Vystúpil zo zlatistého auta bez okien, pedálov a volantu. Prešiel pár krokov vpred, pričom sa dvere vozidla automaticky zatvorili a vmiesili sa do diamantovo čírej karosérie tak, aby čo najväčšmi splynuli. Po niekoľko sekundovom zabliknutí na povel, ktorý vychádzal zo zápästia majiteľa, auto svojpomocne zamierilo k vyvýšenému parkovisku pre niekoľko tisíc voľných parkovacích plôch.

Medzitým, ako svojimi šedými očami sledoval dianie okolo seba, kráčal k preskleným dverám vyše stopodlažnej budovy. Mrakodrap bol nižší ako ostatné budovy, ale to preto, lebo väčšina poschodí bola pod zemou, a to verejnosť nevedela alebo skôr nechcela vedieť. Nič to však nemenilo na tom, ako bola postavená. Tak, ako všetky novovzniknuté, ale aj niektoré staršie budovy, tak aj táto bola obdarená vlastným niekoľko podlažným lesom, ktorý napájal všetky energie a produkoval doplňujúci kyslík.

Ľudstvo sa konečne naučilo využívať prírodu na maximum s tým, aby ju nejako poškodzovalo alebo nenávratne ničilo. Kam oko dovidelo, všade panovala čistota, sviežosť a záblesky ranného slnka, odrážajúce vnútro poschodí okolitých mrakodrapov. Do ich výšok sa ako horské dráhy rinuli cesty pre moderné vozidlá, riadené umelou inteligenciou. Kto auto nemal, ten používal vlastné aerodynamické vznášadlo s využitím auto pilotov. Pre ich správny a bezproblémový chod fungovali levitujúce semafory, aby nikomu nehrozilo nebezpečenstvo.

Na vrchole tých najvyšších budov boli vysadené stromy a pestrofarebné kvety, ktoré skrášľovali nejednému obyvateľovi pohľad na východ slnka. Iba niektorí šťastlivci si tento pohľad vychutnávali zo svojich súkromných terás, neraz aj v bazénoch s transparentným dnom. Množstvo ľudí sa však muselo uspokojiť iba so svojimi skromnými bytmi, ktoré zdieľali s ostatnými.

Pri vchode do presklenej budovy kývol strážnikovi a niekoľkým dámam za vylešteným stolom. Prešiel popri nich ako duch, za ktorým vial čierny kabát. Aj keby by ony dali všetko na svete iba za prehodenie dvoch viet s ním, on by stále videl iba prácu, pretože to bolo jediné na čom záležalo a jediné, čo ho vážne zaujímalo. Preto aj dnes ich slintajúcim pohľadom nevenoval žiadnu pozornosť. Automaticky prešiel cez turniket a vošiel do prázdneho výťahu so sklenenými stenami. Duchom neprítomný pozoroval odrazy slnka od rôznych odtieňov zelených korún stromov a kríkov. Podvedome sa nadýchol z plných pľúc, aj keď vo vnútri výťahu nemohol dostať príval čistejšieho vzduchu. Bolo to pre neho tak trochu automatické. Niečo podobné sa mu stalo, keď chodil do skutočného lesa so svojimi rodičmi, najmä s otcom. Tam to bolo akosi iné...

Keď umelo vytvorenú zeleň nahradili tmavé steny, naznačujúce podzemné priestory, na moment uvidel svoj odraz. Mŕtvolne bledú tvár lemovalo stiahnuté obočie a oči, ktoré na okamih nespoznával. Iba včera ráno jeho pohľad neprezrádzal nič. Teraz v nich však bolo možné zbadať malinký lesk, ako keď sa má človek každú chvíľu rozplakať. Tuho ich privrel a zavrtel hlavou nad svojou pochabosťou, až mu niekoľko blond vlasov spadlo do očí. Výrazné lícne kosti obklopovali na muža celkom malý rovný nos v spoločnosti nikdy neusmievajúcich sa plných pier. Na štíhlom kru mu visel hnedkastý šál, ktorý príjemne ladil k tesnejšiemu snehovému roláku, odhaľujúcemu črtajúce sa svaly pod ním. Ako prechádzal po chodbe smerom na svoje oddelenie, jeho vyleštené topánky zanechávali zvukovú stopu na mramorovej podlahe.

Vpravo od neho práve dávali reklamu na obrazovke vyššej ako dobré dve poschodia. Z toho mála čo stihol zachytiť, jednalo sa o vylepšený prací prášok, obsahujúci mikroskopické častice, ktoré automaticky útočia na všetky možné fľaky a podobné nečistoty. To mu pripomenulo, že musí doplniť zásoby. Alebo proste povie robotovi, ktorý sa staral o jeho domácnosť. V myšlienkach sa na diaľku napojil do hlavy svojho domáceho pomocníka a poslal mu niekoľko žiadostí, vrátane doplnenia zásob. Nebude prekvapený, ak pri jeho príchode bude mať na stole lahodne voňajúcu večeru, ktorá sa bude miesiť s čučoriedkovým čistiacim prostriedkom, použitom na parketách jeho bytu. Tak to bolo vždy a viac-menej mu to vyhovovalo.

„Taemin, konečne! Už som si myslel, že neprídeš."

Taemin zamrmlal dačo na pozdrav a sadol si oproti Rayhanovi. Predtým, ako si zložil veci, usrkol si z aromatickej kávy, pripravenej na jeho vždy upratanom pracovnom stole. Potom nadvihol ruku a čakal, kým sa jeho zápästie spojí so zabudovaným zariadením. Po verifikácii sa pred ním objavilo niekoľko malých displejov, siahajúcich až za jeho chrbát do výšky dobre urasteného dospelého človeka. V tom čase už iba svojimi myšlienkami prechádzal jednotlivými programami, a to bez použitia klávesnice alebo myši.

Tak ako aj on, tak aj Rayhan bol dobre stavaný a keby chcel, mohol by sa postaviť nejednému profesionálnemu zápasníkovi. Bola to z časti aj podmienka na toto pracovné miesto. Museli zvládať sebaobranu na jednotku a dokonca mali aj vlastné služobné zbrane, keďže pracovali s chúlostivými a pre niekoho veľmi cennými informáciami.

Jeho kolega mal šibalské nebesky modré oči, splývajúce s dnešnými modrými kučeravými vlasmi. Každý deň ich mal inej farby, tak sa vraj cítil lepšie a súčasne jeho život nebol tak stereotypný. Dlhšia ofina mu skrývala trochu vysoké čelo. Táto chybička krásy bola však vyrovnaná jeho skoro až detskými líčkami, keď sa žiarivo usmial. Nejedno dievča s ním dostal do kolien. Niekedy však pripomínal klauna aj s jeho šatníkom, ale aspoň do práce sa obliekal zmysluplnejšie.

„Dobre naladený, ako vždy," zabručal kolega oproti nemu. „Nie je ti podozrivé, čo tu tak skoro robím?" opýtal sa znova s obnovenou dobrou náladou. Rayhan bol vždy taký, snažil sa byť priateľský, no potom si to po väčšmi pokazil s jeho nemiestnymi poznámkami.

„Vzhľadom na to, že tu ešte mám moju obľúbenú kávu, tak si chceš dačo vyžehliť. Správne?"

„To je môj chlapec," zalomil rukami a zohol sa tak, aby videl na Taemina cez škáročku medzi toľkými obrazovkami. Ani jeho gániaci pohľad mu nepokazil náladu, bol na neho už zvyknutý.

„Budem hádať, je to tá zo zdravotného?"

Rayhan spokojne prikývol. „Musel som si ju preklepnúť. A na moju obranu, ona to spravila určite tiež." Keď si všimol jeho zdvihnuté obočie, pokračoval. „Dobre, dobre... ona si možno tak zistila moje choroby, možno aj alergie alebo čo ja viem čo. A ja som si zistil jej bydlisko, súrodencov a...,"

Blondiak si vzdychol a prestal ho počúvať. Ak z toho nebude robiť veľkú drámu, jeho kolega konečne zmĺkne, čo bude výhra pre oboch. Koniec koncov, toto nebolo prvýkrát. Vždy si musel zistiť údaje z čipov svojich obdivovateliek, aj keď to nebolo tak úplne povolené.

Keď ich kanceláriu s digitálnymi svetielkami naplnilo iba ticho a občasné poklepkávanie po stole, čo značilo, že sa napokon obaja naplno pustili do práce, všetko išlo tak, ako malo. No po nejakej pól hodine sa Rayhan začal nudiť, a tak zmenil steny ich pracoviska na scenériu novodobého New Yorku v priamom prenose. Uchechtol sa a priblížil si jednu konkrétnu ulicu, kde práve prebiehal zatykač.

„Na hentých som včera polišov upozornil a už ich pracú do spovedníc. Veril by si, že sú takí sprostí a v ich pomätených hlavičkách sa objaví nápad na vykradnutie banky?"

Taemin s Rayhanom pracovali v prísne stráženej spoločnosti DataZen, ktorá mala na starosti kódovanie a monitorovanie čipov, nachádzajúcich sa v mysli každého človeka. Tento čip im bol implantovaný ihneď pri narodení, a tak bolo možné kriminalite včas predísť. A nie iba kriminalite, týkalo sa to všetkých trestných činov, ale aj malých prehreškov. Spolupracovali skoro so všetkými oddeleniami, vrátane policajného alebo spomínaného zdravotného. Keďže ich náplň práce bolo nahlasovanie podozrivého správania za pomoci vlastných myšlienok potencionálnych vinníkov, nemohli si dovoliť pracovať pri oknách.

Iba zamestnanci DataZenu mali odomknutú možnosť nahliadnuť do hláv ľudí, a tak zistiť dôležité a súkromné informácie, nachádzajúce sa v čipe, prepleteného do všetkých zákutí mysle. Čipy ako také nefungovali iba na prenose dát do vnútra, ale aj von. Každý jeden človek, nielen zamestnanec spoločnosti, mal možnosť pripojiť sa na akékoľvek elektronické zariadenie. Netýkalo sa to iba spotrebičov, ale aj robotov, vykonávajúcich rôznorodé úkony nielen v prácach, ale aj v domácnostiach.

„Neverím, že naozaj pracuješ."

Rayhan sa naoko urazil, pričom ohrnul peru. Sotva stihol niekto z nich narátať do dvoch sekúnd, jeho tvár zdobil vyškerený úsmev. Tohto sa blondiak obával, zase nebude mať v práci pokoj.

„Koľko máš rokov?"

Taemin sa ani nenamáhal odpovedať. Jednoducho, nemal záujem viesť s nim ďalší bezvýznamný rozhovor. No modro-vlások sa zatváril, ako keby mu mal každú chvíľu skočiť do reči, a tak to spravil radšej sám.

„Nie, neodpovedaj mi. Viem, koľko máš rokov. Len nechápem, ako niekto tak mladý môže byť tak veľký hundroš."

„Budem hádať, aj na to vieš odpovedať." Prehovoril blondiak bez záujmu s pohľadom upretým na obrazovku po jeho pravici a s kávou v ruke.

„Chýba ti sex, kamoško. Preto...,"

„Stačí, pochopil som to."

„A aj tak nič nerobíš, aby si to napravil. Pozri, Samia má krásnu sestru, mohol by som...,"

„Nie." Stihol ho prerušiť skôr, než by zas vymyslel blbosť a uzavrel tým debatu.

Rayhan zmĺkol mierne zaskočený Taeminovou krátkou a strohou odpoveďou. Jeho hlas bol taký chladný a ostrý ako čepeľ noža pri svite mesiaca. Očakával, že nebude mať záujem si niekoho nájsť, avšak neočakával, že jeho reakcia bude až tak nepriateľská. Vzdychol si a natiahol sa. Myšlienkami sa dostal do databáze najbližších osôb a automaticky vyhľadal kolegovo meno. Na moment zaváhal a nenápadne sa naklonil, aby sa uistil, že mu jeho spolu sediaci nevenuje pozornosť. Privrel oči a skrčil sa pod jeho pohľadom, ktorú mal na fotke pri mene. On vedel, čo ide robiť, teda jeho fotka to vedela. Zdvihli sa mu kútiky úst nad tou absurdnosťou, čo si pomyslel. Nie fotka, ale skutočný Taemin ho zabije, keď zistí, čo ide práve robiť, a tak znova nahodil vážny pohľad, nehodiaci sa na jeho vždy usmiatu tvár.

Keď modro-vlások uvidel najnovšie dáta uložené v čipe jeho kolegu, vypleštil oči od prekvapenia. Ihneď pochopil, čo je zle na jeho správaní.

„Preboha. Tebe zomrel otec." Poznamenal sucho Rayhan do ticha v ich súkromnej kancelárii. Pokračoval ďalej, no teraz s doslova hmatateľnou výčitkou v hlase, „prečo si mi nič nepovedal?"

Taemin na moment zablúdil pohľadom kamsi za monitor. Toto bolo vážne. On nikdy neodtŕhal pohľad od obrazovky. Nikdy. Vorkoholik, ako sa patrí.

„Nemáme oprávnenie sliediť do databáz svojich kolegov."

„Dokelu. Veď som tvoj priateľ, musel som sa tam pozrieť, keď vidím ako spľasnuto vyzeráš. Ako...,"

Blondiak ho uzemnil pohľadom, až okamžite stíchol a úsmev mu vymizol z tváre skôr, ako ho stihol vyčarovať.

„Priateľ? Nebuď smiešny. Priateľ by počkal, kým ten druhý bude pripravený o tom hovoriť sám."

„Ty by si to aj tak nespravil," namietol Rayhan.

„A to práve preto, lebo nie sme priatelia," odsekol chladne a postavil sa.

Rayhan ohúrene zažmurkal. Horkosť a tvrdosť jeho slov ho zasiahla bolestivejšie ako poriadny kopanec do brucha. Priateľ možno bolo trochu silné slovo, ale nikdy Taemina nepokladal za len známeho človeka. Spriatelil sa s ním, teda aspoň to si myslel. A očividne sa mýlil. Chcel ho zastaviť no z jeho úst vyšli slová až príliš neskoro, pretože tomu, komu mali byť adresované ich už nepočul. Spolu so šatstvom sa aj majiteľ proste vyparili.

Keď sa nachádzal na čerstvom vzduchu, mohol znova pokojnejšie myslieť. Keby nebol vypadol z tej budovy, asi by svojho kolegu zaškrtil alebo minimálne by ho nahlásil. Rayhanova trúfalosť a neodbytná zvedavosť ho prestávali baviť a pomaličky mu spoločne vytvárali vrásky. Čo samozrejme v realite nebolo možné, keďže ľudia starli oveľa pomalšie a chybičky krásy boli ihneď po strávení na odborných klinikách napravené. Aj tak to nemenilo nič na tom, že požiada o preloženie. A to z jediného a prostého dôvodu, ktorý si on sám nechcel nikdy priznať. Vďaka Rayhanovi začal cítiť niečo, čo už dávno nie. Akési puto, ktoré si myslel, že je nenávratne pretrhnuté.

Napojil sa myšlienkami na jeho zaparkované auto, naštartoval ho a s pomocou displeja na zápästí zaznačil, kde ho má vozidlo vyzdvihnúť. Keď už si zobral neoficiálne pól dňa dovolenky, mal jasno, kam pôjde. Ale keď už sedel v prítmí slabého tyrkysového svetla v jeho aute, obliala ho narastajúca nevoľnosť. Dal pokyn na transparentný mód okien, aby sa pri pohľade na zeleň prírody mohol odreagovať. Nepomohol ani nádherný odraz diamantovo čistej hladiny jazera, odzrkadľujúcu mrakodrapy a ich prepletené kvety, či listy okolo ich obvodov. Stále mal totižto ten tiesnivý pocit, ktorého sa nemohol zbaviť, ba dokonca sa viac a viac stupňoval pri pohľade na vysoký panel, odrátavajúci zostávajúce kilometre do cieľa. Postupne obrie presklené budovy nahradili menšie domčeky, spravidla neobývané. Z nejakého dôvodu sa pri ich stavbe nedali uplatniť tie isté pravidlá, ako pri niekoľko metrových budovách, a tak neponúkali rovnaký luxusný štandard života a len málo ľudí malo záujem sa v nich usadiť. Hlavnou nevýhodou bolo sťaženie používania technológií, ktoré v meste fungovali na jednotku s hviezdičkou.

Ani sa nenazdal a autopilot ho doviezol priamo pred dvere domu. Domu, kde kedysi vyrastal a súčasne, kde jeho otec strávil posledné hodiny života. Naoko schátralý menší domček stál ďaleko od ostatných v blízkosti vysokých stromov. Presne, ako si pamätal, na prahu dverí visel starý nápis Vitajte, hneď vedľa búrlivo rastúcej popínavej rastliny, ktorá svojimi chápadlami skoro dočahovala kľučku dverí. Tmavo-hnedé dvere teraz vytvárali kontrast s vybledlou oranžovou fasádou dvojposchodového domu. Staré väčšie okná odkrývali tmavú prázdnotu jeho vnútra, kde iba pri bližšom pohľade bolo možné rozlíšiť obrysy nábytku. Dvere od vozidla boli dávno zatvorené, avšak on stále nepohnuto stál pred svojim dávno zabudnutým miestom, kedysi nazývaným domovom.

Stále ho pri nose šteklila podmanivá vôňa kvetov, rastúcich v ich záhrade pod oknami. Nepochyboval o tom, že to boli tie isté kvety, ktoré vysádzal spolu s rodičmi. Nostalgia v ňom prevzala úplnú kontrolu a on sa pristihol, ako sa snaží rozoznať v oknách neexistujúce siluety postáv, ktoré tam už dávno nie sú a nikdy nebudú. Aj tak mu jeho masochistická myseľ vytvorila skoro autentický obraz situácie, kedy sa pred vyše pätnástimi rokmi sťahoval na strednú školu, objímajúc svojich rodičov. A to bolo poslednýkrát, kedy ich videl.

Za jemného šumu lístia, čvrlikania vtákov a klopkajúcich podrážok sa dostal až k samotnému prahu. Zaváhal pri pohľade na kľučku, pričom si vo vačku nahmatal uzol kľúčov, ktoré mu boli odovzdané dnes ráno s pripomienkou na vypratanie šatstva a celého nábytku z dôvodu plánovanej búracej akcie tamojšej ulice. Nemohol nič robiť, aj keby v hĺbke duše chcel, aby dom nebol zrovnaný so zemou, stále by plánovanú výstavbu nemohol nijako zakázať. Sem-tam nerušenú atmosféru prostredia prerušilo pípanie stavebných strojov. Keď začul ozvenu padajúcich tehál prvého domu, ktorý sa rozhodli zničiť, precitol z toho nepríjemného pocitu. Aspoň na chvíľu...

Hneď, ako vošiel dnu, ovanula ho známa korenistá toaletná voda, ktorú používal jeho otec. Čo však prevažovalo, bol starecký smrad, nasiaknutý do každého milimetra ošúchaného nábytku. Schodisko bolo o čosi menšie, ako si ho pamätal, rovnako aj masívny drevený oblúk, oddeľujúci vstupnú halu od kuchyne. Tapetu, ktorej odtrhnuté kusy sa ledabolo váľali na podlahe, skoro ani nespoznal. Tak veľmi bola mdlá a zničená ako duša tohto domu, ktorý kedysi žiaril svojim vlastným životom.

Zabočil za roh do obývačky. Police plné prachu a poničených zažltnutých kníh krivo stáli vedľa trojmiestnej pohovky s ladiacimi kreslami po jej bokoch. Oproti nim sa vynímal špinavý krb, ktorý len matne pripomínal svoju predošlú podobu a krásu. Pri pohľade na tiché ohyzdne prázdne miestnosti, pripomínajúce nielen výzorom, ale aj smradom, vnútornosti mŕtveho zvieraťa, ho prepadla horúčava. Bol si istý, že ak by sa otec rozhodoval inak, nebolo by to dopadlo takto.

„Život bez pravidiel s citmi, kamarátmi a ďalšími zbytočnými vecami. Kam ťa to doviedlo, otec?" povedal si sám popod nos s chrapľavým hlasom.

Sadol si do kresla, kde kedysi sedával jeho otec. On vtedy s detským úsmevom držal v rúčkach starý model Volkswagenu z roku 1938, sediac pri jeho nohách, si spoločne užívali televíznu šou. To bolo ešte predtým, než klasické televízory nahradili obrovské plátna cez celú stenu s možnosťou interaktívneho bezdotykového prístupu. Dal si tvár do dlaní a v srdci ho nepríjemne zabolelo. Čo to je za pocit? Nikdy ho doteraz nemal. Vedel však, že dačo je zle.

„Nikam," hlesol pošepky. „Aj tak tu nie si. Aj tak si zomrel ako každý iný."

„Ale bol šťastný."

Už na nohách si bedlivým pohľadom premeriaval miestnosť s rukou mierne opierajúcu sa o jeho služobnú zbraň.

„Kto to povedal?"

Spoza rohu vzlietlo malé zariadenie, podobné starému televízoru, avšak bolo znateľne menšie. Na vrchu hranatého povrchu malo dve maličké obrazovky, ktoré mu slúžili na skenovanie okolitého prostredia. Jeho telo bolo priesvitné, a tak mohol vidieť všetky jeho obvody ako na bielom podnose. Vznášal sa takmer nehlučne, čo mohlo byť aj dôvodom, prečo si ho nevšimol.

Taemin vytiahol rukoväť noža a po sekunde na to sa objavil aj jeho hrot. Miestnosť osvietila oslepujúca žiara, a keď slnečný pás nadobudol svoju ustálenú podobu, blondiak sa napriahol. Netrvalo dlho a robot bol na dve polovice bez nádeje na opravu. Neprekvapilo ho to, zbraň v jeho ruke mala schopnosť prejsť akýmkoľvek materiálom bez problémov.

Čo ho však prekvapilo bolo trieštenie skla. Bleskurýchlo so stále pripraveným moderným nožíkom, stál v obrannej pozícii, čeliac tak na vlas rovnakému robotovi, ktorého len pred chvíľou poslal do neba pre podobné hračky.

„Zdravím," ozvalo sa krkolomne z levitujúcej debničky.

„Čo to do...?

Robot neútočil, nepohol sa ani o milimeter od jeho príchodu. Taemin z neho stále však nespúšťal zrak, pričom si dovolil spraviť dva kroky k nemu. Než ho mal však na dosah ruky v okne sa mihol tieň, ktorý však okamžite zmizol. Spočinul zrakom znova na robotovi a skúsil sa myšlienkami napojiť do jeho vnímania a ústredných robotických orgánov. Nič. Tak na to musel ísť po starom.

„Ani sa nepohni, to je rozkaz." Len čo to dopovedal, vydal sa za špehom, ktorý neoprávnene vnikol na jeho územie. Hneď na to sa v mysli opravil, nebolo to jeho územie, ale územie jeho zosnulých rodičov.

Než prekročil prah dverí, začul sotva počuteľný hlas. „Nasleduj svoje srdce."

Rozhliadal sa na všetky strany a len tak-tak si stihol všimnúť postavu, zabočujúcu za kríky vedľajšieho domu. Až keď bol o niekoľko metrov bližšie, všimol si, že osoba bola veľmi nízka. Podľa dlhých vlajúcich vlasov vo vetre usúdil, že sa jednalo o dievčinu. Nemal ani potuchy, čo na takomto mieste robí dieťa v piatich alebo šiestich rokoch. Navyše teraz, keď tu prebiehalo rúcanie každého jedného domu v okolí. V tomto momente bežali obaja, no keďže mal dlhšie nohy, ich vzdialenosť sa postupne skracovala.

Dievčina s bijúcim srdcom trielila len čo jej sily stačili do úkrytu. Koľkokrát jej pripomínali, aby sa vyhýbala ostatným ľuďom zhora? Koľkokrát ju varovali, aby sem nešla sama? Bolo toho viac, za čo si vypočuje zaslúžené prednášky, no momentálne mala iný, väčší problém. Ten muž ju uvidel, ba čo viac, prenasledoval ju. Celia bola na svoj vek mimoriadne bystré dievča a vzhľadom na situáciu, v ktorej sa jej druhovia nachádzali, nemala ani na výber rýchlo sa prispôsobiť. V hlave jej rezonovala iba panika a strach, pričom ju oči zaštípali od sĺz, keď si uvedomila, že prenasledovateľ bol oveľa rýchlejší. Tak zúfalo sa potrebovala dostať do bezpečného objatia svojej staršej sestry, že si ani neuvedomovala možnosť, že svojim príchodom vystaví všetkých nebezpečenstvu.

Nepáčilo sa mu to. Akokoľvek sa snažil, nemohol odkryť jej myšlienky. Ako zamestnanec DataZenu sa mu táto schopnosť sama odhaľovala a vždy ju vedel na každého použiť. Až doteraz. Vyviedlo ho to z mieri a nevedomky spomalil. To však robiť nemal, pretože dievčina využila situáciu a stratila sa mu z dohľadu. Zanadával, pričom si dal ruky v bok. Stál pri starej dávno nepoužívanej bani a podľa stále vzďaľujúcich sa krokov si domyslel, kam to dievča šlo. Dôvod, prečo nemohol prečítať jej čip v hlave bol ten, že boli od seba príliš vzdialení. A inú možnosť si nepripúšťal. Zároveň to bola aj jediná vec, nad ktorou premýšľal, keď vchádzal do temného zavalitého vchodu bane. Bol natoľko pohrúžený do myšlienok, že si nestačil všimnúť, že z prenasledovateľa sa stal sledovaný.

Celia bola už iba pár metrov vzdialená od cieľa. Dopriala si výdych úľavy, keď sa ubezpečila v tom, že muž za ňou nebol. Stále jej ešte bilo srdce ako o závod, zatiaľ čo kráčala po slabo osvetlenom štrku. V tom pocítila cudzí pohľad na chrbte, až jej vyskočila husia koža. Otočila sa a uvidela toho istého muža, bežiaceho jej smerom. Musel sa ukrývať v tieňoch a ona sprostá si myslela, že schovávačku vyhrala. Náhle sa baňa prudko otriasla v základoch po uši drásajúcom výbuchu a hneď na to bolo počuť padanie kameňov.

„Pozor!" varoval ju mužský hlas.

S veľkými očami sa pozrela nad seba a zdesene skríkla. V tom do nej rýchlosťou blesku niekto silno narazil, až ju odhodilo o dobrých pár metrov. Dopadla chrbtom na zem až jej to vyrazilo dych. Prach, ktorý sa okolo nej vzniesol ako lavína ju rozkašľal a kompletne oslepil. Opäť sa jej zaslzili oči až sa napokon rozplakala. Keď dopadol posledný kameň a buchot ustal, aj tak z nej ešte vychádzali nové a nové vzlyky.

Všetko ho bolelo, no najväčšia bolesť vystreľovala z jeho pravej nohy. Nech však boli následky jeho činu akékoľvek zlé pre neho, nič neľutoval. Dúfal len, že sa mu podarilo zachrániť to dievča tým, že ju odstrčil bokom pred padajúcim kameňom. Jeho intuícia mu hovorila, aby sem dole neliezol, ale musel. Jeho modlitby neboli vyslyšané, pretože toho, čoho sa obával, sa reálne odohralo. Vďaka prebiehajúcemu rúcaniu domov sa musela narušiť statika bane, a to spôsobilo jej čiastočné zrútenie.

Poklepkal si na zápästie, aby skontroloval škody na svojej nohe. Tušil, že to nebude pekný pohľad, ale musel to vidieť. Podľa narastajúcej pálčivej bolesti sa obával, že mu nebude pomoci. Čakal, že ho oslepí svetlo baterky, ale nič sa nestalo už dobrých pár sekúnd. Uľavil si niekoľko nadávok, keď v tom ho skutočne nejaké to svetlo oslepilo. Nepochádzalo však z jeho zápästia, ale po jeho ľavici, vznášajúce sa niekoľko metrov nad zemou.

Keď si jeho oči privykli na svetlo, rozoznal toho robota, na ktorého narazil v rodičovskom dome. Tentoraz sa nepozastavoval nad tým, ako bolo možné, že ho ten stroj nepočúvol a nezostal tam. Na dnešok mal takýchto neuveriteľných situácii po krk. Prestal si ho všímať a preniesol svoju pozornosť na obrovský kameň, ktorý mu dopadol na nohu od kolena nižšie. Kútikom oka zachytil pohyb, ako sa robot k nemu priblížil. Nachádzal sa v dosť nepeknej situácii, pokiaľ sa ho tá vec chystala napadnúť. Momentálne nemal silu a ani priestor ubrániť sa. Ktovie, možno o to mu celý ten čas šlo. Prikrčil sa a snažil sa nahmatať nôž. Skrivil tvár od bolesti, sotva sa pohol, no neprestal šmátrať po svojich bokoch. Nebol však dosť rýchly, pretože bol až priveľmi blízko. Mal čakať na rýchlu smrť alebo sa na druhý svet dostane až po trýznivých mukách?

Skoro sa rozdvojil na dva kusy od nervozity. Vždy si rád všetko dopredu naplánoval a situáciu v pokoji premyslel. Teraz nemohol spraviť ani jednu vec, a to ho privádzalo do šialenstva. V čase, keď už mal bezpečne v dlani zovretý nôž, zo zariadenia vyšlo tlmené zapípanie. Následne sa ohromene prizeral, ako robot so zelenkastým svetlom, vychádzajúcim z jeho malých obrazoviek, pomaly nadvihuje kameň. Skôr, než si stihol všimnúť neprirodzene skrivený členok a vytŕčajúcu kosť, svetlo zosilnelo tak veľmi, až musel zavrieť oči. Na jeho údiv bolesť pomaly mizla, až sa celkom vytratila.

„Hotovo," preťal ticho robotický hlas.

Taemin opatrne otvoril oči. Nemohol sa vynadívať na jeho zdravo pôsobiacu nohu. Skúsil pohnúť prstami, napokon celou nohou a to všetko bez problémov. Pridržal sa teda pohodeného kameňa a ťarbavo sa postavil. V tom si všimol dievčinu so šmuhami na tvári, krčiacu sa na kolenách s vystrašenými, ale predsa len zvedavými očami, ako ho hltá pohľadom. Pokúsil sa spraviť krok vpred, keď ho v momente zastavil dobre mierený šíp, vystrelený z temnoty pred nimi.

Netrvalo dlho a pred nimi sa objavila žena s dlhým zapleteným vrkočom, pričom držala  namierený luk s pripraveným šípom, mieriacim na blondiakovu hlavu. Prepaľovala ho pohľadom, zároveň, čo ho pohotovo v duchu odhadovala, čoho je asi tak schopný. Súdiac, podľa oblečenia a zariadení okolo, nepochybne pochádzal z hora, a tak by neváhala vystreliť smrtiaci šíp pri jedinom podozrivom pohybe.

Muž sa neplánoval len tak vzdať, aj keď tá hnedovláska pred ním pôsobila vážne hrozivo. V jej zelených očiach sa nebezpečne blýskalo, až vyzerali ako keby v jej vnútri prebiehala samotná búrka. Sústredene ho pozorovala, pričom sa nepohla ani o milimeter naviac. Bola to asi istá smrť postaviť sa jej, ale rozhodne neplánoval zomrieť bez boja. Skúsil šťastie a kopol do usadeného prachu smerom k dvojici, aby ich aspoň čiastočne zmiatol. Vytasil nôž a čakal, kedy sa jeho slnečný hrot prebudí k životu. Pobúchal po ňom, no nič sa nedialo.

„Nebodaj došiel signál?" ozval sa pobavene mužský hlas, patriaci tmavovlasému mužovi, teraz už stojacemu vedľa hnedovlásky.

Taemin zúrivo odhodil pokazenú zbraň a sústredil sa na trojicu pred ním. Nedostal sa pomocou vlastných myšlienok do hlavy ani jedného z nich. V tom si spomenul na robota, lietajúceho ešte stále vedľa neho.

„Prečítaj mi ich čipy," zamumlal smerom k nemu, stále očami kontrolujúc trojicu.

„Nemôžem."

Blondiak podráždene zdvihol obočie a sykol, „a to už prečo?"

„Nemajú čipy."

Prekvapene zažmurkal a poľavil vo svojej obozretnosti.

„Nemá to zmysel," precedil Dorian pomedzi zuby a opravil si čiernu ofinu, brániacu mu vo výhľade. „Zlož ten luk," prikázal Minne, ktorá sa na neho s obavami pozrela.

„Ale...,"

„Pozri, aj keby si ho zasiahla, tak ho tá vec vylieči," vyhlásil a ukázal na zariadenie vedľa Taemina. „Podľa toho, ako rýchlo mu uzdravila nohu, je možné, že dokáže vyliečiť aj smrtiacu ranu."

Minna teda odložila luk, ale neprestala pochybovačne hľadieť na blondiaka, pričom sa sklonila ku svojej sestre a letmo ju oprášila. Keď sa uistila, že je v poriadku, objala ju z celej sily, až Celia dačo nezrozumiteľné vyhŕkla. V tom ju chytila za ramená a zatvárila sa celkom vážne. Chcela ju poriadne vyťahať za uši a usporiadať jej prednášku, na ktorú len tak ľahko nezabudne, avšak bola vyrušená Dorianom. Predtým však stihla poslať Celiu do bezpečia, aj napriek jej tvrdohlavému namietaniu.

„Podľa všetkého je to T255 A1, a teda sa pri zničení objaví znova. Oveľa spoľahlivejšie by bolo počkať, kým sa mu minie energia. Alebo skôr baterky, keďže je to pomerne starý model," hútal nahlas. „A potom?"

Taemin sa zamračil. Nepozdávalo sa mu, že ten muž vedel o slabinách prístroja, o ktorom on nevedel zruba nič. A čo bolo ešte horšie, na jeho prežití záviselo, aby robot bol plne funkčný. Naklonil hlavu, aby zistil, že za sebou má len hŕbu kamenia, kvôli ktorému je baňa kompletne uzavretá a oni sú tam všetci pochovaní zaživa. Keď nad tým tak spätne uvažoval, bol by radšej, aby ho tie kamene vtedy dorazili celého.

„No, a potom sa oboch zbavíme," ukončil Dorian monológ a vytiahol zo zašpinených nohavíc úzku trubičku, dlhú maximálne desať centimetrov.

Vysoká hnedovláska pochopila znamenie a vystrela sa. Opäť sa chopila luku, no tentokrát zamierila na robota so šípom, na ktorom bola pripevnená samo-vystreľovacia sieťka. Taemin vytušil jej zámer, aj keď nemal ani poňatia o sieťke. Nemal čas sústrediť sa na oboch protivníkov naraz, ale bleskovo prechádzal pohľadom na každého z nich. Usudzoval, že sú obaja priveľmi rýchli, čiže by stihol možno tak jedného spacifikovať. V tom pocítil uštipnutie na krku, pričom sa mu automaticky zatmelo pred očami a padol na kolená. Cítil sa neskutočne slabý a neuveriteľne unavený. Aj napriek tomu všetkému sa snažil brániť sa pred mrákotami, ktoré okolo neho ovíjali svoje mocné paže. Svoj pomyslený boj prehral. Posledné, čo videl bolo to, ako sa aj robot rútil k zemi s vystreľujúcimi elektrickými impulzmi, spôsobené vylepšenou sieťkou.

*

Počul praskanie ohňa a výskot detí, ktorý sa miešal so slabými mužskými a ženskými hlasmi. Aj keď sa snažil sústrediť, slovám nerozumel. Automaticky sa pokúsil pohnúť končatinami, no bola to iba márna snaha. V žalúdku sa mu vytvorila ľadová ruka, ktorá bolestivo stisla jeho vnútornosti. Pocítil, ako mu stiekol pramienok potu po spánku od vysilenia, ako sa stále snažil pohnúť sa čo i len o milimeter. Namáhavo s nastupujúcou bolesťou hlavy otvoril oči.

Nachádzal sa v stiesnenej klietke s kovovými mrežami. Na rukách a nohách mal pripevnené putá, pričom koniec reťaze bol strategicky uviazaný o trám mimo jeho väzenia. S vypätím síl sa posadil, pričom sa celé jeho okolie rozmazalo. Počkal, kým to prejde, a keď zočil bezmocného robota ležiaceho na zemi podobnej klietky, trochu sa mu uľavilo. Ešte stále má šancu, že túto nočnú moru prežije.

Taemin sa pozrel na zdanlivo šťastných ľudí, ako sa zabávajú pri ohni s jedlom a pitím. Väčšina detí skôr pripomínala vrece zemiakov, nakoľko každé jedno dieťa bolo odeté do hnedkastého plátenného šatstva. Dospelí na tom boli o čosi lepšie, ale v tom jeho svete by sa najskôr podobali bezdomovcom. Ufúľaní, špinaví s prederavenými handrami si evidentne užívali spoločné momenty. Zo začiatku nedokázal pochopiť, ako môžu byť tak bezstarostní a šťastní. Nedokázal pochopiť ani to, ako jeden tomu druhému vôbec môžu dôverovať. Predsa len, každú chvíľu sa mohlo stať, že sa im jeden z nich postaví chrbtom a zradí ich. S čipmi bolo možné zistiť takmer všetko a nielen to, dalo sa podstatne si zjednodušiť život, najmä vďaka prepojeniu spotrebičov s myšlienkami ľudí. V každom prípade pri pohľade na nich dačo pocítil. Bola to snáď túžba byť jedným z nich?

Za jeho chrbtom sa nachádzala hromada vysadených pestrofarebných kvetov, rôznorodých rastlín a menších stromov. Vďaka takémuto množstvu zelene boli schopní prežiť tu dole. Pobavilo ho, že aj keď očividne nechcú mať nič spoločné s moderným svetom, aj tak jeho plody veľkomožne využívajú. Pred niekoľkými storočiami totižto nebolo možné, aby pod zemou rástli takéto pomerne veľké záhrady, produkujúce nielen obživu, ale aj kyslík. Domyslel si, že neďaleko musí byť aj zdroj vody, lebo naplnenými džbánmi vôbec nešetrili.

„Najedz sa," povedala Minna, keď sa k nemu sklonila a pod mreže mu vsunula tácku s večerou alebo raňajkami.

Blondiak sa na ňu ani nepozrel. V tvári mal nečitateľným výraz a niekto by možno pochyboval, že je úplne pri vedomí.

„Musíš niečo zjesť."

Zahniezdil sa a oblúkom sa znova zapozeral na tancujúce deti neďaleko ohňa pod dozorom dospelých. Rozmýšľal, či má vôbec význam rozprávať sa s ňou. Ale niečo mu nedalo.

„Čím som si zaslúžil takú pohostinnosť?"

„Jediný dôvod, prečo ešte stále žiješ je ten, že si zachránil moji sestru," vysvetlila mu pokojne, no tvrdo bez náznaku sympatie.

„Oh, vážne? Celý nadšený tu sedím v klietke s putami na rukách. Som vážne poctený takou výhrou," v jeho hlase nebol počuť výsmech či sarkastický tón, no aj tak vycítila jeho potláčanú zlosť.

Ľutovala, že mu vôbec niečo priniesla. Dokonca sa kvôli tomu dostala do menšej potýčky s Dorianom. Hnedovláska sa postavila tak rýchlo, až jej vrkoč poskočil. Nepotrebovala počúvať jeho ľutovanie. Otočila sa mu chrbtom, pričom jedlo s vodou mu nechala. Nebola až taká sviňa.

„Vieš, čomu nerozumiem?"

Zastavila sa. Najradšej by sa však vrátila medzi svojich druhov, no jeho otázka ju zaujala. Evidentne chlapec zistil, že s tým arogantným postojom sa ďaleko nedostane. Povzdychla si a podišla bližšie k nemu. Z nejakého dôvodu s ním súcitila. Vedela si predstaviť, aké to pre neho musí byť.

„Ako môžete takto žiť a navzájom si dôverovať?"

„Svet, v ktorom žiješ nie je taký, akým sa zdá byť. Áno, máš veľa výhod a falošných pozlátok, no si v ňom uväznený zhruba tak isto, ako teraz v tejto klietke. Predstav si namiesto tých pút, pravidlá a namiesto napríklad Doriana – toho muža, ktorého si videl na začiatku so mnou, ľudí, ktorí prehľadávajú každé zákutie tvojej mysle. Nepotrebujeme čipy, aby sme mali jeden v druhom dôveru. Sme skoro ako rodina. Pretože každý ťaháme za ten istý koniec a ochraňujeme sa navzájom pred tými, ktorí nám chcú ukradnúť slobodu. A to je niečo, na čom skutočne záleží."

„Minna, prečo mu to všetko hovoríš?"

Taemin ani brvou nepohol, keď začul Dorianov hlas. Dokonca mu nevenoval ani jeden bezcenný pohľad. Začalo mu byť trochu horúco, pretože bol stále oblečený v kabáte a teraz už zažltnutom roláku. Momentálne to bolo niečo, čo ho najmenej trápilo.

„Viem celkom presne, čo sa ti honí v tvojej pomätenej makovici a ja ti už teraz môžem povedať, kašli na to. Nedovolím, aby všetko čo sme tu vybudovali, zničil jeden namyslenec."

„Vybudovali? Z toho, čo tu vidím len využívate moderné výdobytky a hráte sa na novopečených záchrancov sveta."

Tmavovlások sa pousmial, no v jeho očiach nebol badateľný žiaden humor. „Uvažoval si niekedy nad tým, čo robia ľuďom, ktorí odmietnu tie poondiate šušne, ktoré tak hrdo nazývate čipmi? A nebodaj si sa v tvojom obmedzenom myšlienkovom pochode sám seba opýtal, do akej hĺbky tí vysoko postavení ľudia tam hore vtláčajú svoje chlipne úmysly nič netušiacim ľuďom?"

„Nie?" Blondiak na neho škaredo zazrel, ale Doriana to nijako neodradilo, práve naopak, ešte väčšmi sa rozrozprával. „Tak mi to dovoľ vysvetliť. Nie všetci, ale pomerne veľké percento tých mudrlantov využíva ľudí s čipmi pre svoju prácu, s ktorou si nechcú špiniť ruky a oni, ako skutoční páchatelia zostanú nepoškvrnení. Pochopiteľne je to s čipmi jednoduchšie, pretože človek prakticky stráca akékoľvek súkromie a dá sa ho tým pádom ľahšie vydierať. Kameň úrazu však nastane, keď čipovanie niektorí odmietnu. Narážam len na starú generáciu, keďže ty a mladší ste dostali čipy priamo v kolíske. Ale k veci... Stávajú sa jedinými občanmi, ktorí sa nedajú kontrolovať a sú ťažšie vystopovateľní. A čo ti teda z toho logicky plynie? Treba sa ich jednoducho zbaviť."

„Mýliš sa," namietol ľadovo Taemin. „To...,"

Dorian mu surovo skočil do reči a pokračoval tam, kde prestal. „Zbaviť sa ich nie je až také ťažké. Najprv ich odrežeš od rodiny, priateľov a známych."

Aj keď vyslovene nechcel, spomenul si na svojich rodičov a jeho nútené sťahovanie. Prišiel mu totižto e-mail, že ak chce na danej strednej škole študovať, musí sa do toho neďalekého mesta presťahovať. Chcel ich potom navštíviť, ale...

„Potom vymyslíš rôzne výhovorky, prečo sa nemôžu stýkavať s ostatnými, teda s očipovanými ľuďmi. Ak výhovorky nezaberú, zamestnáš ich príbuzných natoľko, že nebudú vedieť, kde je sever a na svojich blízkych chtiac-nechtiac zabudnú. Samozrejme im toto všetko nepriamo podsunieš, pretože bez pravidiel a kontroly je chaos a jedine prácou a dodržiavaným týchto pravidiel sa takémuto chaosu dá predísť."

Ak by sa niekto teraz pozeral do tváre Taemina, kto ho dobre poznal, uvidel by prekvapenie, striedajúce sa so zhrozením. No navonok mal nasadenú precízne urobenú kamennú masku. Presne tak, ako to hovoril Dorian, tak sa to stalo aj v jeho prípade. Plánoval navštíviť rodičov počas školy, len zrazu prišiel povinný výlet, ktorého sa museli všetci zúčastniť. Netreba dodávať, že tam, kde jeho rodičia bývali, nechytali žiadny signál a bolo takmer nemožné sa s nimi na diaľku spojiť. Potom bolo skúškové obdobie alebo iné nepríjemnosti a po skúškach išiel do práce. V spoločnosti DataZen bolo skoro nemožné vziať si voľno a to z očividného prostého dôvodu. Prečo si brať dovolenku, keď treba dohliadať nad tými zlými ľuďmi?

„Ak máš prvé dve podmienky splnené, tak ti nič nebráni vymazať ich z povrchu zemského. A to doslova aj s ich domami, či samotným majetkom. Mimochodom, práve teraz prebieha tá búracia akcia."

Blondiak zbledol ako krieda. Vo svojej naivite veril, že otec s mamou sa mali dobre a v podstate sa tým dlhé roky len upokojoval. Myslel si, že práca je to, čomu sa má skutočne venovať a že ho vzťahy iba spomaľujú. Čo však bolo na tom najviac znepokojivé, bolo to, že spolu s Rayhanom pravdepodobne usvedčovali nevinných ľudí, keďže v ich databázach sa nenachádzali čipy vyššie postavených ľudí. Nikdy sa nad tým nepozastavoval, veď prečo aj. Oni nám predsa mali ísť príkladom a vlastne aj šli, ale tým opačným.

„Bolo mi povedané, že ťa Celia videla v jednom z tých domov," konštatoval Dorian o čosi miernejšie, keď mu blondiak zase venoval pozornosť. „Povedali ti, že zomreli pred pár dňami, ale v skutočnosti to bolo pred vyše niekoľkými mesiacmi. Popravili ich rad za radom za neuposlúchnutie tých ich pravidiel. Ale keďže by to bolo podozrivé, tak si dátumy smrti ledabolo vymysleli s tým, že nebolo možné zúčastniť sa na ich pohrebe."

Taemin sa na neho prvýkrát pozrel bez štipky opovrhnutia, a tým len dokázal, že tmavovlások opäť trafil do čierneho. Nič však nepovedal, svoj zrak nechal spočinúť na svojich kolenách a rukách, ktoré sa mu začali triasť. Opustil svojich rodičov a nechal ich umrieť samých. Zatiaľ, čo on sa venoval tej sprostej práci od rána do večera. Ťažoba dopadla na jeho plecia a bol by sa zrútil, keby bol stál. Pohľad sa mu rozmazal od prívalu sĺz, ktoré tak precízne skrýval už toľko rokov. Z jeho chladného srdca sa od toľkej bolesti roztrieštil ľad a teraz len krvácalo a zrýchlene búšilo, až ho počul v hrdle.

Pohodovú idylku prerušil obrovský výbuch. Steny bane sa mohutne zatriasli, pričom sa priamo nad nimi objavovalo svetlo, ktoré sa postupne zväčšovalo. Z malej jamy sa stala obrovská priekopa, odhaľujúca ich úkryt nepriateľom s modernými slnečnými nožmi, svetielkujúcimi pištoľami a levitujúcimi zariadeniami, ktoré boli vyššie ako človek. Mierili priamo na nich, na nič netušiace deti, túliace sa k svojim blízkym.

„Netušil som, že budú schopní zamerať môj čip pod zemou," priznal Taemin polohlasne.

„Rátali sme s tým," upokojila ho hnedovláska a povzbudivo sa na neho usmiala. „Aj tak jediný vchod zapadol kamením, a teda sme len čakali, kedy nám spravia nový," prehodila smerom k veľkému otvoru, z ktorého hrán sa sypal štrk a hromady prachu.

Dorian zatlieskal a scéna sa v momente zmenila. Tam, kde bola záhrada, teraz vytŕčalo niekoľko stoviek hlavní, namierených na nevítaných hostí. Spoza ich chrbtov vyletelo množstvo robotov, podobných tomu, ktorého on našiel v otcovom dome. Schyľovalo sa k bitke, na ktorú sa len tak nezabudne. Deti sa v rýchlosti rozutekali do bezpečia, zároveň čo Minna otvorila blondiakovu klietku. Bleskovo mu odstránila putá a prenikavo sa na neho zahľadela.

„Je na tebe, ako sa rozhodneš," odmlčala sa a za prvej spŕšky guliek ustúpila bokom. „Je na tebe, ktorú stranu si vyberieš."

V mysli sa mu vynoril hlas jeho otca. „Nasleduj svoje srdce."

Než Taemin vyšiel von z klietky a s grimasou si masíroval stvrdnuté svaly, len sa utvrdil v tom, že ho počúvne. Schmatol meč, ktorý mu podala Minna a zostal stáť po jej boku. A potom sa s neskrývanou nenávisťou rozbehol do náručia tých prekliatych darmožráčov, ku ktorým kedysi patril.