pohľad padol na lesklú rukoväť zbrane. Zreničky sa jej prudko rozšírili, dych značne zrýchlil a žalúdok nepríjemne stiahol istou nedočkavosťou. Revolver opatrne chytila do ruky. Prekvapilo ju aký bol ťažký. Skontrolovala zásobník, pričom ju potešil fakt, že má dostatok nábojov na to, aby si zachránila vlastný život. Nezaoberala sa tým, čo sa s ňou stane potom, čo jej dôjde munícia a kde zoženie ďalšiu. Hlavná bola prítomnosť.
Šramot a neľudský rev sa priblížil tesne pred dvere pracovne, kde sa zrovna nachádzala. Nina chytila ťažký revolver do roztrasených rúk a namierila ho na dvere. Nikdy nestrieľala a nebola si istá, či tento boj vôbec vyhraje. Aj keby nie, aspoň by umierala s pocitom, že urobila pre záchranu svoje pofidernej existencie naozaj všetko. Dubové drevo sa razom rozletelo a v doškriabaných pántoch sa objavila popolavá tvár, s krvou podliatymi očami a vycerenými tesákmi, z ktorých kvapkala zelená silno zapáchajúca tekutina. Monštrum hlasno zarevalo až Nina mala pocit, že jej prasknú ušné bubienky. Nasucho preglgla a položila prst na spúšť. Zavrela oči a hlavou jej iba prebleslo... Buď ja alebo ONO.

„Kto je tam?" Zakričala, pričom zbraň bez pocitu akejkoľvek neistoty, držala pred sebou, pripravená strieľať. Okolím sa rozľahlo nepríjemné ticho, ktoré by nejedného človeka mohlo dohnať k šialenstvu.
„Zopakujem to ešte raz pred tým, než sa rozhodnem ti prevŕtať hlavu guľkou. Kto je tam?" Zakričala opäť brunetka, pričom sa pomaly približovala k miestu, odkiaľ počula tichý šramot. Ak by bola hrdinkou nejakého post apokalyptického filmu, na ktorý občas chodila so svojimi kamarátmi, určite by väčšina ľudí krútila hlavou nad jej hlúpym počinom. Lenže toto nebol film a ona nebola nijaká premotivovaná herečka.
V tomto svete išlo hlavne o prežitie a rozhodne to nebola ona, kto dnes zomrie.

Šramot opäť preťal ticho zničeného mesta. Nina opatrne priložila prst na spúšť a jemne privrela oči, pričom všetky jej zmysli začali pracovať na plné obrátky. Počas tých dlhých rokov, kedy sa túlala rôznymi mestami a krajinami s nádejou, že nájde ďalších preživších, ktorý by jej mohli pomôcť sa naučila jednu vec. Vždy sa musí spoliehať predovšetkým na seba a svoje vnútorné inštinkty. Nikdy nepoľaviť na pozornosti, pretože to by mohla byť práve tá vec, ktorá by ju dostala do naozaj veľkých sračiek.
„Už to nebudem opakovať. Kto..." Nestihla to ani poriadne dopovedať, keď spoza sutín jedného z domov vynorila záplava blonďavých vlasov. Veľké, zelené oči na ňu pozerali s istým strachom. Nina sklonila zbraň a neveriacky sa zahľadela na nízkeho, asi pätnásť ročného chlapca. Čakala čokoľvek, dokonca aj veľké medveďovité čudo, ktoré sa rýchlo pohybovalo na tenkých vtáčích nožičkách a cvakalo svojimi neuveriteľne veľkými tesákmi. Ale neočakávala, že stretne ďalšieho človeka, naviac ešte bezbranné dieťa.

„Prosím, nestrieľajte. Ja Vám nič nespravím," zakoktal chlapec a roztrasené, doškriabané ruky zodvihol nad hlavu. Brunetka si povzdychla a revolver strčila do vrecka bundy, pripravený tak, že ho v prípade potreby mohla okamžite vytiahnuť. „Čo tu robíš, chlapče?" spýtala sa a podišla k nemu, pričom natiahla špinavú ruku a dotkla sa jeho jemných vlasov, ktoré následne na to rozstrapatila. Stále nemohla uveriť faktu, že pred sebou vidí ľudské dieťa z mäsa a kostí, a nie je to len práca jej bujnej fantázie. „Ja...ja...ja ani neviem," opäť zakoktal chlapec a nervózne kopol nohou do malého kamienka ležiaceho na zaprášenej zemi.
„Ako to, že nevieš? Nehovor mi, že sa celú dobu potuluješ po okolí sám." V Nininom hlase bolo počuť isté prekvapenie. Neverila tomu, že by chlapec po svete cestoval celkom sám aj cez fakt, že ona bola tiež celkom mladá, keď prišla o rodičov a musela začať bojovať proti ohavnostiam.

„Proste to neviem," zakričal chlapec so slzami v očiach, pričom naštvane rozhodil rukami. „Proste som sa tu prebudil a nepamätám si nič pred tým," zafrflal. Bruneta mierne privrela svoje orieškové oči. Tichý hlások v hlave, ktorý považovala za svoj neklamlivý inštinkt jej na povedala, že tu niečo nehraje. Kto už by v tomto umierajúcom svete nechal dieťa na pospas svojmu osudu. Dieťa, ktoré bolo tak vzácne ako čistá voda, ktorá vám v najlepšom prípade spôsobila iba silné zažívacie ťažkosti, keď už vás nezabila. Povzdychla si. Možno iba nad tým iba príliš premýšľala a nič veľké za tým nebolo. Možno mal blonďavý chlapec iba akýsi zvláštny druh amnézie a jednoducho si nepamätal, čo sa s ním za posledné dni dialo. Však aj ona si príliš veľmi nepamätala z dňa, kedy ju a jej rodičov napadli ľudské hybridy v ich vlastnom, luxusnom dome. Teda okrem toho, ako jednej s tých príšerností rozstrieľala hlavu na sračky.
„Tak v tom prípade by ti určite nevadila malá spoločnosť," milo sa na chlapca usmiala a natiahla k nemu svoju ruku. „Inak, som Nina."
Chlapec naklonil hlavu nabok a pochybovačne sa na ženu pozrel. Príliš jej neveril, a hlavne ho znervózňovala tá zbraň, ktorú si pred nejakou chvíľou strčila do ľavého vrecka bundy, a ktorej rukoväť sa matne leskla na svetle. „Asi nie," odpovedal neisto a stisol brunetkinu ruku, aby mohol s ňou potriasť na znak "zblíženia".
„A tvoje meno?" spýtavo sa naňho pozrela Nina. Blondiak bol naozaj čudný, ale kto nie je. Chápala, že jej zjavne moc nedôveroval. Ona by v jeho veku urobila to isté. Predsa len je čudné, že človek, ktorý iba pred chvíľou na vás mieril zbraňou a bol pripravený vás zastreliť, vám teraz ponúka pomoc a ochranu. „Som Lucas," chlapec sa neisto pousmial, pričom svoju ruku spustil naspäť k boku.
„Pekné meno. Dobre, Lucas. Máš vôbec predstavu odkiaľ si sem prišiel," bruneta sa rozhliadla okolo seba. Blondiak pokrútil hlavou. Nemal najmenšie tušenie, ako sa na tomto pustom mieste zjavil. „Super, v tom prípade musíme zistiť ako ťa dostať naspäť k tvojim rodičom alebo ľuďom, ktorý sa o teba starajú," povzdychla si. „Ale v prvom rade budeme musieť nájsť niečo, v čom prečkáme noc."
„Viem o jednej starej vile na konci tejto ulice. Určite by sa tam dalo na noc ukryť pred zimou," povedal Lucas a zvrtol sa na opätku, pričom jeho chudý prst mieril niekam do neznáma. Nina sa mierne uchechtla, pričom si neodpustila uštipačnú poznámku. „Takže ty vieš, kde sa dá na noc ukryť, ale nepamätáš si, odkiaľ si sa tu vzal?"
Lucas mierne pootočil hlavu jej smerom a zahľadel sa do jej orieškových očí, načo nepatrne mykol plecami. „Možno si predsa len na niečo spomínam," pousmial sa a svoj zrak opäť stočil pre seba. Mladá žena neveriacky pokrútila hlavou a pomalými krokmi nasledovala chlapca.

Hlupaňa! Práve si mu skočila na hlúpy trik.

Zašepkal tichý hlások, ktorý často nazývala svojou intuíciou. „Ale hovno. Je to iba neškodné dieťaťa, ktoré sa stratilo v tomto pustom svete," zamrmlala si popod fúzy a troma svižnými krokmi dobehla Lucasa. Chcela byť k nemu čo najbližšie pre prípad, že by sa odniekiaľ objavili príšery alebo ľudský mutanti.

***********

„Bude to ešte na dlho?" spýtala sa Nina. Bola si istá, že išli minimálne dve hodiny, pričom na každý koniec mesta sa vždy dostala maximálne za hodinu. „Neboj, o chvíľu sme tam," zakričal Lucas, predierajúc sa pomedzi zničené ruiny panelákov. Brunetka si unaveno povzdychla a rozhliadla sa okolo seba. Túto časť vôbec nepoznala, a pritom pri svojich cestách pochodila veľa miest. Hlavne kvôli úkrytom a strategickým polohám odkiaľ mohla striehnuť na príšernosti alebo mutantov.

Vedie ťa do záhuby, zlatko. Bohvie, čo si tohto malého, prešibaného hajzlíka vydržiava.

Zachechtal sa hlások v jej hlave. Nina prevrátila oči a nebezpečne zaškrípala zubami. Ešte chvíľu ju ten hlas bude otravovať a prisahá, že si hlavu otrieska o najbližšiu betónovú stenu. „Hej, ehm...Nina...Deje sa niečo?" opýtal sa Lucas a naklonil hlavu na bok, pričom sa nervózne hral s prstami.
„Super, teraz som ho ešte ku všetkému vyľakala," zafrflala si v hlave len tak pre seba a usmiala sa na Lucasa. „Nie, všetko je v najlepšom poriadku. Len som trocha unavená," mierne sa ponaťahovala a zívla si, aby dala chlapcovi, že je naozaj veľmi unavená. Nebola to pravda, ba práve naopak. Cítila sa až moc sviežo aj cez fakt, že pochodovala naozaj dlho. Blondiak prikývol na znak, že rozumie a pohol sa ďalej. „Neboj, je to už len kúsok."

O niekoľko minút zastali pred vysokou vilou, ktorá aj cez fakt, že okolité budovy boli poznamenané zubom času a apokalypsou, vyzerala naozaj zachovalo. Nina privrela oči a poriadne si prezrela neznáme miesto pred sebou. „Odkiaľ si sa o tomto mieste dozvedel?" spýtala sa s miernou nedôverčivosťou v hlase Lucasa, ktorý stál tesne pred zhrdzavenou bránou. „Náhoda," povedal chlapec bez toho, aby sa na ňu pozrel. Vystrel svoju bledú ruku a zatlačil do rozpadajúcich sa kovových tyčí.
Nemám z toho dobrý pocit. Pomyslela si brunetka a lajdavým krokom nasledovala Lucasa.

Keď vstúpili do obrovitánskej haly, prepadol ju zvláštny pocit. Akoby ju sledovala stovka nenásytných a hlavne hladových očí. Preglgla suchú guču v hrdle, pričom pocítila ako jej po chrbte prebehli zimomriavky. Bolo po prvýkrát za veľmi dlhú dobu, čo cítila niečo ako strach. Potom, čo svet postúpil a ona zabila svoju prvú príšernosť, sa z nej stala neohrozená lovkyňa, ktorá sa nebála ani malého rádioaktívneho pavúčika, ktorý sa plazil po popraskanej stene. Avšak teraz to bolo niečo úplne iné. Po prvýkrát pocítila, že ona sa stala korisťou.

Hovorila som ti, že ťa ten malý smrad nalákal do pasce.

Zasmial sa hlások v jej hlave. Mal pravdu. Skočila chlapcovi na nejaký úbohý trik. Nebol tak nevinný ako sa jej na prvý pohľad zdalo. Všetko to predstieral to, len aby ju sem nalákal. Do starej, nie tak opustenej vily, niekde na samom konci sveta. Na mieste, kde ju nikto nebude počuť, keď z nej príšery budú zaživa trhať mäso. Niekde kde ju nebude nikto hľadať, i keď to by bola najmenej pravdepodobná vec.
„Myslím, že sa ešte na chvíľu prejdem. Vieš, aby som preskúmala terén a prípadne našla niečo na jedenie," zasmiala sa nervózne a prudko sa zvrtla k veľkým vchodovým dverám. No než sa jej špinavé prsty stihli dotknúť chladnej kovovej kľučky, cestu jej zatarasil čudný, ľudský mutant. Fialkové oči ju prepaľovali lačný pohľadom. Skrivené ústa vystrúhali prapodivnú grimasu, ktorá mala pravdepodobne pripomínať úsmev.
„Ak si myslíš, že utečieš, tak si na veľkom omyle. Moji malý priatelia si nenechajú ujsť delikátnu večeru," zasmial sa chlapec.
„Ty mrňavý hajzel!" Ninin príšerný strach vystriedala zlosť. Zlosť na seba, pretože blondiakovi skočila na jeho hlúpy trik, a Lucasa, ktorý ju do týchto sračiek dostal. Vytiahla zbraň z vrecka a namierila ju chlapcovi na hlavu. Nech sa malo stať čokoľvek, chcela ho vidieť na zemi s guľkou zabodnutou v čele. Než však stihla stlačiť spúšť, ostré tesáky jedného z mutantov sa jej zabodli priamo do zápästia. Bruneta zvreskla od bolesti a revolver s hlasitým rachotom dopadol na drevenú dlážku. „Naozaj si si myslela, že ma dostaneš? Zmýlila si sa. Ja a títo mutanti máme akúsi formu dohody. Oni ma nechajú na žive výmenou za to, že im zoženiem potravu v podobe šťavnatého človeka," zachechtal sa hystericky Lucas. Nina sa snažila vymaniť zo zovretia tesákov, no to bolo až príliš silné.
Umrieš tu! Prebleslo jej hlavou. Blondiak sa mierne pousmial a jednoduchým gestom naznačil, že si môžu s brunetou robiť čo len chcú. Potom sa len ladne zvrtol na opätku a chystal sa na odchod.

Naozaj sa chceš vzdať, Nina? Po tých rokoch tvrdého boja? Myslela som si, že si silná bojovníčka. Ani si nevieš predstaviť koho krv ti koluje v žilách. Takže sa, kurva, vzchop, nerev tu ako malé dieťa a začni, do riti, bojovať. Zvládla si to už raz a zvládneš to aj teraz. Ten malý sráč za toto musí zaplatiť.

Ozval sa panovačný hlas v jej hlave. Chcela odporovať, no nemohla. Niečo jej v tom bránilo. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Prestala myslieť na bolesť, ktorá jej pulzovala v ľavej ruke. Prestala myslieť na to, čo sa dialo okolo nej. Na mutantov, na chlapca, na svoje vlastné chaotické myšlienky. Jediné, čo ju v tejto chvíli zaujímalo bola pomsta a túžba po krvi a zabíjaní. Prudko roztvorila oči a jej orieškovo hnedé zreničky sa v tejto chvíli zmenili na zlatavé. Z hrdla sa jej vydral ohlušujúci zvierací vreskot. Ostré pazúre pravej ruky sa ohnali po mutantovi, ktorý ešte stále hrýzol jej ruku. Než sa stačila ohavnosť spamätať, jej nechutná hlava ležala na zemi v kaluži zvláštnej, purpurovej tekutiny. Nina stočila svoj zvierací pohľad na vystrašeného chlapca a ešte viac vydesené obludy.

„Čo tak si zahrať menšiu hru?" zaškriekala ešte predtým, než sa démonom posadnuté telo vrhlo na bandu tupých zombie.