Mal som dojem, že sa mi to musí zdať. Akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo, na slnkom zaliatej lúke predo mnou stála víla.

„Že je krásna, braček?" V hlase som mohol detailne počuť jeho hrdosť na samého seba. Tváril sa, ako keď rodič ukazuje svojmu dieťaťu niečo nové. A samotné dieťa na neho upiera priam hltavý pohľad, vypleštené oči a ústa otvorené dokorán. Tak nejako som sa teraz tváril ja.

Neveriaco som hľadel pred seba a žmolil si oči. Bez zmeny. Bola tam, tak krásna a krehká zároveň. Tak maličká ako rúčka môjho sotva osem ročného brata. Odetá v prostých bielych šatách s hrivou modrých vlasov, vlajúcich v jemnom jarnom vánku. V nezábudkových očiach jej hrali šibalské iskričky, ako s ľahkosťou lietala medzi pukmi kvetov.

Všade naokolo sa vznášala vôňa niekoľkých už kvitnúcich kvetín, ale ešte to nebolo ono. Koniec koncov, ešte pár dní do leta predsa len chýbalo. Ostatne, čaro tohto okamihu to pokaziť nemohlo. Pretože bytosť s belasými krídlami plno vynahrádzala neprítomnosť ďalších farebných lupeňov.

„Braček, si v poriadku?" pípol hlások vedľa mňa.

Naprázdno som preglgol a pozrel sa na svojho mladšieho brata. Oči sa nám stretli a jeho strnulá tvár sa roztiahla, vďaka širokému úsmevu, ktorý mu opäť zdobil tvár. Prikývol som a opäť presunul pozornosť na vílu. Trochu mi poskočilo srdce, keď som ju opäť zočil. Nejaká moja časť si nahovárala, že tam už nebude a celé sa mi to zdalo.

„Áno, je krásna," prehovoril som pošepky, keď som si spomenul na bratovu nezodpovedanú otázku. „Daniel, kedy si toto miesto našiel a ako?"

„Neviem," pokrčil plecami a pokračoval, „niečo ma sem ťahalo, a tak som šiel." Potiahol ma za lem trička a prstom ukázal pred seba. „Aha, pozri, tam sú ďalšie!" zvýskol nadšene.

Popritom, ako som doslova bez dychu pozoroval elegantné pohyby tancujúcich víl som sa pohotovo spýtal. „Videli ťa?"

Daniel sa zasmial a vyškeril sa. „Jasné, že videli a vidia nás aj teraz."

Zmätene som sa na neho pozrel. Čakal som, že si zo mňa bude uťahovať, no na moje prekvapenie sa tváril vážne. Doteraz sme sa skrývali za kríky a kmeň stromu, a tak nás nebolo možné zahliadnuť. Teda, aspoň som si to myslel.

Pokrútil hlavou a s hranou dôležitosťou sa opäť rozrečnil. „Nehovor mi, že si to nevedel. Každý vie, že sú víly napojené na prírodu. Na každý jeden strom, krík, či kvet a možno aj vodu."

Zatváril som sa kyslo, no vystrúhal som grimasu podobnému úsmevu. Fakt ma môj brat práve teraz poučoval? Pochyboval som o jeho slovách, ale vlastne by som nemal. Doteraz som neveril, že dačo ako víly vôbec existuje.

„Chcel som ti ich ukázať. Veď vieš, než...," smútok v jeho hlase bol priam hmatateľný, pukalo mi pritom srdce.

„Odídem," dokončil som za neho a kľakol si, aby som sa dostal na úroveň jeho očí. „Aj keď odídem, stále budem s tebou. Vždy," zdôraznil som posledné slovo a usmial sa.

„Ale...," zasmrkal a do očí sa mu nahrnuli slzy.

„Ty sa zatiaľ postaráš o maminku a ocka, platí? Si predsa už veľký chlapec," dodal som a postrapatil mu vlasy. Chcel som mu dokázať, ako veľmi je pre mňa dôležitý a ako veľmi ho mám rád. To, že som ho opúšťal ma vnútri trhalo na kusy, ale nemohol som inak.

Prikývol a cez slzy sa usmial. Zotrel som mu prvú krištáľovú tekutinu z líca a úsmev som mu ako som vedel, opätoval. Maličkými rúčkami ma objal okolo krku a ja som si ho k sebe ešte viac privinul. Zatvoril som oči a načúval som zvukom prírody. Snažil som sa zapamätať si tento moment, utkvieť si ho v pamäti a vybaviť si ho, keď mi bude chýbať. Vedel som totižto, že sa už nemusí zopakovať.

„Tak tu ste. Konečne som vás našiel," už z diaľky som začul hlas môjho kamaráta. Podľa dupotu nôh sa k nám rozbehol a ja som medzičasom pustil Daniela. „Dúfam, že som vás nevyrušil," poznamenal a nervózne sa poškrabal na hlave.

„Nie, aj tak sme už boli na odchode." Postavil som sa a schytil brata za ruku, berúc sa na odchod. Skoro som aj zabudol, ako sa nám krátil čas.

„Počkaj, nechceš sa s nimi rozlúčiť?"

„S nimi?" nechápavo sa spýtal Paul.

„Mhm," zamrmlal Daniel a ukázal za seba.

Hneď, ako Paul uvidel víly, zahrešil. Vypliešťal oči pred seba, ako keby dostal elektrický šok. Viditeľne zbledol a dačo nesúvislo splietal popod nos. S úškrnom som ho potľapkal po pleci a odzdravil som malé stvorenia. Bol som síce ďaleko, ale niečo mi hovorilo, že ma aj tak počuli.

„Pôjdeme popredu. Musím si ešte niečo pobaliť."

Až keď som sa uistil, že Paul opäť vníma, vzdialili sme sa. Nemyslel som si, že som spravil zle, keď som ich tam osamote nechal. A taktiež som si nemyslel, že by mu preskočilo z toľkého šoku. Veď sám mi hovoril, že verí na nadprirodzené bytosti a teraz si to konečne potvrdil. A ja nechcene spolu s ním.

„Budeš mi veľmi chýbať," sklonil som sa ku malej kôpke nešťastia a narýchlo ju znovu objal. „Som s tebou, aj keď si to neuvedomuješ," dodal som po čase, keď ma stále nepúšťal a vážne sme už museli odísť.

„Jace? Jace, počkaj," zvolal ženský hlas, ktorý patril mojej mame.

Práve bežala zo záhrady, kde sme kedysi spoločne sadili kvety alebo ovocie, či zeleninu. Nachádzala sa pred našim neveľkým domom, v ktorom som donedávna zdieľal izbu so svojim bratom. Naši rodičia neboli bohatí a nemali sme všetko, čo sme si priali, ale aj v týchto skromných podmienkach sme dokázali byť šťastní. Až do posledných mesiacoch... alebo rokoch?

„Nechoď, prosím ťa," znel prosebný hlas matky, keď k nám podišla so slzami v očiach.

Musel som uhnúť pohľadom, pretože by som sa sám rozplakal. Otočil som sa a pomaly kráčal preč, nevnímajúc jej nárek alebo plač brata. Musel som sa rozhýbať, inak by som si to rozmyslel a navždy tu ostal. Aj keď ma celé telo bolelo a srdce sa lámalo na milión kúskov, musel som odísť. Pretože tu by som nemohol robiť to, o čom som dlhé roky sníval.

„Si si istý, že chceš ísť so mnou?" prehovoril ako prvý Paul po mojej rozlúčke. Bola to vlastne rozlúčka?

Zastal som a prehodil si cestovnú tašku na druhé rameno. Či som si bol istý? Dobrá otázka. Prestal som sa nad tým zamýšľať a naposledy sa pozrel na hrdzavejúcu strechu môjho bývalého domova. Zrovna zapadalo slnko a musel som uznať, že tento okamih bol docela magický. Hlavne, kvôli farebnej dúhe a mračnám v diaľke. V očiach ma zaštípali slzy, no udržal som ich. Rozhodne som sa dúhe otočil chrbtom a kráčal vpred.

...

„Ďakujem ti, že si mi vybavil vstup na tú loď. Bez teba by som si nikdy nemohol splniť svoj sen."

„Veď, čo by som pre svojho kamaráta neurobil, že?"

Vďačne som sa na neho usmial, ako sme kráčali smerom k lodi, ktorá nás mala dopraviť až do samotného New Yorku. Chcel som sa tam zdokonaliť v kreslení a stať sa možno profesionálnym maliarom. A to bol vlastne dôvod, prečo som musel odísť. U nás, nebolo možné sa v niečom takom vzdelávať a k tomu... Môj otec, ktorý sa so mnou ani nerozlúčil, by ma aj tak raz vyhodil z domu. Podľa neho to nebola práca, ktorá by ma mohla uživiť a to viedlo k našim neutíchajúcim hádkam a dusnom tichu každý jeden večer. Myslel som si, že konám správne a jedného dňa sa mi to možno vyplatí. Išiel som predsa za svojím srdom, či ako sa to vlastne hovorievalo?

Paul bol jedným z členov posádky, konkrétne vypomáhal v kuchyni, a tak pre neho bolo ľahšie zohnať mi lístok. Sám by som na to nemal dostatok peňazí a bez neho by som, namojveru, bol nútený zostať tu.

Do nosa mi udrela vôňa mora, ako sme sa postupne približovali k prístavu. Vtáky okolo nás lietali a popritom si hľadali svoju potravu, kde sa len dalo. Chladnejšie slnečné lúče nám osvetľovali cestu, ako keby nám ukazovali, kadiaľ máme ísť. Keby sme sa náhodou niekedy mohli vôbec stratiť. Najprv som si myslel, že sa pozerám na niekoľko podlažný dom, keď mi došlo, že sú to vlastne sťažne lode. Tej lode, na ktorej sme mali stráviť niekoľko dní. Od úžasu mi padla sánka. O takom mohutnom plavidle sa mi v živote ani nesnívalo.

Keď sme boli iba pár metrov od nej a delila nás doslova masa ľudí, čakajúcich na nalodenie alebo iba tých čo loď jednoducho obdivovali, som si ju mohol dokonalo prezrieť. Na samotnom vrchu lode trónili štyri komíny. Až neskôr som sa dozvedel, že v skutočnosti sa medzi nimi nachádzal jeden falošný, ktorý slúžil ako vývod ventilácie, spojený s kuchyňou. Komíny boli žlto-čiernej farby, pričom loď samotná bola ladená do bielych odtieňov. Trup lode bol klasicky čierny, a keď to vlny dovolili, odkryli aj spodný červenkastý pásik.

Medzitým, ako sme sa brodili medzi tým zástupom ľudí, som medzi spleťou toľkých hlasov dokázal zachytil aspoň útržky viet. Jedna z nich ma trochu vyviedla z mieri a súčasne aj trochu upokojila. „...tak, toto je Titanic, tá nepotopiteľná loď?" Minimálne som sa nad ňou musel trochu pozastaviť. Nepotopiteľná? Vskutku tak vyzerala a aj pôsobila.

Ako menej bohatí pasažieri, sme mali postele umiestnené v časti pre tretiu triedu. Nesťažoval som sa, pravdupovediac, niektoré miestnosti vyzerali krajšie a lepšie vybavené ako v mojom bývalom domove. Bolo pre mňa neskutočné, že tak veľká a tak dobre vybavená loď dokáže vôbec plávať na vode. Doteraz som nevidel krajšie domy, nieto lode.

O našu kajutu sme sa ešte delili s dvomi ďalšími mužmi. Neskôr sme sa dozvedeli, že obaja sú bratia a cestujú do Ameriky za vzdialenou rodinou. Občas sme spolu prehodili pár slov, ale nič viac. Neboli bohvieako zhovorčiví. A aj tak sme ich vídali iba vtedy, ak sme sa išli iba vyspať.

Samotná kajuta pozostávala z dvoch poschodových postelí, pričom sme s Paulom zabrali tie spodné. Steny ako aj podlaha boli z dreva, ktoré miestami nepríjemne zavŕzgalo. V strede sa vynímalo umývalo a niekoľko odkladacích plôch. Oproti sa nachádzala pomerne veľká skriňa, vysoká skoro ako ja. Celkovo sme pobývali v dosť stiesnených priestoroch, a keď ešte zoberieme do úvahy, že sme všetci štyria boli pomerne vysokí. Čiže nie, nebolo to moc príjemné.

Zobudil som sa počas noci, stále nezvyknutý na občasné kývanie stien alebo predmetov. Pretrel som si oči a znudene sa posadil na posteľ. Ešte stále rozospaný som si skoro nevšimol vyvádzajúceho Paula, stojaceho pri svojich veciach. Mierne zaskočený som na neho hľadel so zdvihnutými kútikmi. Rýchlo rozhadzoval rukami okolo seba, až mi pripomenul lezúceho pavúka. Tuším bol zas tak spitý, že nevedel čo robí. Jeho mumlanie a tiché nadávky tomu viac-menej nasvedčovali. Najprv som si chcel z neho spraviť srandu, ale nakoniec som to zavrhol. Aj tak si z tohto tu nebude nič pamätať a možno by ma ani teraz nevnímal. Už som sa ukladal do ležiacej polohy, keď sa mi zazdalo, ako keby sa snažil dačo chytiť. Možno sa mi to iba snívalo, keď som so stále ospalými očami zazrel modrú šmuhu.

Bol mi otočný chrbtom, a tak som presne nevidel, čo to tam stvára. V tom zaklapol rukami, až sa kajutou ozvalo zatlesknutie. Jeden zo spiacich bratov podráždene zamumlal. Paul, stále so zaklapnutými rukami sa so povzdychnutím posadil. Alebo to skôr bolo vydýchnutie?

„Čo to tu stváraš?" zašepkal som smerom k nemu.

„Ja?!" preľaknuto nadskočil a trasľavým hlasom pokračoval, „a-ale nič." Ticho. Aj v slabom svetle mohol vidieť moje zdvihnuté obočie. A popritom vedel, že mi to bude musieť vysvetliť, inak znova spať nepôjdem. „Dobre, dobre. Ja som... chytal som muchu. Hej, muchu."

Vybuchol som od smiechu, až sa naši spolubývajúci nepokojne zamrvili. Dačo som ospravedlňujúco zamrmlal a venoval spýtavý pohľad na Paula, ktorý by sa radšej od hanby prepadol.

„Nemohol som spať, to bzučanie mi liezlo na nervy."

„Jasné a povieš mi, kde sa tá mucha, mimo pevninu, zobrala? A aj to, prečo som nič nevidel a nepočul?"

„Možno bola v niektorom z našich kufrov a prosím ťa, ty? Veď, ty už teraz nič nevidíš. Hovoril som ti, že vďaka tvojmu čmáraniu raz oslepneš."

„Je to kreslenie," opravil som ho a namosúrene sa prevalil na druhú stranu postele. Nepáčilo sa mi, kam táto debata ďalej smerovala. Sám som dobre vedel, že som si kazil zrak, keď som kreslil pri zlom svetle. Znovu som sa postupne prepadával do objatia spánku, že som aj zabudol na kamarátove podivné chytanie muchy uprostred noci.

Plavba nasledujúce dni prebiehala veľmi dobre. Všetci vyzerali byť spokojní a šťastní. Každý jeden človek si pobyt na plavidle užíval a každý si nevedomky ukladal v myšlienkach tieto doposiaľ radostné spomienky, na ktoré nikdy nezabudne. A to do posledného dychu...

Ako aj predošlé dni, čas som si krátil kreslením, či už postáv alebo nábytku. A Paul, no. Ten sa po službe chodieval zabaviť a zahrať si hazardné hry, kde už stihol za tieto dva večery, skoro všetky peniaze obúchať. Výnimkou nebol ani dnešný večer, kedy už poctivo zarezával v kartách.

Ja som medzitým sedel mimo ostatných a snažil sa zachytiť nočnú oblohu na papier. Vedľa mňa bolo pár stolov, kde sa už hojne pilo a fajčilo. V pozadí hrala živá hudba, ale všetci už boli skôr súci na spánok, než na tanec.

„Ešte... ešte som neskončil. Eš-,"

Otočil som sa s polorozpadnutou ceruzkou v ruke a pobavene som pozrel na Paula. Podľa jeho pripitého výrazu a prázdneho stola, som usúdil, že skončil. Ten chlapec raz predá aj vlastnú matku.

„Mám... mám vílu."

Skoro mi zabehlo, aj keď som nič nepil alebo nejedol. V momente mi vypadla ceruzka z ruky a v tvári som mal odzrkadlený čistý šok. Najprv som si myslel, že som zle počul, ale jeho ďalšia veta mi aj tak vyrazila dych. Vtedy mi došlo, že to myslí úplne vážne, teda, ak sa to v jeho súčasnom stave vôbec dalo tak nazvať. To, čo vtedy v noci chytal nakoniec nebola mucha, ale tá víla.

„Presne tak, ešte... ešte môžem... vložiť vílu."

Všetci okolo stola sa z chuti zasmiali. Mne veru do smiechu nebolo, ako som sa k nim s hnevom približoval. Najradšej by som Paula vyplieskal, a to kľudne aj pred nimi.

„O čom to tu bľaboceš?" Hneď ako spoznal môj hlas a tón zlosti ukrytého v ňom, prikrčil sa a previnilo sa pozrel mojim smerom. Zbledol ešte väčšmi.

„A sakra."

„Dovolíte, páni, myslím, že tuto pán Walsh má toho na dnes dosť," silene som sa usmial, pričom som stále zabodával zrak do zhrbeného kamaráta.

„Ale nie...," kýval hlavou na znak nesúhlasu a narastajúcej paniky, keď som ho schmatol za golier.

„Ale máš," zapriadol som ako šelma, ktorá chytila svoju korisť. Potiahol som ho za košeľu a donútil ho postaviť sa. Než stihol niekto zo stola niečo namietnuť, alebo samotný Paul, už som ho ťahal smerom ku kajutám.

„Počkaj, počkaj...,"

Pustil som ho, nebavilo ma ho držať a ešte aj kráčať. Nechal som ho tam vyjavene stáť, zatiaľ čom som ja ako hurikán mieril k našim veciam. Počul som, ako dačo splietal za mojim chrbtom, ale kašľal som na to. Potreboval som si overiť, či hovoril pravdu. Či mal niekde skutočnú vílu.

Minul som pár ľudí a nechcene som do niektorých vrazil. Ospravedlnil som sa kráčal rozhodne vpred tak rýchlo, že za mnou vial môj dlhší kabát ako závoj nevesty. Teraz som si ledva všimol vstupnú halu, ktorej vybavenie ma predtým stále ohurovalo zakaždým, ako som okolo nej prešiel. Ešte aj sem doliehala ušiam lahodiaca hudba, ktorá vychádzala z baru. Vkusný bordový koberec sem-tam prekrýval tmavé drevo a tvoril v celku zaujímavý kontrast s bledou tapetou na stenách. Žiarovky svietiace na cestu, poskytovali dostatok svetla aj na kreslenie, pričom boli aj lustre v strede haly pomerne vkusne zdobené. Na stenách viseli dych berúce obrazy, ktoré som však obdivoval najmä ja. Ktovie, ako to muselo vyzerať v druhej, ba dokonca v prvej triede. Keď táto vraj „jednoduchá" predsieň bola podľa niektorých obyčajná, no aj tak sa mne osobne neskutočne páčila.

V mysli som si medzitým triedil myšlienky a zahováral jednu domnienku za druhou. Keď som si vybavil spomienku na tú modrú šmuhu, celkom isto sa mohlo jednať o modré vlasy tej víly, ktorú sme zočili na lúke, tesne pred odchodom. Samotná myšlienka mi takmer zastavila dych v pľúcach, akonáhle som si predstavil možný dopad na nás všetkých. Nevedel som síce, či nás vôbec niečo mohlo postihnúť, no ukradnúť dačo prírode sa rozhodne nevyplácalo. Musel o tej víle žartovať, určite musel žartovať. Prosím, nech žartoval.

Prudko som roztvoril dvere kajuty a vošiel dnu. Našťastie tu ani jeden z bratov nebol. Aspoň sa vyhneme nechceným divákom. Za chrbtom som začul dupot nôh. Ani som nestihol niečo chytiť do ruky a už stál skoro triezvy zadýchaný Paul vo dverách.

„Kde je?" vyhŕkol som pri pohľade na kopu kufrov v rohu kajuty.

„Kde je čo?"

„Nie čo, ale kto. Tá víla, predsa." Prevrátil som očami a zahľadel sa na neho. „A netvár sa tak sprosto, určite vieš o kom hovorím."

„Iba som žartoval. To vieš, vždy sa nechávam uniesť a sám neviem čo hovorím."

Hľadel som na neho tak dlho, až sa začal červenať. Snažil som sa nájsť nejakú štrbinu, vrásku, skrátka hocičo, čo by mohlo prezradiť klamstvo. Čím ďalej som nad tým uvažoval, tým mi to prišlo nepravdepodobné, že skutočne tú vílu uniesol. A čiastočne som chcel veriť v dobrú stránku svojho kamaráta. Preletel som zbežne pohľadom po katastroficky malom priestore a s povzdychom som sa chystal vyjsť von. Keď v tom som kútikom oka zahliadol niečo, čo tam dávnejšie nebolo.

Celkom iste som si všimol uzavreté hrdlo fľaše, ktoré vykúkalo spod batožiny. Lišiacky som sa usmial a priblížil sa k predmetu, pripravený ho zdvihnúť. „Nehovor mi, že si ten chľast nosíš aj sem."

„Prepáč mi, nechcel som to... Ale potreboval som peniaze a...,"

Nechápal som o čom to hovorí, a tak som mu venoval začudovaný pohľad. Fľašu som držal vo výške mojich ramien, no nepozrel som sa, čo je jej obsahom. Až keď som videl zdevastovaný bledý výraz Paula, som sa na ňu prvýkrát zahľadel. Skoro som od úľaku vyskočil a fľašu pritom pustil.

Práve som sa pozeral na schúlenú malú postavičku uväznenú v útrobách sklenenej fľaše. Nadvihla hlavu a oči sa nám stretli. Bolo v nich toľko utrpenia a smútku, až som skoro cítil, že sa mi po bratovom odlúčení znova rozpadlo srdce. Postavila sa, no potom znova padla na kolená. Bola až tak slabá a zničená.

„Ako si mohol?! Zbláznil si sa?!" rozkričal som sa po ňom ako besný pes. „Ako si jej to mohol spraviť!"

Obranne dal ruky pred seba a začal s vytreštenými očami habkať. „Ja... Keď som ich... Keď som ich tam videl, napadlo ma, koľko by som iba za jednu tú malú potvoru mohol dostať. Jace, ona je hotový poklad. Vieš si to vôbec predstaviť?"

„Potvoru? Je mi z teba zle! Počúvaš sa vôbec?" Držiac v ruke uväznenú vílu som sa k nemu priblížil a bol som pripravený opustiť kajutu. Už som tu nemohol ďalej ostať s osobou, pre ktorú by som ešte včera vložil ruku do ohňa.

„Čo chceš robiť?"

„Idem ju pustiť," odpovedal som ľadovo pokojne, aj keď jeho otázka mala v sebe ukrytý náznak nevraživosti. „Uhneš? Blokuješ dvere." Zazrel som na neho spopod mihalníc. V jeho očiach sa nebezpečne zablyslo a až príliš neskoro som zaregistroval jeho útok.

Vrhol sa na mňa so zajačaním a bez váhania do mňa vrazil. Bol vyšší s väčšou hmotnosťou, a tak som poľahky stratil rovnováhu. Neočakávajúc toľkú agresivitu som sa ani nestihol ničoho zachytiť, a tak som nešťastne dopadol na chrbát. Na malú chvíľu mi to vyrazilo dych a pritom mi z ruky vypadla fľaša, ktorá sa na podlahe rozbila. Ani jeden sme to nestihli zaregistrovať, pretože sa zrazu celá loď zatriasla. A to takou silou, až skriňa stojaca pri stene, padla rovno na mňa a tým pod sebou uväznila spodnú časť môjho tela. Zakričal som skôr od prekvapenia než od bolesti.

Paul sa ku mne zohol a snažil sa skriňu zo mňa odsunúť. V tom sa zarazil a zahľadel sa na fľašu. Víla tam už nebola. V tvári sa mu mihlo niekoľko emócii súčasne, až nakoniec vyhrala zloba. S nechuťou sa na mňa zúrivo pozrel, až mu z očí sršali blesky.

„Všetko si zničil! Ty! Ja ťa...,"

Než stihol dopovedať, chodbou sa ozvali hrozivé výkriky ľudí. Súčasne v pozadí bolo počuť špliechanie vody. Keď sa voda začala rinúť okolo našich nôh, vymenili sme si pohľady. Zrazu pôsobil odťažito, bez citov, pohľad mu stvrdol.

„Nie, nenechávaj ma tu! Neodchádzaj," prosil som ho, ako keď ma prosila moja matka, aby som ostal s nimi.

„Aj tak si za to môžeš sám," vyprskol a už ho nebolo.

Pozeral som sa na to miesto, kde zahol za roh, neschopný pohnúť sa. Nedokázal som pochopiť, prečo sa z tak mne blízkeho človeka, stal niekto úplne cudzí a to v podstate mihnutím oka. Takže takto s človekom zatrasie závislosť? 

S rozmazaným pohľadom plným sĺz a s nožom v srdci som cítil, ako mi postupne vlhne oblečenie. Voda začala pomaly napĺňať kajutu a neskutočnou rýchlosťou hladina stúpala. Krik a plač sa ozýval čoraz častejšie, až mi z neho tuhla krv v žilách. Svetlo sa rozblikalo, až na chodbe celkom zhaslo. Inštinkt prežitia konečne prevzal kontrolu, keď som sa ja sám k ničomu nemal. Skúsil som trochu nadvihnúť skriňu, ale nešlo mi to. Chvejúcimi rukami som sa snažil znova a znova, až mi v nich došla všetka energia a následne porazenecky splynuli na hladine.

Začal som sa triasť po celom tele, ako mi ľadová voda začala siahať do výšky krku. Než som sa stihol spamätať z tej zimy, ktorá ma postupne objímala ako samotná smrť, som ledva držal hlavu nad vodou. Žiarovka v kajute naposledy zatrepotala svetlom, a taktiež zhasla. Začul som zapraskanie lode, ako keby vydala bolestný ston. V tom okamihu sa prudko zdvihla hladina vody a zasiahla ma ako zničujúca vlna. Súčasne, som však pocítil, že skriňa podo mnou sa nadvihla a ja som bol voľný.

Chcel som sa pohnúť, ale ako keby som mal celé telo ako z olova. V nohách som nemal žiadnu silu a dochádzal mi kyslík. Stále som popritom počul tlmený vreskot ľudí a ich nárek. Lapal som po dychu, rovnako ako sa Titanic snažil nepotopiť sa. Bezmocne som hmatkal okolo seba v tme so stiahnutými vnútornosťami a srdcom až v krku. Snažil som sa nenadýchnuť sa, naozaj som sa snažil. Ale podvedome s panikou hučiacou v mojej hlave som to spravil. Rozkašľal som sa a tým nevedomky dostal do pľúc slanú bezfarebnú tekutinu. S desom mi postupne dochádzalo, že som sa topil a nemal som šancu zachrániť sa. Hladina vody dávno presiahla spodné kajuty a mierila na najvyššie poschodia rýchlosťou svetla. Loď sa potápala a spolu s ňou stovky životov. Pľúca ma neskutočne pálili, medzitým ako som sa dusil a zahmlievalo sa mi videnie.

V tom som si vybavil vysmiateho brata a mamu ako spolu sadíme kvety. Ruže, ktoré tak milovala. Zahliadol som tam aj otca, ktorý sa usmieval a kýval mi. Zatvoril som oči a nechal sa unášať vôňou rozkvitnutej záhrady, ktorú som zrazu zacítil. Uvoľnil som sa, bol som s nimi, doma.

Na okamih som precitol. Otvoril som oči a rozmazane som uvidel pred sebou plávať človeka. Až potom mi došlo, že jeho duša už dávno opustila telo, ktoré teraz voľne unášali vlny oceánu. Jeho oči boli sklenené a bez života. Tvár skrútená bolesťou a končatiny voľne pohupujúce v smere prúdu.

Až teraz som si uvedomil, že nebolo už nikoho počuť. Žiadny krik, nič. V hlave mi skrsla trpká myšlienka. Zomreli sme spolu s duchom a slávou samotného Titanicu. Potom som si cez dvere všimol niečo, čo rozhodne nebol človek. Nemohol byť.

Bola to akási žena s dlhými modrými vlasmi, vytvárajúcich vo vode pavučinu. Namiesto nôh mala dlhý chvost, pokrytý lesklými dúhovými šupinami. Usmievala sa na mňa a jemne chytila moju tvár do dlaní. Spoznal som jej nezábudkové oči. Ale... to predsa nebolo možné. Veď iba pred chvíľou bola vílou.

„Nehovor mi, že si to nevedel. Každý vie, že sú víly napojené na prírodu. Na každý jeden strom, krík, či kvet a možno aj vodu."

Začul som v hlave hlas môjho brata a spolu s ním som opätovne zatvoril oči. Už som necítil pálčivú bolesť v pľúcach. Všetko zrazu pominulo, všetko bolo preč. Až na hrejivé objatie môjho brata a zvuky prírody všade okolo nás.

...

„Ďakujem," znelo jediné slovo, ktoré som zachytil.

Prudko som sa nadýchol a otvoril oči. Do nozdier sa mi dostala prenikavá a jedinečná vôňa mora. Pocítil som náhlu potrebu kašľať, čo som aj niekoľko sekúnd robil. Keď som prestal, poobzeral som sa naokolo a uvidel som niekoľko desiatok ľudí. Všetci boli prikrytí oblečením a uterákmi, no stále sa triasli. V očiach sa im odrážalo zúfalstvo, bolesť a smútok. Našla sa aj menšia hŕstka osôb, ktoré upierali mŕtve pohľady stále žijúcich ľudí. Ako keby sa utopili spolu so svojimi príbuznými, kamarátmi a známymi.

Vyskočil som na rovné nohy a striasol zo seba deku. Ťarbavo som bežal smerom k zábradliu, bližšie k hladine oceánu. Ako som prechádzal pohľadom po palube, došlo mi, že sa už nenachádzam na Titanicu, bol som na inej, úplne inej, nie tak luxusnej lodi. Vyklonil som sa cez zábradlie a zahľadel sa na rozvírenú hladinu vody.

Celkom jasne som uvidel niekoľko bytostí, plávajúcich zarovno plavidla. Každá z nich mala mocný chvost a dlhé farebné vlasy. Medzi nimi bola aj ona, modro-vlasá dievčina, ktorá mi mávala. Moje srdce sa rozbúchalo o závod a podvedome som jej úsmev opätoval. Doprevádzali nás, aby sa uistili, že do prístavu konečne dorazíme v bezpečí. 

„Hej, chlapče." Proti svojej vôli som sa pozrel na muža, ktorý ma oslovil. „Nech ťa ani nenapadne skákať tam dole."

Síce som si bol vedomý, že ma karhal, ale aj tak mi z tváre nezmizol úsmev. Prestal som sa vykláňať a uprel som zrak na východ slnka. Keď sa prvé slnečné lúče dotkli mojej tváre, vedel som, že som dostal novú šancu. Šancu žiť životom, aj za zosnulého Paula a za moju rodinu, ktorú možno ešte niekedy uvidím. A to len vďaka mojej novej nadprirodzenej kamarátke, bez ktorej by som zostal pochovaný spolu s Titanicom a ľuďmi, ktorých bolesť si navždy budem niesť vo svojom srdci. A raz, jedného dňa sa k nim vrátim.