„Môžem si pridať?"

Spýtal som hneď, ako som do úst hodil posledný kúsok šťavnatého mäsa s lahodne chutiacou omáčkou, pracne natretou na chrumkavej žemli. Než mi ktokoľvek stihol odpovedať, už som sa načahoval po ďalšom kúsku, ktorý som mal rovno pred nosom. Nedbal som na to, že hamburger pod mojimi rukami stratil svoju pôvodnú formu a skoro mi z neho vypadol šalát, hlavne, že bol bezpečne položený na mojom tanieri. Práve, keď som sa chystal odhryznúť z neho, vyrušil ma hlboký hlas.

„Kto ti to dovolil?"

So psími očami som sa zahľadel do prísnej tváre otca. Vždy, keď mi dohováral, vytvorila sa na jeho čele neveľká vráska, ktorá sa s pribúdajúcimi rokmi prehlbovala. Človek by bol povedal, že vznikla práve kvôli mne. Ktovie, či ju mal ešte predtým, ako som sa narodil.

„Ale drahý," oslovila ho mama vľúdnym hlasom a žmurkla na mňa. „Toto je jeho obľúbené jedlo."

„Ja viem, ja viem," vzdychol si a naoko dotknuto zašomral, „potom zostane menej pre mňa."

Skôr, než sa dusivá atmosféra stačila usadiť, všetci sme sa uvoľnili pri zvonivom smiechu mamy, ku ktorému sme sa po chvíli pridali aj my. Mama dobre vedela, ako veľmi nám chutia jej domáce hamburgery, a tak vždy spravila skoro dvojitú dávku. Úprimne, nevedel som, čo ju tak rozosmialo. A bolo mi to aj jedno. Dôležité bolo, že som mohol bezpečne dojesť dupľu.

V neveľkej kuchyni, pod starým lustrom, svietiacim na bohatú večeru, sme si vychutnávali rodinnú atmosféru. Žartovali sme, doberali sa a pripomínali si staré úsmevné zážitky. Vôňa jedla sa vznášala okolo nás, prebúdzala v nás nové a nové chute a doslova nás lákala, aby sme si ukradli ešte ďalšie porcie. Všetko bolo dokonalé, všetko bolo tak, ako malo byť.

„Trent? Haló, Trent!"

Počul som trúbiace autá a kroky, ktoré sa začali približovať. S tvárou pritisnutou na tvrdý stôl som sa zahniezdil. Rozospato som sa narovnal a pretrel si oči. Na moment som bol oslepený svetlom z okien, akonáhle sa však moje oči prispôsobili, rozoznal som tváre spolužiakov.

„Hej, Fisher, budíček," ozvalo sa po mojej pravici.

Nemusel som sa tam ani pozrieť a presne som vedel, kto to povedal. A taktiež som presne vedel, ako sa tváril. Zrovna teraz sa Malcolm určite vyškieral od ucha k uchu s frajersky prehodenou rukou na stole svojho kamaráta. Bola to póza, ktorá ho vraj robila neodolateľným, aspoň to hovoril dievčatám. Tak či onak, nikoho s tými rečičkami neohúril. Možno si v tej sprostej makovici nechcel priznať, že jeho zovňajšok, tobôž vnútrajšok, nezachráni ani ktovieaká trápna póza.

Nemal som čas mu čosi odseknúť, keďže pani učiteľka stála hneď pred mojou lavicou s rukami v bok. Ústa mala stiahnuté do úzkej čiary a obočie zdvihnuté tak vysoko, než sa týčili Himaláje. Aj keď som sa ospravedlnil snáď stokrát, aj tak mi naštvane ponúkla, aby som viedol zbytok hodiny ja, keďže som učivo ovládal lepšie ako ona. Zdvorilo a s kyslým úsmevom som odmietol. Keď som si myslel, že mi to tentokrát prejde, s vetou „porozprávame sa po hodine" si odcupitala späť k tabuli.

„Už je to tretíkrát za tento týždeň. Ako mi to chceš vysvetliť?"

Sklopil som zrak pod jej nástojčivým pohľadom a zapozeral sa na svoje polorozpadnuté conversy. Nechcel som jej odpovedať. Vlastne som ani nemusel, sama na to poznala odpoveď. Možno dúfala, že takto otvorí plnohodnotnú konverzáciu.

„Prichytili ťa aj ostatní učitelia, ako im vyspávaš na vyučovaní?"

Ticho v miestnosti bolo tak veľké, až sa dalo počuť bzučiacu muchu, snažiacu sa vymotať zo žalúzii. Skúšala to celé doobedie a stále sa jej nepošťastilo. Mali sme to podobné, ani jednému sa nepodarilo dostať sa z naničhodnej situácie. Učiteľka prudko zavrela knihu, aby som jej konečne venoval pozornosť. Naklonila hlavu na bok a zložila si okuliare. Nacvičeným pohybom si ich utrela a položila opatrne na stôl. Povzdychla si a pokračovala o niečo prívetivejším tónom.

„Pozri, viem, že to pre teba musí byť ťažké. Preto sa snažím zatvárať oči, ale určite chápeš, že sa to nedá robiť večne. Musím ti teda pripomenúť, že ak sa to bude naďalej opakovať, budem musieť zavolať tvojmu otcovi."

Prikývol som a so stiahnutým chvostom som sa pobral von z miestnosti, modliac sa, aby ma nezastavila. Asi vytušila, že nemá význam mi nakladať na plecia ďalšie odstavce zo školského poriadku.

Bezmyšlienkovito som zabočil na záchod. Ak som chcel prežiť ďalšie hodiny, musel som si opláchnuť tvár studenou vodou a aspoň trochu sa prebrať. Nemohol som si dovoliť zaspať na ďalšej hodine.

Tak, ako som očakával. Moja tvár v zrkadle vyzerala presne ako z hororu. Vyblednutá ako omietka za mojim chrbtom, pričom sa po jej obvode splietalo niekoľko mastných prameňov tmavých vlasov. Nemohli chýbať kruhy pod očami, ktoré mi trochu pripomenuli očné tiene spolužiačok, avšak v mojom prípade, boli tak trochu opačne. Sklonil som sa k umývadlu presne v tej chvíli, ako sa dvierka od kabínok záchodov pohli.

V odraze som si všimol Malcolma, spolu s jeho dvomi kamarátmi v zákryte. Radšej som si odpustil poznámku, či sa do tej kabínky zmestili všetci a čo tam vôbec robili. Niečo mi hovorilo, že som to ani vedieť nechcel. Žiarovka nad našimi hlavami zablikala, ako ku mne všetci pristúpili.

Malcolm bol odo mňa o hlavu vyšší, rovnako ako jeho pätolizači, pričom netreba dodávať, že svoju výšku často využívali vo svoj prospech. Zafarbené blond vlasy mu stáli na všetky strany, nehľadiac na to, ako veľmi sa ich snažil učesať. Stále zo mňa nespúšťal svoje kalné šedé oči, spolu s jeho vernými kamaráti, ktorí vyzerali a správali sa presne ako on.

„Tu s chlapcami sme sa rozprávali, či by si s nami nešiel do kasína."

„Nemôžem."

Malcolm vyškeril svoje žlté zuby a párkrát si sám pre seba prikývol. Všimol som si, ako vystrel ruku ku mne a ja som podvedome ustúpil.

„Daj si pauzu. Aj ty si potrebuješ oddýchnuť," pokračoval neodbytne tým slizkým hlasom, ktorý mi začal ísť postupne na nervy.

„Pauzu?"

„Netvár sa tak prekvapene. Všetci v škole vieme, že pracuješ. Aj učky to vedia, prečo myslíš, že bola dnes tak zhovievavá?"

Pozrel som sa na neho ako na blázna. Neprekvapilo ma veľmi, že vedia o mojej nočnej práci, ale skôr to, ako v pohode sa priznal k odpočúvaniu. Otázka znela, prečo to robil a čo odo mňa chcel. Povrávalo sa, že čo si Malcolm a jeho namakanci zaumienili, tak to aj dosiahli.

„Vidím, že sa ti nechce. Tak, čo keby si nám aspoň prispel na hry? Vieš, ako kompenzáciu za tvoju neúčasť."

„Nemám peniaze na také veci," odvetil som popravde, nepripúšťajúc si fakt, ako nepekne by som mohol dopadnúť.

V tom okamihu sa ozval zvonček, hlásiaci začiatok ďalšej hodiny. A tak som sa nenútene pobral smerom k východu záchodov, nechajúc ich nič nehovoriace tváre za sebou. Nepríjemný pocit, ktorý sa usádzal v celom mojom tele mi hovoril, že toto nebol koniec. Rozhodne neboli spokojní s mojou odpoveďou, no ja som im rozhodne nemal v pláne vyhovieť. Tie peniaze som potreboval, tak veľmi som ich potreboval...

Po neskutočne dlhom dni v škole som si to zamieril rovno domov. Náladu mi nezlepšilo ani teplé jesenné počasie a farebné listy, lietajúce okolo mňa. Slnečné lúče sa odrážali od ešte bohatých korún stromov a vytvárali tak nové odtiene oranžovej a tmavo-zelenej farby. Ako som prechádzal parkom, cez ktorý som chodieval každý deň, upútala ma žena, sediaca na lavičke.

Zrýchlil sa mi dych. Nohy mi akosi oťaželi, čo ma prinútilo zastaviť sa. Videl som ju iba odzadu, no spoznával som ju. Srdce sa mi rozbúšilo niekoľkonásobne rýchlejšie a v očiach ma zaštípali slzy. Nemohol som to vydržať, rozbehol som sa k nej.

„Mami?" hlesol som sotva počuteľne.

Žena sa na mňa spýtavo pozrela. Musel som vyzerať naozaj strašne, keďže jej prekvapenie vystriedal strach, ktorý prevzal nad jej telom kontrolu. Roztriasol som sa, nevnímajúc tak vodopád sĺz, vďaka ktorým sa mi rozmazalo videnie. Aj tak som však rozoznal jej siluetu, ako sa odo mňa postupne vzďaľovala. Klesol som na lavičku s tvárou v dlaniach. Až keď som vykukol spoza svojho relatívneho bezpečia, zistil som, že je už dávno tma. Slnko vystriedali lampy, pri ktorých sa aj v takomto čase hmýril neodbytný hmyz. Vo vzduchu sa niesla vôňa lístia tak silná, až som nedokázal cítiť nič iné. Prerývane som sa nadýchol s plným nosom, stratený v spomienkach.

Myslel som si, že tá žena bola moja mama, avšak, bola jej podobná akurát tak vlasmi. Rada v tomto parku trávila čas, vždy ma sem po škole brávala. Bolo to niečo ako naša tradícia, kedy sme sa jeden druhému zdôverili, čo sme za ten deň prežili. Úplne mal pred očami, ako stojí neďaleko odo mňa a kýva mi. Usmievala sa, vlasy jej viali vo vetre, spolu s lemom kabáta. Bola tak blízko a zároveň tak ďaleko.

Ako ma to vôbec mohlo napadnúť?! Nemohla to byť ona. Nemohla...

Po ešte únavnejšej práci, do ktorej som musel ísť hneď z parku, som prišiel domov. Neprešiel som ani len prah bytu a ovanul ma smrad alkoholu, ktorým boli nasiaknuté snáď aj steny. Ako obvykle, otec ležal polomŕtvy na pohovke s niekoľkými fľašami pred sebou. Jeho chrápanie bolo hlasnejšie ako samotný televízor.

Prešiel som okolo jeho zapáchajúceho tela, popri dverách od kúpeľne až do kuchyne. Otvoril som skrinku, aby som si vybral pohár, do ktorého som následne napustil vodu. Zapozeral som sa na obraz, ešte stále visiaci nad jedálenským stolom. S veľkou námahou som si cez narastajúcu hrču v hrdle doprial prvý hlt bezfarebnej tekutiny.

Aj keď som sa veľmi snažil, aj tak som sa po zbytok noci nevedel zbaviť spomienky na ten deň, kedy mala mama po celej kuchyni rozprestreté štetce, farby a plátna. Sledoval som ju, ako sústredene nanášala na neho čoraz viac farieb. Malo to na mňa upokojujúci účinok a vždy ma prekvapilo, ako dokázala zo seba dostať všetky tie emócie len prostredníctvom maľby. Tak, ako aj ten obraz v kuchyni, tak aj ona bola plná optimizmu a nádeje. Odzrkadľoval jej túžbu dostať sa zo stresujúceho a stereotypného života na miesto, kde na ničom nezáleží, na miesto, kde bol pokoj a mier.

Až po treťom zvonení budíka, som sa dokázal vytrepať z postele. Neprítomne som žmúril na polootvorenú skriňu, stoličku, zapratanú handrami a stolom, na ktorom kraľoval neveľký monitor. Skoro som zakopol o pohodený batoh, ale napokon som sa mu obratne vyhol len, aby som chrtom vrazil do dverí. Toľko ku podarenému ránu.

Otec bol dávno v práci, zostalo po ňom len niekoľko fliaš a korenistý zápach jeho starého parfumu. Po nevyhnutnej hygiene a skromných raňajok, som stál pripravený vo dverách, držiac smetný kôš. V tom mi myšlienky zablúdili na Malcolma. Než som opustil byt, naschvál som si vybral z batohu jedinú hotovosť, ktorú som so sebou zvyčajne nosieval. Len tak pre istotu.

Ani som nevedel ako a deň v škole ubehol závratnou rýchlosťou. Bol som na seba osobne hrdý, pretože som dokázal udržať oči otvorené na všetkých hodinách, a dokonca som si spravil aj poznámky. Moju radosť vzápätí vystriedalo trpké zistenie, že budúci týždeň sa budú písať dva testy, z ktorých som prakticky nič nevedel. V mysli som sa snažil nájsť nejaké okno, kde by som bol schopný natrepať aspoň nejaké to učivo. Dospel som k záveru, že sa na to pozriem počas nočnej smeny v supermarkete, keď tam nikoho nebude. Teda, väčšinou to tak býva, ak nerátame podnapitých pánov a ľahké slečny s pančucháčmi a podpätkami užšími a ostrejšími, než naše nože v kuchyni.

Ponorený do úvah, som zatvoril skrinku a otočil sa na päte, pripravený na odchod. Skoro som nadskočil od úľaku, keď som zočil Malcolma stáť len pár metrov odo mňa. Samozrejme nechýbali ani jeho verní kamaráti, obzerajúci sa všade naokolo.

V tomto čase bola škola skoro poloprázdna, keďže väčšina učiteľov sa pobrala, čo najskôr domov a obedy sa už dávno nevydávali. Čiže s veľkou pravdepodobnosťou sme tu boli sami, iba ja a oni v suteréne a v spoločnosti zastaraných žiaroviek, ktoré ešte prekvapivo svietili, obkolesení niekoľkými skrinkami, vešiakmi a mrežami. Nemohol som sa však nechať vyviesť z mieri, možno nič zlé neplánovali. Možno...

„Tak, ako dnes? Pridáš sa?" spýtal sa ma, popritom, ako sa prehraboval vo vrecúškach nejakých študentov.

Odmietavo som pokrútil hlavou a vydal sa k východu. Keď v tom ma zastavila ruka, ktorá mi zatarasila dvere. Aj keď mi začalo biť srdce ako o závod, stále som sa snažil na sebe nedať nič znať. Ak by som prejavil nejakú slabosť, bol by so mnou koniec. Stala by sa zo mňa iba ich hračka, do ktorej by si mohli kedykoľvek kopnúť.

„Ale, ale. Veď sme spolu ešte nedohovorili," zahlásil Malcolm a pustil jedno vrecúško na zem. „Ešte si nám nezaplatil."

Vyschlo mi v krku a zbledol som. Pomaličky mi dochádzala závažnosť situácie. No aj tak som sa snažil o očný kontakt, aj keď by som sa tomu najradšej vyhol. V jeho očiach som nevidel nič priateľské, len zlosť a povýšenectvo. Dlho som nič nehovoril, a tak sa ozval, opäť s jeho škrekľavým hlasom, z ktorého si jedného dňa budem trhať vlasy a bude to príjemnejšie, než tráviť chvíle v jeho skazenej prítomnosti.

„Hádam si si nemyslel, že sme na teba zabudli. Dlhuješ nám už pekný balík. A to sme sa chceli s tebou spriateliť, že je to tak, chlapci?" Po tom, ako dopovedal, jeho chlapci, ako na povel prikývli.

Falošne som sa usmial a bleskovo som odstrčil ruku, brániacu mi vo východe zo šatní. Než som sa stihol rozbehnúť preč, niekto ma silno zaťahal za batoh, čím ma donútil vrátiť sa ešte hlbšie do suterénu. V rýchlosti som sa z neho vyvliekol. Popohnaný panikou a adrenalínom, som sa znova pokúsil o útek. Nevšimol som si však nohy, ktorá ma potkla, a ja som sa zrútil k zemi. Len tak-tak som stihol dať pred seba ruky, aby som si nezlomil nos, či si nespôsobil dačo horšie. Za sebou som sa začul smiech, a tak som sa pretočil na chrbát.

Malcolm v rukách držal môj batoh a teraz sa pre zmenu prehraboval v ňom. Akonáhle som sa posadil, zatlačila ma noha jeho vysokého kamaráta späť k zemi. A to takou silou až ma ostro zabolelo na hrudi, spolu s tým, ako moja hlava bolestivo zadunela o tvrdú podlahu. Na okamih mi v zornom poli vybuchol ohňostroj, ktorý pomaly doznieval.

„Teda, Fisher, myslel som si, že si viac prachatý," ozval sa sklamane a zamyslel sa. „Že ty si...," odmlčal sa, kým púšťal prázdny batoh z rúk tak, aby z neho vypadli všetky veci naraz. „Že si si zabudol zobrať peniaze?"

Noha na hrudi ma pritlačila ešte väčšmi, čím zo mňa vysúkala bolestivý ston. Nech som sa snažil akokoľvek, nohu som rukami nezvládal odtlačiť, skôr naopak, jej sila sa zdvojnásobila, až som sa ledva mohol nadýchnuť. Neunikol mi posmech od môjho trýzniteľa, ktorý sa na mne výdatne zabával. Malcolm podišiel bližšie a nahol sa, aby mal na mňa lepší výhľad. Tentoraz sa neusmieval.

„Nehovor mi, že si si tie peniaze zámerne nechal doma!" vyštekol podráždene a vošiel si rukou do vlasov. „Prečo si to robíš tak ťažké?"

Na jeho pokyn ma začali jeho kamaráti zdvíhať zo zeme. Stále som sa neplánoval vzdať, a tak som stihol vraziť jednému z nich do tváre. O pár krokov ustúpil, držiac si nos a neodpustil si pritom aj niekoľko nadávok. Kútikom oka som zazrel, ako sa jeho druhý kamarát po mne zahnal. Stihol som sa jeho pästi v čas vyhnúť. Nestihol som sa však vyhnúť kopancu do brucha, kvôli ktorému sa mi podlomili nohy.

Lapal som po dychu, medzitým, ako sa chalan, ktorého som udrel, spamätal. Už stál po bojom boku a nepriateľsky si ma premeriaval. V sekunde, ako som na neho presunul svoju všetku pozornosť, ma udrel tak silno tváre, až som úplne padol k ich nohám. V hlave mi pulzovala bolesť a v ústach som zacítil pachuť krvi. Celá moja polovica tváre bola ako v jednom ohni. Bol som si istý, že ešte do večera statočne napuchne.

„Ty idiot! Nie do tváre!" zreval Malcolm, tresol kamaráta po hlave a zohol sa ku mne. „Je to aj tak tvoja vina, keby si sa nebol bránil a v prvom rade by si priniesol peniaze, nebol by si tak skončil. Teraz ešte budeš niesť zodpovednosť za jeho zlomený nos," dodal s prstom namiereným k útočníkovi.

„Postavte ho, nech to už máme z krku."

Tentokrát som sa nevládal brániť. Sotva som udržal oči otvorené. S funením sa im podarilo postaviť ma na nohy, pričom ma obaja museli podopierať každý z jednej strany. Obalila ma čistá hrôza, keď mi docvaklo, čo chceli so mnou robiť. Začal som sa mykať, no nič mi to nebolo platné. Malcolm mi bez problémov nasadil igelitku, ktorú vybral z môjho batoha, na hlavu a pridržal ju tam.

Netrvalo dlho a začal som panikáriť, ako mi postupne dochádzal kyslík. Kopal som a kričal, ako som sa únavne snažil nadýchnuť. Bolesť na hrudi sa zväčšovala, ani v najmenšom sa to nedalo porovnať s tým, čo som zažil na zemi. Nakoniec to dospelo do bodu, kedy mi celé telo ochablo a ja som prestával vnímať.

„To ťa naučí chovať sa slušne," bolo posledné, čo som počul.

Upokojujúci zvuk motora, slabé odfukovanie za mojim chrbtom a potichu pustená pesnička, ktorú hrali v rádiu, mi robili spoločnosť pri nočnej jazde domov. Len zopár lámp osvetľovalo vozovku, zahalenú do pološera.

Boli sme na ceste vyše dvoch hodín a mne začala pomaly, ale isto splývať každá zákruta, čo i len kývajúce sa konáre stromov, vyzerali všade úplne rovnako. Keby som nemal GPS, isto by som sa stratil. Nebolo by to preto, lebo bola tma ako vo vreci, ale touto trasou som išiel prvýkrát v živote. Všetko je raz prvýkrát, no nie?

Mama na zadnom sedadle pokojne spala. Isto bola vyčerpaná z práce, a tak som nenamietal, aby si tam spravila pohodlie. Cez víkend navštívila snáď milión galérii a videla tucet súkromných zbierok nezávislých umelcov. Bolo práve na nej, aby rozhodla, ktoré obrazy sa budú kde vystavovať tak, aby všetko dokonalo zapadlo. Keďže otec bol tiež narobený z práce, ponúkol som sa, aby som ju doviezol domov ja. Nebolo treba presviedčať ich, verili mi.

Skontroloval som ju v spätnom zrkadle, aby som sa uistil, že stále spí. Zrovna vtedy, keď som sa znova zapozeral na cestu, svetlá auta osvetlili trmácajúcu sa postavu, stojacu v mojom jazdnom pruhu. Od šoku som skoro skamenel, keď som v poslednej chvíli prudko stočil volant priamo do priekopy.

Skríkol som, čo mamu prebudilo. Začul som tlmené kliknutie, keď si odopla bezpečnostný pás. Predtým, ako sa automobil zrútil dole, sa ku mne nahla. Všetko sa dialo tak rýchlo, nestihol som ju zachytiť a o sekundu na to, bola preč. Zmizla mi z dohľadu spolu s ohlušujúcim krikom, z ktorého mi naskočila husia koža. V tom som sa ponoril do objatia temnoty, keď sa moje telo so silným nárazom stretlo s airbagom.

„Haló, chlapče, si v poriadku?"

Bola mi neskutočná zima, triasol som sa. Celá moja hlava pulzovala novým dávkami bolesti, samotný nádych pre mňa predstavoval veľkú námahu. Nechcel som sa prebudiť, nechcel som ani spať, chcel som proste iba zomrieť. Bolo jedno, či som bol hore alebo nie, vždy som bol terčom niečoho, čomu som sa nevedel vyhnúť. Všetko sa na mňa rúcalo. V podvedomí som uvidel otcove oči, ktoré odzrkadľovali sklamanie, škeriaceho sa Malcolma a jeho bandu, malý obchod, meniaci sa na školu, a potom seba samého v zrkadle s monoklom na oku. Kedy som sa sem dostal? Nie kedy, ale ako...

Spomenul som si na upratovačku, ktorá ma našla na zemi v škole. Nástojila, aby sme zavolali sanitku. Nakoniec som ju prehovoril. K čomu by mi aj tak bola? To, čo ma skutočne zžieralo a postupne zabíjalo, nemohol vyliečiť žiadny doktor. Krivo som sa usmial, keď sa mi v hlave vybavila veta, ktorú vyriekla, dúfajúc, že ma to trochu povzbudí.

„Neboj sa, určite by prišli do nemocnice tvoji rodičia a všetko by bolo v poriadku."

„Neprišiel by nikto. Ani vtedy nikto neprišiel," zamrmlal som a pobral sa na odchod.

Skutočnosť bola taká, že po tej nehode som sa zobudil v nemocnici úplne sám. Neskôr som zistil, že mama sa nachádzala o tri poschodia vyššie. Nemohla byť teda pri mne, pretože upadla do kómy, v ktorej je už necelý polrok. Zo začiatku som premýšľal, že ju navštíviť nepôjdem. Tušil som, že ma pohľad na jej bezvládne dokaličené telo dorazí. A to práve preto, lebo to ja som jej to spôsobil, to ja som mohol za to, že takto skončila.

Nevládal som to v sebe držať a predsa len som za ňou šiel. Hovoril som si, že to zvládnem, že ten pohľad ustojím. Hovoríte si, že niečo zvládnete, avšak krutá realita, ktorú pre vás osud vybral, vám kompletne zmení plány od základov. A v konečnom dôsledku je to presne tak, ako ste to nechceli. Tak to bolo aj v mojom prípade.

Zrútil som sa na zem hneď pri prahu jej izby. Dych sa mi zasekol v hrdle a horúce slzy sa mi rinuli po lícach. Doslova som sa k nej priplazil, pretože som nemohol nabrať silu a ani odvahu, aby som k nej prišiel po svojich. Pri pohľade na jej obviazanú hlavu a niekoľko končatín, moje srdce krvácalo a s každým nádychom sa rana zväčšovala, až bola bolesť neúnosná. Lapal som po dychu od žiaľu a šoku. Tak veľmi som si prial, aby otvorila oči a pozrela sa na mňa. Aby všetko bolo tak, ako predtým.

V tom mi v hlave prebleskla veta, ktorú mi otec povedal bez mihnutia oka, pri jej lôžku, „ty si tu mal ležať namiesto nej."

Stisol som okraje umývadla, aby som nespadol.

Čo to otec nevedel? Dal by som všetko za to, aby som sa s ňou mohol vymeniť. Bol by som obetoval život za ten jej.

V tom som začul, ako sa dvere od bytu otvorili. Nehybne som zostal stáť v kúpeľni, čakajúc, čo sa bude diať. Ticho preťali kroky, ktoré sa ku mne začali približovať. Vo dverách sa objavil otec s kalným pohľadom a mŕtvolne bledou tvárou. Knísal sa zo strany na stranu, pričom sa snažil zaostriť svoje oči na postavu pred ním. Ako prívalová vlna ma zasiahol smrad alkoholu, ktorý sa za ním vliekol viac ako ten najvernejší pes.

„Ah, to si ty," povedal si sám pre seba sklamane a otočil sa mi na moment chrbtom. „Počkaj, čo to máš na tvári?"

Nemalo zmysel si dačo zakrývať. Celú hlavu som mal pokrytú modrinami a bola nafúknutá ako melón. Taký menší darček od môjho nového kamaráta. A tak som ustál jeho zvedavý pohľad, ktorý sa však vzápätí zmenil.

„Vidím, že si konečne dostal, čo si si zaslúžil," vyhlásil chladne a pokračoval, „nemal si byť náhodou v práci?"

Počas toho, ako som sa trmácal do práce v neskorých večerných hodinách, som premýšľal nad tým, či vôbec budem schopný zaplatiť za mamin pobyt v nemocnici. Našiel som si síce prácu, ale tá nestačila. Nemohol som si priznať fakt, že obeta, do ktorej som vkladal svoje úsilie, vyjde navnivoč. Toľko neprespatých nocí, toľko potu a krvi stále nestačilo na to, aby plat pokryl všetko, čo bolo nutné. A to som si prisahal, že aspoň takto jej budem užitočný, že aspoň takto môj život má zmysel. Zároveň som dúfal, že aspoň takto splatím ten dlh a bolesť sa aspoň trochu zmenší. Plané to nádeje.

Vykladal som tovar na poličky, keď na mňa postupne doliehal zmysel toho, čo mi otec dnes povedal. Aj keď mi tvrdosť jeho slov len sypala soľ do otvorených rán, musel som uznať, že mal pravdu. Samozrejme, že ju mal. Nič iné som si nezaslúžil. Zaslúžil som si omnoho horšie. Mal by som prísť za Malcolmom a poprosiť ho o ďalšiu bitku a aj tak by to nebolo dosť. Dvere od obchodu sa otvorili. Otravnú melódiu prehlušil rehot, ktorý som tak dobre poznal. Výborne, vyzerá to, že nebudem musieť chodiť pre výprask ďaleko.

Odrazu bol všade buchot a šum. Dokonca to nakoplo aj môjho šéfa, aby sa ukázal, keďže sa bežne skrýval vzadu vo svojej malej pracovni. Vydal som sa hľadať zdroj toho hluku, keď ten si ma našiel sám. Malcolm zahvízdal, keď ma uvidel a zaškeril sa.

„Som rád, že žiješ. Ono, nie si náhodou Zombie, lebo presne tak vyzeráš."

Všetci sa jeho vtipu zasmiali, no ja som zachoval kamennú tvár. Najradšej by som však vzal nohy na ramená a utekal, čo najďalej od nich. To som si teraz dovoliť nemohol. So stiahnutými vnútornosťami som sa pokúsil o čo najmenej trasľavý hlas.

„Čo chceš?"

„Ale, ale. Niekto nám je tu drzý," zasyčal nespokojne a spravil krok ku mne.

Inštinktívne som cúvol, ale chrbtom som narazil do regála. Oblial ma studený pot, keď Malcolm stál tak blízko pri mne, že sme sa mohli dotýkať nosmi. Keď som si myslel, že to už nemôže byť horšie, priblížil svoju tvár k môjmu uchu, pričom som pokrčil nos, akonáhle som zacítil smrad z cigariet.

„Nestačilo ti?" zašepkal, pričom som vytreštil oči pri predstave, ktorá sa mi vnorila do hlavy. Bál som sa toho, že by sa zopakovala situácia z pred niekoľkých hodín. Nikdy by som nepovedal, že dospejem do tohto bodu.

„Čo sa to tu deje? Trent, ty ich poznáš?" ozval sa môj šéf s obavami v hlase.

Už pri vstupe do obchodu sa na mňa mračil a pýtal sa, odkiaľ mám ten monokel. Výhovorka spadnutia na neho nezabrala, ale aspoň sa nič ďalej nepýtal. Avšak, bolo mi nad slnko jasné, že v prípade nejakých problémov, ktoré by som mohol zapríčiniť, ma vyhodí. A tie problémy na seba nenechali dlho čakať.

„Ak nám nedáš tie peniaze, všetko tu rozbijeme. A hádaj, kto si to zlizne," prehovoril potichu Malcolm tak, aby som to počul iba ja.

Už teraz som mal túto prácu len kvôli prosbám. A možno aj kvôli tomu, ako zúfalo a zničene som musel vyzerať, keď som o ňu žiadal. Ak by tu spravili bordel – čoho sú určite schopní –, tak by som tu skončil, a to som nemohol dopustiť. Prácu som potreboval. Vlastne, potreboval som ich viac...

Na šéfovu otázku som stroho prikývol a poprosil ho, aby mi dal chvíľu pauzu. Vyviedol som ich von pred večierku a musel som v rýchlosti vymyslieť dohodu. Evidentne museli byť vážne závislí na tých hrách, keď im bolo vážne jedno, ako k tým peniazom prídu. A čo bolo horšie, našli zdroj ich generovania, ktorého sa neplánovali vzdať.

„Dám ti maximálne päť percent toho, čo tu zarobím," spustil som na Malcolma, akonáhle sa dvere za nami zatvorili a ovalil nás chladný nočný vzduch.

On prižmúril oči a vyprskol, „tridsať."

„Desať."

„Tridsaťpäť."

„Pätnásť."

„Vážne ma nútiš ísť ešte vyššie?" vyceril svoje žlté zuby do ironického úsmevu. „Toľko peňazí ani nepotrebujeme, že je tak, chlapci?"

Nedostavila sa žiadna reakcia, a to ani z mojej ani z ich strany. Tridsaťpäť percent bolo veľmi veľa. Ale inak sa asi nedalo. V najlepšom prípade by som dostával bitku každý deň a v tom najhoršom, by ma vyhodili z práce. Ak by som aj šiel za učiteľkou, buď by mi neverila alebo to začala riešiť. To by mohlo zapríčiniť ďalšie bitky, pravdepodobne o dosť horšie a v konečnom dôsledku by si zavolala otca, ktorého som do toho nechcel ťahať. S poslednou nádejou som sa ho však pokúsil obmäkčiť.

„Je to priveľa," posťažoval som sa. „Mám...,"

„Je mi skutočne u riti, čo máš a nemáš, pokiaľ mi budeš dávať peniaze."

Malcolm začínal byť čoraz viac podráždenejší. Kopol do neďalekej plechovky, ktorá s hrmotom odletela o pár metrov ďalej. Jeho banda zostávala mimo nášho dosahu, ale akonáhle si všimla výrazu svojho vodcu, prestali sa rozprávať medzi sebou.

Neprehovoril som ho. Od toho dňa som mu musel dávať časť svojho zárobku. A ako bonusy som schytával pravidelné pohlavky a menšie pozornosti vo forme zhnitého ovocia v lavici alebo prilepené žuvačky na mojom oblečení.

Zrovna, keď som sa doma chystal prať, som našiel jednu na svetri. Niekoľko minút som sa na to pozeral, ako keby pohľad stačil na to, aby som tú vec odtiaľ odstránil. Do tváre sa mi nahrnula červeň, keď som šmaril tým tmavým kusom oblečenia o zem. Schúlil som sa do klbka v rohu izby a potichu nariekal. Tak veľmi som potreboval náruč mamy, ktorá by ma aspoň trochu upokojila. Tak veľmi som potreboval počuť jej povzbudivé slová. Všade kam som sa pozrel, dokonca aj v mojej izbe, všetko mi ju pripomínalo. Myslel som si, že tá bolesť postupom času zmizne, ale bolo to horšie a horšie. Videl som ju v kuchyni, v kúpeľni a aj v mojej izbe. Práve teraz, ako mi zdvíha zo zeme ten špinavý sveter a usmieva sa na mňa. Potiahol som nosom a zakryl si tvár rukami. Nebola tam, nemohla byť.

Už som nezniesol pohľad na lavičky v parku bez toho, aby sa moje oči naplnili slzami. Nevedel som sa postaviť ráno z postele bez totálnej beznádeje. Pred spaním som stále mal pred očami tie osudné okamihy a vždy ma v nočných morách mátalo to kliknutie bezpečnostného pásu. Cestou do školy mi každá druhá žena pripomínala jej siluetu, jej profil, ba aj držanie tela. Nevedel som sa poriadne nadýchnuť bez bolesti v srdci a bez toho, aby prestalo krvácať. Bol som na pokraji zrútenia, nevládal som ďalej.

V čase, keď do našich životov vstúpila pandémia a každý bol ešte odťažitejší, ako predtým, sa vo mne niečo pohlo. Splynul som s davom. Bol som ako robot, zrazu som necítil nič. Ani keď som dostával bitku za bitkou, žiadne pocity, dokonca ani bolesť som necítil. Ich posmech som znášal bez najmenšieho fňukania, keď si robili srandu z mojich dokaličených predlaktí. Kruhy pod očami sa ešte zväčšili, tvár bola ešte viac prepadnutá a slová z mojich úst, ako keby pochádzali od niekoho iného. Nebol som ani tieň toho človeka, akým som kedysi bol.

Deň za dňom sa ťahal ako sopeľ, aj tak mi každé ráno, deň a večer začali splývať. Žiadne nové správy z nemocnice neboli. Už, keď som si myslel, že budem navždy takým chladným a nič necítiacim človekom, uzavretom vo svojom bezpečnom, no stále naivnom vnútri, ma niečo z mojej ulity vytiahlo. A to nasilu, bez prípravy a varovania.

„Vzhľadom na to, že sa situácia zhoršuje a pozitívnych pacientov stále pribúda, stav pani Fisherovej budeme musieť prehodnotiť."

„Nechápem, o čom to hovoríte," prehovoril otec, žmoliac si čapicu v trasľavých rukách.

„Nehovorí sa mi to ľahko, to mi verte," odmlčala sa a každému z nás venovala krátky pohľad. „Nachádzame sa v stave, že si musíme vyberať, kto zomrie a kto prežije. Keďže jej stav sa...,"

„Áno, ja viem! Nemusíte so mnou rozprávať v rukavičkách. Čo chcete?!" strácal trpezlivosť otec, pritom sám dobre vedel, že pravdu neustojí.

„No, nemocničné poplatky sa zdvojnásobili."

„Na to, ale my nemáme."

„Žiaľ, jediným rozhodnutím bude, aby ste nám dali povolenie na...,"

Netušil som, že viem ešte plakať. Myslel som si, že už toho nie som schopný. Avšak na jej bledú tvár, ktorá sa postupne vzďaľovala, som sa tomu nevedel ubrániť. Rana na srdci sa znova otvorila a stonásobne zväčšila. Spolu s jej odchodom som stratil celé svoje srdce. Pretože ona ho zapĺňala celé. Roztrhlo sa na milión kúskov, bolo jedno, ako dlho som kričal, prosil a modlil sa. Odišla. A ja som tomu nemohol zabrániť, aj keď som na kolenách prosil, aby neodchádzala. Chcel som jej povedať, ako veľmi ju milujem a ako ma to všetko tak veľmi mrzí. Sklamal som ako syn.

V hlave sa mi začali objavovať spomienky. Všetky jej objatia, milé slová a ten úsmev, pri ktorom jej vždy oči žiarili šťastím a materinskou nehou. Večery strávené pri nej, ako kreslí a maľuje obraz, visiaci na stene. Vietor pohrávajúci sa s jej vlasmi, keď ma naháňala v parku s loptou. Jej hebké dlane, ktoré som ucítil, keď som od nej preberal darček na Vianoce. Vôňu jej parfumu, keď vychádzala z kúpeľne deň pred tým víkendom. Bolo ich tak veľa a každá jedna bola bolestivá, až som na moment prestal dýchať.

Cítil som, ako mi dačo mokré steká po tvári. Nevedel som však, či je to dážď alebo slzy. Sedel som pred nemocnicou v úplnom lejaku, keď si ku mne prisadla žena s dáždnikom. Bola to asi doktorka, nevedel som, nepočúval som ju, nepozrel som sa na ňu ani raz. Pretože som vedel, čo uvidím.

Všetky tie pohľady. Plné smútku a ľútosti. Nepotreboval som ich, neprosil som o ne. Nepomôžu mi. Ani jeden z nich mi nedá to, vďaka čomu sa budem môcť znova nadýchnuť bez neutíchajúcej bolesti v srdci. Prečo je jediný liek na moje trápenie mamin úsmev, ba čo i len jej hlas? Prečo by bolo pre mňa vyliečením vidieť ju čo i len sekundu? Možno preto to tak veľmi bolí, pretože viem, že nič z toho sa už nikdy nestane.

Nemožno vyliečiť chorobu bez lieku. Znamená to, že nemám šancu ďalej žiť?

Spýtal som sa sám seba, keď som spočinul zrakom na práškoch na spanie. Pozrel som sa do skrinky, aby som zistil, že ešte zopár sa ich tam nájde, aj keď možno bude pár z nich po záruke. Svoju prácu snáď zvládnu aj tak. Otvoril som veko až na tretí pokus, pretože sa mi triasli a potili dlane. Polovicu som nechtiac vysypal na dlážku v kúpeľni. Nedbal som na to, koľko hluku to asi spravilo. Otec tak skoro domov nepríde.

S prázdnotou v srdci som nemal dôvod ďalej bojovať. Jediný zmysel života som stratil. K tomu všetkému som dovolil, aby si zo mňa spravili fackovacieho panáka. Bol som úplná nula, netušil som, ako z tohto začarovaného kruhu, meniaceho sa na bojisko, vyjsť von. Ale predsa len som jednu cestu poznal, trochu inú, ako by si niekto možno predstavoval. Napríklad otec si našiel alkohol a ja?

Chvejúcimi rukami som zobral jednu tabletku do dlane a hodil si ju do úst, pričom som sa načiahol po pohári. Nepozeral som sa na tým smerom, a tak namiesto toho, aby som ho zdvihol, vrazil som do neho rukou a jeho obsah sa vylial na zem spolu s hrmotom, ako spadol.

To sa už neviem ani zabiť?

Zohol som sa, aby som ho zodvihol a s tým aj rozsypané tabletky. Naraz som si všimol, že niekoľko z nich zaletelo aj pod umývadlo. Vzdychol som si a pritisol tvár na chladnú dlážku. Otvoril som oči od úžasu, keď som rozoznal v prachu zlatú náušnicu s niekoľkými bielymi práškami na spanie. Vynaložil som veľké úsilie, aby som všetko spopod umývadla vybral bez toho, aby som ich nedopatrením nedal ešte ďalej.

Pritisol som si maminu náušnicu ku hrudi, neuvedomujúc si ďalší slaný potok, ktorý mi zmáčal celú tvár. Dobre som si pamätal, aká smutná bola, keď nám oznámila, že stratila svoju jednu náušnicu a nevedela ju nájsť. Ja som ju našiel a nielen to, našiel som alebo skôr pochopil, čo musím robiť. Musím začať žiť tak, aby na mňa bola hrdá. Musel som žiť za nás za oboch. Ona nikdy neodišla, stále bola, je a bude v mojom srdci.

Prudko som sa postavil, až som si skoro udrel hlavu o umývadlo a vytočil Malcolmovo číslo. Teraz alebo nikdy. Aj tak som to mal spraviť už dávno. Pri tom, ako som čakal, kedy zdvihne ten poondiaty telefón, fľochol som na moje novšie a menej staré jazvy na predlaktí.

Už stačilo!

„Čo nepočká do rána, hm?" zaškrečal a zívol si.

Celú cestu do jeho susedstva, ktoré som mimochodom vôbec nepoznal, som mal žalúdok ako na vode. Veľmi dobre som vedel, čo sa môže stať, ak to poseriem. Vlastne, veľmi dobre som vedel, čo sa stane, ak to aj neposeriem. Pravdepodobne si len pomyslel, že mi tie bitky začali chýbať.

„Čo keby sme tú našu dohodu trochu pozmenili?"

Malcolm podozrievavo zdvihol obočie a venoval mi plnú pozornosť. Zvláštne, ako sa zo somára môže stať múdro vyzerajúci muž za niekoľko sekúnd. Nebol sprostý, to ani náhodou, teda... v určitých veciach.

„Neviem, či vieš, ale dnes som prišiel o...," zlyhal mi hlas a na moment som zase videl rozmazane. Nikdy sa s tým nezmierim. „Prišiel som o matku," pri poslednom slove mi poskočil hlas, pričom som zažmurkal, aby som zahnal slzy.

„Mhm a čo ja s tým?"

„Premýšľam, že odídem z práce."

„Mne je to jedno, rob si čo chceš, ale peniaze mi dávať budeš," poznamenal rozhodne, medzitým, ako sa mi zapozeral do očí. Behal mi mráz po chrbte, ako si ma premeriaval. Bolo mi z neho na vracanie. Ak by som nemal v sebe adrenalín, isto by som zdupkal.

Sľúbil si si dačo. Sľúbil si jej to.

„A čo keby som ti dával menej?" navrhol som s prekvapivo zdvihnutou hlavou.

Malcolm sa z chuti zasmial, až mu poskočila ofina. „Ako ťa tak počúvam, mal som zavolať kamarátov. Oni by ti určite niečo pekné na to povedali." Stuhol som, keď sa začal ku mne približovať.

Necúvaj, ani za svet, neopováž sa cúvať.

A tak som zostal stáť ako socha s bolestivo stiahnutými vnútornosťami a nervami vyburcovanými na maximum. Očakával som, že mi jednu vrazí, ale na moje prekvapenie si kamarátsky vyložil ruku na moje rameno.

„Počúvaj ma, mám ťa rád, vážne mám. Preto od teba nechcem počuť takéto veci, dobre? Myslíš, že ma baví stále ťa mlátiť?"

Ak nás niekto zahliadol, domyslel by si, ako veľmi si rozumieme. Pôsobili sme ako najlepší kamaráti, keď sme sa jeden o druhého opierali. Skutočnosť bola samozrejme iná, bol som k smrti vystrašený.

„N-nie," vykoktal som. „Samozrejme, že n-nie. Robil som si iba srandu, to-to predsa vieš," usmial som sa silene a snažil sa čo najmenej dýchať, aby som sa reálne nepovracal zo smradu z cigariet, ktorý z neho priam sršal.

„To je môj chlapec," prehlásil a druhou rukou mi rozstrapatil vlasy.

V tom mi začal zvoniť mobil. Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Vypleštil som oči, ako keby som dostal zásah elektrickým prúdom. Malcolm si všimol môjho šoku a zaškľabil sa.

„Čo ti volá frajerka, či čo? Ak hej, tak by si to mal zdvihnúť."

Nemohol som ho teraz vybrať z vačku. Ak by som to spravil, zistil by, že celý náš rozhovor som nahrával. Pokúsil som sa striasť jeho ruku, no nedalo sa. Práve naopak, ešte silnejšie mi zatlačil na ramená. V duchu som zahrešil, keď sa jeho ruka začala blížiť k mojim vačkom.

„Ale no, naval mi ten mobil. Vážne chcem vedieť, kto ti volá, keď ešte vidím, ako sa tváriš."

Nebolo cesty späť. Bleskovo som vybral mobil, pričom som dúfal, že stihnem zrušiť nahrávanie, než si to on všimne. Nerátal som však s tým, že on bude rýchlejší a uvidí celý jeho displej aj s časovačom v plnej paráde.

„Ty jeden...,"

Odstúpil odo mňa a nevraživo na mňa zazeral. Tvár sa mu skrivila od hnevu, súčasne, ako zatínal päste. Na nič som nečakal. Otočil som sa mu chrbtom a utekal, čo mi moje chvejúce sa nohy dovoľovali.

„Ja ťa zabijem, Fisher!" začal ziapať za mojim chrbtom, ako sa za mnou rozbehol.

Srdce sa mi divoko rozbúšilo, ako som zabáčal za rohy v snahe striasť ho. Márne som sa snažil vymotať sa z tejto šlamastiky, zvlášť, keď skoro celá ulica bola zahalená do tmy. Z nejakého dôvodu ma bol stále schopný sledovať. Buď mal orlie oči alebo len dobre poznal svoje okolie. Tak ako tak, bol som v dosť veľkej nevýhode a nielen iba v orientačnej. On bol dobre stavaný, skoro dvojmetrový chlap, za to ja som vážil asi polovicu z mojej pôvodnej váhy.

Telefón mi v ruke začal znova vyzváňať a ja som nadobudol pocit, že ho musím zdvihnúť. Niečo mi to proste hovorilo, priam to kričalo, aby som zdvihol ten mobil. Uprostred naháňačky som hovor prijal, zrovna v tej sekunde, ako som vybehol z menšej uličky rovno na stred cesty.

„Dobrý deň, pri telefóne doktorka Floresová z nemocnice sv. Mikuláša. Ste syn Donalda Fishera?"

So srdcom až v hrdle som sa zastavil, nevnímajúc, kde sa nachádzam. Sústredil som sa iba na jej hlas, pričom jej posledné slová mi stále rezonovali v hlave. S veľkou pravdepodobnosťou sa otec opil do bezvedomia. Ale čo ak nie?

„Haló, počujete ma?"

„Fisher!"

Oslepujúce svetlo. Trúbenie. Náraz. Ticho.

Otvoril som oči a hlboko sa nadýchol, až som zacítil známu kvetovanú vôňu parfumu, ktorý používala iba ona. Šoféroval som po tej ceste, v tom aute a v tú osudnú noc. Ako som sa neveriaco presvedčil, mama bola opäť po bojom boku. Žiadny chodec ani jeleň nám neskrížil cestu. Nič sa nestalo. A tak sme sa mohli bezpečne vrátiť domov. Nie, my sme už boli doma. Boli sme tam, kam patríme a boli sme konečne spolu.