Mŕtvolne ticho, občas prerušované poryvmi vetra a tiene, zdobiace ošarpané steny, dokresľovali pochmúrnu atmosféru. Škrípanie dverí, praskanie drevenej podlahy a staré ventilácie tvorili koncert, usporiadaný na moju počesť. Ak som začul buchot nado mnou alebo podo mnou, nevyviedlo ma to z mieri. Aspoň som vedel, kde sa nachádzali. Čo bolo normálne logické tvrdenie, teraz však nedávalo žiadny zmysel. Bolo ich veľa, priveľmi veľa.

Mojím opatrným našľapovaním a zatajovaním dychu, som sa snažil skryť svoju prítomnosť. Kŕčovito som obracal hlavu na všetky svetové strany a pritom žmúril na čo i len nepatrný pohyb. Bol som si vedomý, že ak ma nájdu, čo ma asi určite nájdu, zomriem. V hlave mi zapulzovala dobre známa bolesť, ktorú som sa snažil zahnať trením spánkov. Nespal som, príliš som sa bál, že ak zaspím, nájdu ma a ja tak budem úplne bezbranný. Po mojej pravici buchli dvere, pričom mi srdce vyskočilo z hrude a moje dlane sa začali nekontrolovateľne potiť tak veľmi, až mi z nich skoro vykĺzol nôž.

Na okamih som tam stál ako obarený, čumiac na čierňavuju pred sebou, tvorenou novou vlnou temnoty, ktorá sa mi zdala oveľa nepriateľskejšia ako tá, v ktorej som sa doteraz nachádzal. Stalo sa vám to tiež, že ak vaše oči nevedeli na niečo zaostriť, tak vytvárali tvary niečoho, čo dobre poznáte? V najlepšom prípade niečo, čo ste videli v hororoch alebo v nočných morách? Tieto predstavy, hoc boli ktovieako hrôzostrašné, vo mne nevyvolali žiadny strach, vedel som totižto, že to, čo po mne ide, je ešte oveľa horšie a zvrátenejšie.

Prichádzajú, vedel som to. Počul som ich, dokonca by som odprisahal, že ich vidím kútikom oka. Naprázdno som preglgol, čo nevidieť na mňa vyletia. Otázka znela, či pôjdu po mne naraz alebo si ma každý z nich vychutná sám po jednom. Obalila ma husia koža, no nie od zimy. Trochu nervózne som si navlhčil pery a pohladil ruku, snažiac sa upokojiť, a zároveň sa presvedčiť, že ju ešte stále mám. Chcel som si zapamätať chvíle, keď som mal všetky končatiny, pretože, keď so mnou skončia, tak ich určite mať nebudem. Cesta na druhú stranu veru nebude bezbolestná.

Je ťažké zmieriť sa s osudom, keď viete, že na vás nebude príliš zhovievavý. Koniec, ktorý ma čakal, som si zaslúžil, to bez debaty. Prestalo ma baviť stáť tam ako vystrašené kura, jednak mi úplne stuhli nohy a jednak, mal som svoju úroveň. Správne, mal. Okrem toho, nevyzeralo to tak, že na mňa práve z tých dverí niečo číha.

Po pamäti som sa dotrepal do mojej provizórnej obývačky. No, na moje počudovanie, som sa nachádzal celkom inde. Zaškeril som sa. Už sa mi nebodaj dostali aj do hlavy? Bol som si istý, že grafity „vypadni" sa nachádzali tesne pri vchode, ale asi som si to celé tie dni iba predstavoval. Už som si nedával pozor, kašľal som na to, koľko hluku spravia moje kroky. Chcú sa so mnou hrať? Tak fajn, ale nech to bude aspoň trochu po mojom.

Nožík som odhodil, aj tak mi nepomôže. Potom som vybral z vačku mobil, zapol baterku a presvedčil sa, že neďaleko odo mňa je polorozpadnutá skriňa. Ešteže som rozkázal, aby moje poklady rozmiestnili na viacero miest v tejto hrobke. Prešiel som tých pár krokov, ktoré nás oddeľovali. Ignoroval som krivo visiace obrazy, u ktorých som sa zvyčajne zastavil. Teraz ma nezaujímali. Vonkoncom som nezavadil pohľadom na zničenú omietku, odhaľujúcu precízne navŕšené tehly. Otvoril som skriňu dokorán, strčil mobil do vrecka tak, aby bolo ešte stále vidno jeho svetlo a vybral sklenenú fľašu tmavého rumu. Do druhej ruky som navŕšil dva poháre a prešiel ku dvom kreslám, hneď pri vchode do obrovskej haly, ktorá vôbec nevyzerala tak, ako v časoch svojej slávy. Najprv som chcel svoj úlovok vyložiť na krivý stôl, ale po dlhšom premýšľaní som nápad zavrhol, a tak som všetko rozložil na zem pred seba.

Prešla mnou vlna škodoradosti, keď som si uvedomil, ako som svojich podriadených buzeroval, aby s mojim chľastom dobre zaobchádzali. Nesmela na ňom byť ani smietka prachu, dokonca poháre museli byť vyleštené k dokonalosti. Po mojom takzvanom úteku, som sa však musel uspokojiť aj s týmto nehostinným prostredím. A moji ľudia zdúchli na môj rozkaz, nechcel som dopustiť ďalšie krviprelievanie na mojich rukách. Aj tak sa v kútiku mojej mysle vytvoril výkričník, ktorý znamenal, že ich aj tak všetkých vystopujú a do jedného zabijú.

Nedočkavo som sa hral s vekom fľaše, až nakoniec povolil. Ovanula ma príjemná vôňa korenistého duba s nádychom kokosu. Tú arómu som poznal už spamäti a tej neodolateľnej chuti som nikdy nemohol odolať. Ani som si to neuvedomil a nalieval som dva poháre. Hneď, ako som zobral do rúk svoj pohár a všetky vône sa strojnásobili, vtedy sa objavila.

„Ale teba som tu nečakal," poznamenal som a privrel slastne oči pri pohľade na tmavú tekutinu v pohári, čiastočne osvetlenú mojim mobilom.

„Tak preto si mi nalial?"

Presunul som pozornosť na ženu zhruba v rovnakom vekom, v akom som bol aj ja. Červené vlasy, skoro tak nepoddajné ako plamene ohňa mala stiahnuté do vysokého vrkoča. Mačacie linky okolo očí, len z polovice odkrývali jej pravú prefíkanú tvár. Tvárila sa vážne alebo sa mi to iba zdalo. Totižto jej tvár som vôbec neriešil, zapáčili sa mi jej dlhé nohy, obtiahnuté v tesných koženkových nohaviciach. Mal som takú smolu, že tú najväčšiu pastvu pre oči mužov mala skrytú, no aj tak som však hodnú chvíľu slintal nad skoro minimálnym výstrihom. Zakašľala, viditeľne znechutená. Zdvihli sa mi kútiky úst a možno až príliš sebavedomo som sa pozrel do tých zradných hlbín jej krásnych veľkých očí.

„Tebe?" Zakrútil som hlavou s úškrnom, „nie, to je pre tvojich kamarátov, ktorí sa mi ponevierajú po dome."

„Po tvojom dome?" šplechla pobavene s náznakom opovrhnutia. „To áno, tvoja situácia sa zmenila."

„A hádaj kvôli komu," precedil som pomedzi zuby. „Na zdravie."

Prehltol som bez problémov všetko v pohári. Na sekundu, do každého kútika môjho bytia sa vnorila blaženosť, akonáhle som zacítil tú dobre známu karamelovo-vanilkovú chuť. Najprv sa zdala byť príliš sladká, no postupom času mi to až tak neprekážalo.

Ani som brvou nepohol, keď sa okolo nás rozostúpili jej ľudia. Dvaja, nie traja mali klasické bejzbalové palice, piati kuchynské nože a jej obľúbenci pištole. Toto bol ten koniec?

„Tu a teraz zomrieš," vyštekla chladne a zamierila zbraňou na moje čelo.

„A strih!" zakričal Torenns a tleskol rukami.

Uvoľnil som sa a trochu nechcene sa postavil z tak pohodlného kresla. Túto scénu sme natáčali zhruba štvrťhodinu a pomaly ma začal bolieť chrbát. Plánoval som sa poprechádzať, než sa znova pustíme do natáčania a prevetrať si hlavu. Tým som konkrétnejšie myslel, ísť na čerstvý vzduch. Prečo? Lebo toto miesto ma nejakým spôsobom dusilo.

Nepovedal by som o sebe, že som nejaký známy herec, ktorý sa môže pýšiť množstvom hereckých výkonov v úspešných filmoch alebo seriáloch. Ale aj z toho mála môžem hrdo prehlásiť, že toto prostredie je skutočne asi najhoršie zo všetkých možných miest, kde som mal tú česť nakrúcať. Už iba pri pohľade na túto štvorposchodovú príšeru s vybitými oknami, nápismi „nevstupovať" a jej zástupom menších okolitých domčekov, je mi nevoľno. Pripomeňte mi, prečo som tu ešte aj na Halloween? Lebo si potrebujem nasrať do katí v priamom prenose, ale aspoň za to dostanem zaplatené. A to sa oplatí!

Budova, v ktorej sme natáčali bola kedysi psychiatrickou liečebňou, no najprv sa tu vykonávali klasické zákroky. Jej začiatky sa zhruba datujú od roku 1841, kedy počet pacientov nebol až tak vysoký. Ako čas ubiehal, chorých ľudí pribúdalo, až kapacity boli preplnené ku prasknutiu, keďže sa po rozhodnutiach vyšších, sem dovážali aj mentálne zaostalí pacienti s rôznymi psychickými poruchami. Hovorilo sa, že počas vojny sa ich počet dosť zredukoval. Nebolo to kvôli tomu, že by sa sem dostali nepriateľské vojská. Skôr to bolo pokusmi, ktoré na chudákoch praktikovali. Bolo im jedno, či to boli deti alebo dospelí. Boli to však iba dohady, ktoré oni vyvrátili veľmi jednoducho. Proste sa stali nehody, a to bolo všetko. Nakoniec bola liečebňa uzavretá v roku 1993, keďže už neponúkala určité štandardy a neposkytovala želané zlepšenia zdravia pacientov.

Vo filme som dostal rolu bohatého a vplyvného muža. A ako to už obyčajne býva, dostane sa do patovej situácie a je v podstate nútený skryť sa pred svetom. A nášho skvelého Torennsa nenapadlo nič lepšie, ako ho ukryť do starej budovy, kde ho určite hľadať nikto nebude. Menší spoiler, nájdu ho a zabijú, ale to sa bude riešiť až o dva týždne, keďže ešte nemáme ušité handry. Viac prezradiť nemôžem, pretože mi nebolo povedané všetko, vraj by to pokazilo môj herecký výkon. Čo je sprostosť, ale s ich tvrdohlavými hlavami nepohnem.

S Polly a jej pätolizačmi sme akurát prechádzali scénku dolapenia, kde ona získala úlohu veliteľky gangu, s ktorou sa moja postava dala chtiac-nechtiac do potýčky. Ryšavka kamsi odišla a ja som mal v pláne nasledovať jej príklad bez výčitiek. Normálne by sme sa nemali moc vzďaľovať od kamery, ale ja som to potreboval.

Vyhovoril som sa, že si potrebujem ísť pre dačo do karavanu s prísľubom, že budem o chvíľu naspäť. Zobral som si zo stola voľnú baterku a už ma nebolo. Slnko už dávno zapadlo a vzhľadom na šetrenie nákladov, sme používali iba nutné lampy, použité hlavne na osvetlenie priestorov pred kamerou. A teda väčšina budovy bola ponorená do tmy, ktorá sa mne vôbec nepáčila. S tmou som nemal nikdy problém, teda aspoň som si to myslel.

Už pri natáčaní, keď som mal iba svoj mobil, mi nebolo všetko jedno. Osobne, keby som bol hlavným hrdinom ja, tak by som sa počúral a nie pil nejaký starý alkohol. Hold, každý sme iný.

Ako som prechádzal cez dlhočiznú halu, ktorá viedla k jednotlivým izbám pacientov, prechádzali mnou zimomriavky. Každá jedna miestnosť mala otvorené dvere, no ja som sa nepozrel ani do jednej z nich. A to čisto z jasného dôvodu. Ak by som tam zazrel čísi tieň, neprežil by som to. Spomenul som si na jedno video, kde jeden chlapík preskúmaval opustenú nemocnicu. V jednej nahrávke sa mu podarilo zachytiť muža, otočeného chrbtom, ako vyzerá von z okna. Bolo by to všetko v poriadku, keby ten muž nebol oblečený do nemocničného oblečenia a majiteľ videa mal byť v budove sám.

Striaslo ma, ako som postupoval ďalej a ďalej, míňajúc jednu izbu za druhou. Kužeľ baterky bol smiešne malý, dokonca som nevidel ani na koniec tej chodby, a to sa mi za svetla nezdala až taká dlhá. Musel som byť vážne ďaleko, pretože svetlá z natáčania som už vôbec nevidel. Nachádzal som sa skoro v úplnej tme s rozgniavenými dverami na oboch stranách. Mal som taký zvláštny pocit, že nie som sám. Ako na potvrdenie mojich úvah, som začul za sebou slabé kroky. Musel to byť niekto zo štábu, kto ma chcel vystrašiť. Podišiel som zopár metrov ďalej a bleskovo sa otočil.

Mieril som baterkou na každú stranu, ale nikto tam nebol. V tom som si všimol, ako sa jedny dvere pohli o milimeter. Srdce mi vynechalo úder, keď sa napokon úplne zatvorili. Vyšiel zo mňa nervózny smiech. Kroky sa znova ozvali a opäť za mojim chrbtom.

„Ale dokelu s vami už. Ste trápni."

Snažil som sa pôsobiť sebaisto, ale môj hlas bol znateľne trasľavý. Dupot nôh bol bližšie a bližšie. Zobral som zbytok svojej hrdosti do hrsti a otočil sa ich smerom. Opäť tam nikto nebol.

„A dosť!"

Skríkol som a nahnevane som sa dotrepal k tým zatvoreným dverám. Otvoril som ich bez mihnutia oka, keby som to tak nebol spravil, rozutekal by som sa opačným smerom. Ale bol som si istý, nie chcel som si byť istý, že sa ma snažia vystrašiť. Hlasno zaškrípali a odhalili izbu, zahalenú do tmy. Moje vnútornosti vydali čudesný zvuk, keď som zazrel čiernu siluetu, skrčenú v rohu miestnosti.

„A mám vás, vy...,"

Zasekol som sa uprostred vety a nemo civel pred seba. Lúč baterky práve svietil na prázdnu stenu, ohlodanú časom. Mreže v okne sa zaleskli, ako som krúžil svetlom po celej izbe, v snahe nájsť niekoho, kto zavrel tie poondiate dvere.

„Ale to predsa...,"

Obracal som sa na všetky strany, no nikto tu nebol. Nemohol byť. Dokonca ani nábytok tu nebol, skrátka nič, za čo by sa niekto mohol skryť. A mreže taktiež bránili niekomu vojsť dnu či von, nehovoriac o tom, že som sa nachádzal na druhom poschodí bez blízkosti stromov. Podlaha podo mnou hlasno zapraskala, než som sa dostal ku dverám. Prechádzal som rukou okolo nich, otáčal som baterkou do každého rohu s cieľom nájsť nejaký drôt alebo nitku, ktorá mohla zapríčiniť ich zatvorenie. No opätovne som vyšiel naprázdno.

V tom som si uvedomil, že na stene za dverami je dačo napísané. Chvíľami mi trvalo, než som dokázal rozlúštiť ten škrabopis. Ten, kto to napísal musel mať riadnu triašku, pretože línie jednotlivých písmen boli veľmi kostrbaté a samohlásky som si musel pri jednom slove domyslieť. Hneď, ako mi došiel zmysel slov, napísaných tmavou červenou tekutinou na zdevastovanú omietku, som zbledol ako krieda.

V pekle bolo viac zábavy.

V tom som zacítil studený dych, tesne pri mojom uchu. Všetky chlpy na tele mi vstali dupkom a mráz mi prebehol po chrbte. Baterka zablikala až celkom zhasla. S panikou a trasľavými rukami som sa pokúšal baterku znovu zapnúť, dokonca som ju párkrát tresol do dlane, ale nič nepomáhalo.

Vytreštil som oči, keď sa za mnou ozval nezrozumiteľný bľabot. A to mi bohato stačilo. So srdcom až v hrdle som vybehol z tej izby a trielil preč, ani neviem ktorým smerom. Nerátal som, koľkokrát som zakopol, či som vrazil do stien, či dverí. Bol som ako pomätený. Keď som však zacítil kovovú pachuť krvi, zastavil som sa. Ohmatal som si nos, pričom som so syknutím ruku odtiahol. Musel som si ho dobre obúchať o nejaký ten povrch, pretože stále trochu krvácal. Myslel som si, že mi srdce vyskočí z hrude, tak silno a rýchlo bilo. Skúsil som posledný krát zapnúť baterku a ona sa naozaj rozsvietila.

V tej sekunde som naskočil od úľaku so zaškrečaním na plné hrdlo. Neviem, ako dlho som tam stál oproti mĺkvej čiernovlasej dievčine, ktorá sa pozerala mojim smerom. Dlhé havranie vlasy jej padali na kostnaté ramená, zakryté bielou košieľkou, siahajúcou až po zem. Ani jeden sme sa nepohli, nikto z nás nič nepovedal. Bol som presvedčený, že ak takto budeme iba na seba pozerať, rupne mi v bedni. A to vážne nesrandujem. Nohy som mal ako z kameňa a každú chvíľu som mohol dostať infarkt.

„Ah, to si ma vystrašila," zahuhlal som, ignorujúc fakt, že mi hlas poskočil o oktávu vyššie. Ako som sa k nej pomaly približoval s vedomím, že ide pravdepodobne o nejakú komparzistku, som rozprával ďalej. „Haha, jasné chápem. Neodpustili ste si, aby ste ma dnes nevystrašili. Že je to tak, Torenns?"

V tvári sa mi miesili iba dve emócie, a to zlosť a prestierané pobavenie. Radšej som ani nemyslel na to, koľko videí teraz na YouTube bude o mojej maličkosti, skákajúcej ako vyplašený klokan. Upriamil som pozornosť na rohy a steny, aby som odhalil skrytú kameru. Vzdychol som si.

„No tak, ukážte sa." Nič. Nikto odnikadiaľ nevyšiel. Môj hnev začal naberať na sile. „Pokiaľ hneď nevylezieš, tak ťa vlastnoručne zaškrtím! Toto vôbec nie je vtipné."

Potom ma moja vlastná myšlienka zasiahla ako blesk z čistého neba. Pokiaľ toto ešte stále natáčali, tak budú mať moje doznanie, ak sa Torennsovi niečo stane. A ja tak budem prvý podozrivý. Zahryzol som si do jazyka.

„Samozrejme som to tak nemyslel, to predsa vieš," pokúsil som sa o smiech, ale vyšli zo mňa skôr zvuky, pripomínajúce dávenie, či híkanie.

S kyslím ksichtom som sa zameral na čiernovlásku, ktorú som si mohol už teraz prezrieť zblízka. Dúfal som, že sa bude rehotať alebo aspoň uvidím jej reakciu, a tak zistím, v akej prdeli to som. Minimálne by som sa mohol dozvedieť, či im ten prank vyšiel.

„Dokelu, dokelu, dokelu!" reval som ako pavián, keď som sa cúvajúc od nej vzďaľoval.

Jej tvár bola úplne znetvorená. Jedna jej polovica bola skutočne nádherná, snehovo-biela pokožka ladila s jej zeleno-modrými okom, no tá druhá vyzerala, ako keby patrila oblude. Krvou podliate oko, spolu so zvráskavenými lícami, z ktorých sa šúpala pokožka ako z pomaranča, tvorili dokopy až diabolský výzor. Obe časti boli akoby zošité železitými sponami, medzi ktorými sa nachádzal pás bez kože.

Moja hlava sa statočne snažila spracovať, čo práve vidí. V tom mi to došlo. Možno sa ma práve nechystali vystrašiť, ale to nemenilo nič na tom, že bol Halloween. A teda toto musela byť maska. Prosím, nech to tá maska vážne je. Odrazu sa okolo nás rozoznela píšťalka, ktorá značila pokračovanie v natáčaní.

„Volajú ma. Ak ma teda ospravedlníš...,"

Nečakal som na jej reakciu, otočil som sa jej chrbtom a utekal, čo mi nohy stačili. Modlil som sa, aby ma náhodou nechytila alebo nerozbehla sa za mnou. S nepríjemným pocitom som sa obzrel, aby som zistil, že dievčina tam už nie je. Na moment som si vydýchol, keď sa však píšťalka ozvala z opačného konca. Zarazene som ostal stáť v úplnom tichu, ktoré nastalo po doznení ozvien. S hrôzou som si uvedomil, že vôbec netuším, kde sa nachádzam. Problém bol ten, že všetko vyzeralo úplne rovnako. Miestami vyrazené dvere z pántov, popadaná omietka, niekoľko črepín pod oknami a stále prítomný smrad rozkladajúceho sa dreva, mi vôbec neuľahčovali orientáciu.

Keď sa znova ozvala píšťalka, trochu som nadskočil, pričom baterka osvietila polorozpadnutý strop. Do žíl sa mi vlial čistý des, keď sa tam začala zhmotňovať čierna guča, ktorá sa postupne zväčšovala. O chvíľu som mohol jasne rozoznať pridlhé končatiny, vytŕčajúce z oboch strán. Aj keď tá vec mala obrysy hlavy, nepripomínala človeka. Počtom rúk, či nôh sa skôr podobala na pavúka. Dokonca ani svetlo baterky nebolo tak silné, aby som mohol rozlíšiť detaily tej veci. V sekunde, keď lúč znova zablikal, krvi by ste sa vo mne nedorezali. Na moje prekvapenie, ako mávnutím čarovného prútika, tá čudesná bytosť zmizla. Aj tak nemám rád pavúky.

S utešujúcou myšlienkou, že sa mi to muselo iba zdať, som bol schopný ako-tak upokojiť moje splašene bijúce srdce. Nevedel som, či to bolo pridlhým strávením času skoro v úplnej tme, ale mal som dojem, že niečo alebo niekoho v diaľke vidím. Avšak, ak som tam namieril lúč svetla, nikto tam nebol. Dohováral som si v duchu, že som iba paranoidný a mal by som chodiť skôr spať. A verte, či nie, vážne by som to bol schopný sľúbiť na vlastný krk, len aby som na niekoho normálneho znova narazil.

Po niekoľko minútovom chodení, som sa zastavil pri vchode do provizórnej kuchynky, okolo ktorej som išiel už stý raz. Nebolo prakticky možné, aby som sa trmácal po jednom a to istom poschodí, kde sme natáčali a nenájsť ostatných. Počas tápania sa v tme, som sa snažil nahmatať mobil, avšak po blokovaní panických záverov, tvoriacich sa v mojej hlave, som si spomenul, že som ho nechal pri kresle. A tak mi nezostávalo nič iné, iba volať o pomoc. A to som robiť nemal...

Svetlo baterky slablo závratnou rýchlosťou, zavíjanie vetra bolo oveľa hlasnejšie a tiene sa predlžovali. Novinkou bol šepot, stupňujúci moje nervy a strach na maximum. Najprv som si však myslel, že ide o bzučanie nejakej muchy, ale postupne som dokázal rozpoznať ženské a mužské hlasy. To znamenalo dve veci, buď som konečne našiel štáb alebo sa moja hlava kompletne pomiatla a počuje niekoho, kto tu v skutočnosti nie je. Prikláňal som sa k prvej možnosti, inak sa proste nedalo.

„Haló? Počujete ma? Môžete mi, prosím, pomôcť? Je tam niekto?"

Tie vety som vypľúval najprv hlasnejšie, no bez nejakej reakcie. Môj hlas postupne slabol, ako som ich opakoval. Začalo mi byť chladnejšie, dokonca ma oziabali prsty na rukách. Svetu sa div, onedlho zo mňa vychádzali iba chrapľavé nesúvislé útržky, tvoriace v mojom hrdle pálivú hrču, a tak som zmĺkol.

Premýšľal som, že ak existujú duchovia, či aj oni sa takto ponevierajú po chodbách. Buď niečo alebo niekoho hľadajú, no nedarí sa im to. A tak sú odsúdení na nič nekončiaci kolobeh, v ktorom čas nehrá rolu. Popravde, ani ja som netušil, ako dlho som tu blúdil. Znamenalo to, že aj ja som mŕtvy? Počul som a videl som veci, ktoré som nevedel vysvetliť. Nikto ma nepočul, aj keď som si šiel hlasivky zodrať. Čo ak už nikoho nikdy neuvidím a ten niekto, neuvidí mňa?

Keď sa moja nádej skoro vyparila, objavila sa predo mnou predsieň. Po pravej strane sa nachádzalo schodisko a oproti dve rozdeľujúce sa chodby, vedúce do ďalšej, oveľa väčšej temnoty. Zámerne som ignoroval hompáľajúci sa luster nado mnou. Bol som totižto úprimne rád, že som sa dostal niekam, kam ešte predtým nie. Vždy to bolo lepšie, ako chodiť v kruhoch.

V tom som zachytil pohyb iba pár metrov odo mňa. Dievča s čiernymi vlasmi a bielou košeľou, práve schádzalo dole po schodoch. Chcel som jej povedať, nech na mňa počká, avšak nebol som schopný zo seba nič dostať. Nech bola ktovieako znetvorená, nezvládol som byť sám, obkľúčený hlasmi ľudí, ktorých som nevidel.

Aj keď som mal nohy ako v ohni, dovliekol som sa ku schodisku. Vďaka slabnúcemu svetlu som videl maximálne na dosah ruky a aj to som bol veľmi optimistický. Pred mojimi očami sa rozprestieralo polorozpadnuté schodisko bez zábradlia. Zaváhal som. Ozval sa vo mne slabý hlások, aby som ani za tú sviňu dole neliezol. Bol by som ho aj poslúchol, keby som nezacítil tlak na mojom chrbte, a to tak silný, až som stratil rovnováhu a rútil som sa do jamy levovej.

Baterka mi vypadla z ruky, medzitým, ako som padal hlbšie a hlbšie. Videnie sa mi od bolesti zahmlilo, ako som si udieral končatiny a chrbát o kamenné schody. Ucítil som, ako sa moje líce obtrelo o ešte studenšiu zem a telo zostalo nehybne ležať. Bol som dole.

Celé telo ma bolelo, v hlave mi dunelo, pričom som nad sebou počul detský chichot. Bola mi zima, neskutočná zima. Triasol som sa tak veľmi, až mi drkotali zuby. Schúlený do klbka som tuho privieral oči, odmietal som ich otvoriť. Pretože som dúfal, že ak ich vydržím mať na nejaký čas zatvorené, tak toto všetko pominie a ja budem zase v bezpečí. Samozrejme to tak nefungovalo. Bol som si istý, že niečo tu so mnou stále je a užíva si moje utrpenie. Netrvalo to dlho a dal som si to dokopy. Keďže som cítil bolesť, nebol som mŕtvy, čiže som mohol stále zomrieť. V tom som si spomenul na vetu, ktorá bola napísaná na tej stene. V pekle bolo viac zábavy.

Oni. Predsa. Nemôžu. Byť. Naozaj. Mŕtvi. Však?

Oči som napokon otvoril, no nevidel som nič. Zaštípali ma slzy, ktoré mi začali pomaličky stekať po lícach. Rehot mi rezonoval v ušiach, nútiaci ma zakryť si ich. Nepomohlo to. Ba priam naopak, bolo to hlasnejšie a hlasnejšie. Nad mojou hlavou sa ozvali kroky, zdolávajúce schody. Schod po schode, sekunda po sekunde a moja hlava bola pripravená na prasknutie. Chichot sa menil, už nebol tak detinsky nevinný, teraz skôr znel ako pomätený smiech šialenca.

Musel som sa odtiaľto dostať skôr, než si ten niekto po mňa príde, prebehlo mi mysľou a donútilo aspoň z časti triezvo uvažovať. Potešujúcim zistením bolo, že som pravdepodobne nemal nič zlomené, isto som však mal poodierané a doráňané ruky, či chrbát. Baterka bola kdesi v prdeli, no stále som mal zapaľovač vo vačku. Ako stereotypný fajčiar, som sa mohol pochváliť nemalou zbierkou zapaľovačov. So zafunením som ho dokázal vybrať. Oriešok bol ten, že som mal skrehnuté prsty a až po snáď stom pokuse z neho vyšiel slabý plamienok. A v tom všetko stíchlo.

Aj za pomoci nepekne slabého svetla som dokázal zistiť, že som sa naozaj nachádzal na prízemí. Zvláštne bolo, že som stál v obkľúčení zodratých tapiet s iba jednými dverami. A zhodou okolnosti boli otvorené. Vytŕčala z nich čiasi mŕtvolne bledá tvár s ohyzdne kostnatými prstami? Výborne, už ma čakala.

Prešiel som cez prah do naoko prázdnej miestnosti do pól metra vykachličkovanej svetlými obkladmi. Videl som v nich odraz plameňa, ako pomocou svojho svetla oživuje obludu, ktorá mala namiesto vnútorností kúdoly prachu a špiny. Z opačnej strany na mňa pozerala kostra nemocničnej postele s kolieskami, pri ktorej sa vzápätí zhmotnil stojan s niekoľkými žiarovkami, veľkými ako moja dlaň. Ticho naplnila jemná melódia ženského hlasu. Podivuhodné bolo, že mi neprišla ktovieako strašidelná. Nenaháňala mi hrôzu, ale aj tak som mal husiu kožu a niečo, čomu sa hovorilo rešpekt.

Nevedel som vysvetliť, prečo idem bližšie a ani to, prečo som sa dotkol preležaného a zafúľaného poštára. Pozrel som sa na svoje ruky, ktoré akoby neboli moje. Teda skôr, nehýbali sa kvôli tomu, že som im dal rozkaz. Musel ich teda ovládať niekto iný. Nadvihol som poštár – alebo skôr to, čo z neho ostalo a uvidel zápisník, z ktorého trčalo niekoľko menších papierov. Roboticky som ho schytil do rúk, pričom mnou prešiel elektrický výboj. V tom som spočinul zrakom na prvých úhľadne napísaných slovách.

Dali ma sem a ani neviem prečo. Bola som snáď zlá dcéra, keď som sa chcela vydať za niekoho, koho som skutočne milovala? To bol ten dôvod, pre ktorý som zostala sama zatvorená medzi štyrmi stenami? Bol to snáď natoľko vážny hriech, aby som dni a noci počúvala to neľudské zavíjanie a bolestné stony? Asi áno, keďže to všetko vychádzalo práve zo mňa.

Včera sem doviedli dvojičky. Boli iné, pretože iba ony sa smiali, keď im to robili. Lámali im kosti, trhali nechty a ony sa len smiali. Smiali sa aj vtedy, keď jedného nepočujúceho chlapca zbili do bezvedomia. Nejedno dievča vďaka nim prišlo o vlasy, vrátane mňa. Vtrhli mi do izby a s vyškerenými tvárami sa na mňa vrhli. O pár dní na to boli preč. No, potom prišiel on. Našiel si ma a vybral medzi ostatnými. Venoval sa mi každú noc. Spočiatku to bolo bolestivé, no potom som to už prestala vnímať. Bolo to tak najlepšie. Chcela som zabudnúť, zabudnúť na to, že stále žijem, pretože toto bolo horšie ako peklo.

Už to viac nevládzem znášať. Sprosto som si nahovárala, že som silná a prekonám všetko. Nech som sa na to pozerala z akéhokoľvek pohľadu, človek, ktorý mi mal pomôcť zbaviť ma takzvanej choroby, ma nútil kopať si vlastný hrob. Všetko, čo mi povedal, všetko, čo mi spravil, mám doteraz stále pred očami. Počujem jeho slizký hlas, vnárajúci sa ešte do môjho posledného zdravého uvažovania a kompletne ho rozkladá na malé kúsky, ktoré nebudem môcť nikdy späť pozliepať.

Odrhol som pohľad od zápisníku a ledabolo skontroloval okolie. Nič som priamo nevidel, skôr som cítil cudziu prítomnosť, zabodávajúcu sa mi do chrbta. Aj keď miestnosť nebola veľká, cítil som sa primalý a neuveriteľne zraniteľný. O to viac bol teda pár dvojfarebných očí, sledujúci každý môj pohyb nepríjemnejší.

Tušil som, že práve to dievča bolo kedysi majiteľkou zápisníka. Nedoviedol som si ani len predstaviť, čím si musela prechádzať a vôbec, ako dokázala tak žiť, resp. prežívať. Nepríjemné tušenie sa mi vnorilo do mysle, že to pre ňu asi nedopadlo najlepšie. A potom ma napadlo, akú cenu budem musieť zaplatiť za príbeh, ktorý mi tak ochotne ukázala.

Dnes mi povedal, že nie som dostatočne krásna. Vraj som príliš schudla a moje novo narastené čierne vlasy zredli. Podľa jeho slov, som stratila iskru, ktorá ho ku mne tak priťahovala. To bolo dobré znamenie. Možno ma konečne nechá na pokoji.

Dievčina si zjavne písala denník, ale neboli pri odsekoch uvedené dátumy alebo čas. Vysvetlenie bolo asi jednoduché, ona sama netušila, ako dlho tam je už zavretá a tie dni jej museli splývať. Ďalšie riadky boli akoby písané inou osobou. Najprv z nich vychádzal hnev a neskôr iba opakujúce sa slová, z ktorých mi behal mráz po chrbte.

Uvedomila som si svoju chybu, počuješ otec?! Vydám sa za hocikoho, je mi to jedno! Nikdy som si nemyslela, že dospejem do tohto bodu. Spravím čokoľvek, len mu nedovoľ, aby na mne spravil ten pokus. Prosím ťa, otec, potrebujem ťa...

Hluk.

Smiech.

Nenávisť.

Slzy.

Bolesť.

Smrť.

A to bolo posledné slovo, ktoré tam vpísala. Bolo ešte ťažšie rozoznateľné, ako tá veta na tej stene. Niečo mi však unikalo. Opatrne som priblížil plameň ku zápisníku do bezpečnej vzdialenosti a všimol si ryhy, spôsobené nepíšucim perom.

Sme dve, tak ste si to želali, že pán doktor Rodgers?

Než som si stihol vôbec vysvetliť význam tej vety, začul som buchnutie. Vyšlo to práve zo smeru, z ktorého som prišiel. Napínal som sluch a moje srdce sa nekontrolovateľne rozbúšilo, vystreľujúc prenikavý tlak na spánky. Zápisník som medzitým vrátil na miesto a následne som sa neistými krokmi čoraz viac vzďaľoval ďalej od dverí.

Akonáhle som chrbtom narazil na stenu, došlo mi, že nemám kam ujsť. Ako sa hovorí, nádej zomiera posledná, a tak som sa chcel svetlom z plameňa predsa len uistiť, že mi nič iné nezostáva. Už keď som sa chystal čeliť následkom, upútali ma zarámované obrazy, visiace na stene za mnou. Podľa všetkého išlo o vtedajších doktorov alebo vysoko postavených ľudí, keďže si zaslúžili taký honosný rám so zlatistým nádychom. Postupne som si každého prezrel, no nič mi ich mená, či tváre nehovorili.

V tom sa mi dych zadrhol v hrdle a moje vnútornosti stisla ľadová ruka. Muž, ktorý bol na fotke s menovkou Rodgers vyzeral presne ako ja. Líšili sme sa možno iba okuliarmi, ktoré som ja nemal, aj tak však bola podoba znateľná. Ruky sa mi tak roztriasli, až plamienok srandovne poskakoval, tvoriac tak zaujímavé odlesky na obkladačkách, pripomínajúce ohňostroje na nebi.

Znova som začul ten povedomý rehot rovno za mojim chrbtom. Nervozita a zvedavosť vyhrali, a tak som sa tomu postavil čelom. Dve tmavé nízke postavy, držiace sa za ruky stáli len pár metrov odo mňa. Aj keď boli ich siluety tmavšie ako sama noc, bol som si istý, že sa pozerajú len a len na mňa. Keď sa jedna z nich pohla bližšie ku mne, nečakal som ani sekundu. Z druhej strany postele sa mi podarilo vyhnúť sa im. Dvere do miestnosti sa pred mojim nosom s rámusom zatresli. So zavzlykaním som sa chopil kľučky v snahe otvoriť ich. Mykal som ňou takou silou, až som každú chvíľu očakával, že mi zostane v ruke.

Dvere sa však stále neotvárali. Ako som sa pokúšal vykopnúť ich, tie postavy boli čoraz bližšie, cítil som to. Vysielali ku mne morbídne a nechutné obrazy, ktoré vo mne ničili aj tú poslednú snahu dostať sa preč. Do nozdier sa mi vnoril smrad hnijúceho mäsa, až ma naplo. Než sa ku mne stihli dostať, dvere sa mi našťastie podarilo rozraziť. Chvíľami som s panikou hľadal schodisko, ktorým som sa sem dostal, pretože plameň ohňa bol nedostatočný. Našiel som ho a skoro som sa potkol o prvý schod, neobzerajúc sa za sebou.

Statočne som zdolával schody, aj keď celé moje telo protestovalo. V hrdle ma pálilo tak veľmi, že som si nebol istý, či budem vôbec schopný prehovoriť. Nohy a ruky som mal ako z olova, pričom ma pichalo v pľúcach. Vďaka adrenalínu som však mohol bez väčšej prestávky liezť vyššie a vyššie, než som sa ocitol opäť v predsieni. Ani to ma nezastavilo, bežal som ďalej. Jedno som vedel naisto, bolo mi vážne jedno, či to bol prank alebo skutočnosť, tie veci tam dole boli nebezpečné. Ktovie, možno práve oni ma sotili zo schodov...

Dupot nôh a hučanie v ušiach bolo jediné na čo som sa vedel sústrediť. Aj keď som si všimol hýbajúce sa dvere, trieskanie zastaraných okeníc alebo tmavých rohov a ešte tmavších tieňov, ktoré tam mohli alebo nemuseli byť, ma len burcovali k tomu, aby som nezastavoval. Po niekoľko minútovom maratóne som bol donútený zastaviť, pretože som už ďalej nevládol ísť. Mlel som z posledného.

Stále som prd videl, ale predsa len som zariskoval a vbehol som do najbližšej z miestností. V rýchlosti sa mi podarilo schmatnúť kľučku a trhol som ňou s cieľom zatvoriť za sebou. Potom som si povedal, že oni aj tak nechodia dvermi, a tak som sa skôr sústredil na nejaký objekt, za ktorý by som sa mohol skryť. Asi sa mi konečne pošťastilo, keď som zazrel neveľkú skrinku, hneď pri okne. Dotrepal som sa s dychčaním k nej, zadusil plamienok zapaľovača a kľakol si za ňu.

Zdalo sa mi divné, že som nič nepočul. Dokonca aj ten poondiaty vietor ustal. Šepot alebo kroky som taktiež nezachytil. No aj tak som bol stále v strehu, teda snažil som sa. Adrenalín pomaly vyprchával a ja som bol malátnejší a malátnejší. Nastúpila aj bolesť hlavy, ktorá nepríjemne pulzovala s každým novým nádychom viac a viac. Viečka mi oťažievali a ja som sa pristihol, ako mi padá hlava. V tej sekunde sa ozvalo krátke, sotva počuteľné zaklopanie na okno. Prečo akurát toto okno nemohlo byť vybité?

V obkľúčení čierno-čiernej tmy som takmer nedýchal z toľkého napätia a návalu stresu. Očakával som, že sa to klopanie ozve znova, no namiesto toho som začul dačo iné. Nechty, áno nechty zabodávajúce sa do miestami opadanej tapety. Bolo to len kúsok od môjho ramena. Bezmyšlienkovito som znova rozsvietil plamienok.

Odmietavo som začal otáčať hlavu zo strany na stranu, keď sa predo mnou na stene objavovali písmená, až z nich boli súvislé vety. Ich zmysel sa mi zahryzol do morku kostí. Vyrazilo mi to dych a cítil som sa, ako keby som dostal kopanec do brucha.

Len, aby si vedel. To, že sa skryješ neznamená, že my odídeme.

Z hrdla sa mi vydralo skoro až zvieracie zavytie, keď ten niekto ukončil svoje dielo. Vyskočil som na rovné nohy práve v tej chvíli, ako ma oslepilo jasné svetlo.

„A strih! Bolo to fantastické, Lorenzo," ozval sa spokojne Torenns, vykukujúci spoza dverí. „Vravel som ti, že ak o tom nebudeš vedieť, bude to oveľa lepšie."

Keby som mal na to silu asi by som ho rovno na mieste zabil. Zvesil som plecia a oprel sa o chladnú stenu. V predklone som to celé predychával a sem-tam si v duchu uľavil. Dal som si hlavu do dlaní a zviezol sa na zem. Mal som chuť plakať ako malé decko, že ten horor nebol skutočný. V tom som si spomenul na zarámovanú fotku s mojou podobizňou.

„Tá...," zachrapčal som, ale odmlčal som sa, pretože bolesť v hrdle sa ozvala ešte hlasnejšie a nástojčivejšie. Skúsil som to však znova, ale pošepky. „Tá fotografia na tej stene, to som nebol ja, však?"

„Si píš, že nie. Tá fotka prešla retušou a Photoshopom, na to ti ani ten najlepší make-up nepomôže. Okrem toho, neboj, to hrdlo sa vylieči. O pár dní budeš ako rybička," dodal a žmurkol.

Ubránil som sa nutkaniu mu jednu vraziť a pokračoval ďalej. „Musí sa vám nechať, že to dievča nemalo chybu."

Torenns sa zastavil uprostred pohybu, keď kontroloval jas na kamere. Prehrabol si upotené vlasy a lenivo sa poškrabkal na trošku väčšom bruchu. Spýtavo sa na mňa zahľadel, snažiac sa tak zistiť, či to myslím vážne.

„O akom dievčati to hovoríš?"

„No veď tá čiernovláska s divnou maskou."

„Ono, myslel som si, že si skôr na blondíny, ale keď chceš čiernovlásky, tak môžeme zariadiť."

„Nie, počkaj, nie, tak som to nemyslel. Tá...,"

„Viem, čo mi chceš povedať" skočil mi do reči s prekvapivo vážnou tvárou. „Neviem o žiadnom dievčati."

„Ale...," namietol som. Vrhol som rýchly pohľad na stenu, na ktorej už žiadny nápis nebol.

„Ver mi, rád by som sa ti pochválil, že práve môj nápad ti tak utkvel v pamäti."

V tom mi hlavou prešla myšlienka v rovnakej chvíli, ako sa čierne siluety objavili za Torennsovým chrbtom.

Len, aby si vedel. To, že sa skryješ neznamená, že my odídeme.