„Ahoj," smutne sa usmial a vkročil do nemocničnej izby. „To som zase ja," zatvoril za sebou dvere a chvejúcim hlasom poznamenal, „to vieš, chýbala si mi." Na stolík položil do pripravenej a vždy plnej vázy novú kyticu čerstvých ruží.

Zahľadel sa na ňu a v očiach ho opäť zaštípali slzy. Toľko nocí čo preplakal už ani nerátal, preto ho vždy zarazilo, keď sa znova drali na povrch. Bola stále rovnako krásna, nič sa za tých niekoľko dní nezmenilo. Dlhé tmavé pramene vlasov mala rozprestreté na vankúši a poobedné slnko osvetľovalo časť jej bezchybnej, no stále neprirodzene bledej tváre. Láskyplné gaštanové oči mala zatvorené za závojom hustých mihalníc. Tak veľmi mu chýbali tie iskričky, ktoré sa jej vždy objavili v očiach, keď sa na neho pozrela. Rovnako tak jej ľubozvučný hlas a chytľavý smiech. Namiesto nich v miestnosti však panovalo ticho, prerušované pípaním prístrojov.

Predtým, než sa usadil na stoličku vedľa jej postele, pobozkal ju jemne na čelo a pohladil po líci. Vzdychol si a svoju pozornosť zameral na otvorené okno, cez ktoré dnu prúdila vôňa rôznorodých kvetov, rastúcich neďaleko. Keby bola situácia iná, isto by teraz boli vonku a užívali si spoločné chvíle. Keby sa v ten osudný večer nevybrala do obyčajného obchodu a nezrazilo ju auto... Nikdy človek nevie, kedy ho niečo zlé stretne. Netuší, čo ho za rohom čaká, no pritom sa snaží myslieť čo najviac pozitívne. O to sa práve Newt snažil.

Tisíckrát si v hlave premietal, čo mohol vtedy zmeniť, alebo ako sa mal zachovať. Mal ísť namiesto nej, mohli ísť predsa spolu... Bol tak pohltený prácou, ktorou ho jeho nenásytný šéf obdaroval. Zmeniť to teraz však nemohol. Najradšej by on zobral na plecia jej zdravotné problémy, nech ona môže naďalej žiť. Tak veľmi ju miloval, a keď ju videl v kóme, neskutočne ho to bolelo. Cítil, ako jeho samotné srdce plače spolu s ním a pomaly sa rozpadá. S každými novými uronenými slzami a ďalším nádychom sa bolesť zväčšovala. Stala sa dokonca jeho súčasťou. No, on bol bezmocný a nemohol spraviť absolútne nič.

Aj keď ho to ničilo, neprestával veriť, že sa raz zobudí. Len to potrvá dlhší čas, a potom budú znova spolu. Vôbec si nepripúšťal, že by sa mohol mýliť. Ak by tak bol spravil, položilo by ho to na kolená a nemal by nikoho, kto by ho zdvihol.

„Aileen, pamätáš si, ako si mi vždy rozprávala o písaní tvojich príbehov?" Pri hrejivej spomienke sa mu na okamih zdvihli kútiky úst, pričom nechal doznieť jeho ozvenou nesúci hlas. „Povedzme, že aj ja som jeden vymyslel. Rád by som ti ho rozpovedal, ak nemáš nič proti." Odmlčal sa a tým jej poskytol chvíľu na možné namietnutie, ktoré aj tak nemalo šancu prísť. Niečo mu však hovorilo, že ho dobre počuje a vníma. Stisol jej ruku, ako keby sa snažil dodať si odvahu. A súčasne, potreboval sa nejako ubezpečiť, že si túto celú situáciu len nepredstavuje. Trochu ho to pobavilo, že práve on bude niekedy vymýšľať príbehy, ktoré mu nikdy nešli.

„V inom čase a na inom mieste žili... hm, povedzme, že Lotus a Stiffany," zauvažoval a lenivo sa poškrabal na spánkoch. Pozrel sa na svoju šípkovú Ruženku a zamračil sa. „Nepozeraj sa tak na mňa, tie mená sú dokonalé." Vedel, že by ju rozosmiali alebo by schytal buchnát, každopádne on s tými menami bol fakt spokojný. „Každý z nich mal domov v inom meste a každý z nich pochádzal z inej rodiny. Stiffany bola krásna princezná, obklopená najväčším bohatstvom sveta, no nikdy nebola namyslená. Práve naopak, vždy pomáhala a starala sa o chudobných a starších ľudí. Mala srdce doslova zo zlata. Jeho jagot by zatemnil aj samotné lúče slnka a práve tak našiel mladík tú správnu cestu. Ale o tom neskôr."

Stíchol a pozorne si prezrel jej nehybné telo. Chcel sa totižto uistiť, že mu neunikne čo i len nepatrný posun prstov alebo zachvenie viečok. Ako aj teraz, aj naďalej spala spánkom hlbokým bezo zmeny.

„Kde som to skončil?" opýtal sa, aby uchránil svoju myseľ pred ďalšími negatívnymi myšlienkami a aspoň na chvíľu sa opäť ponoril do svojej fantázie. Po niekoľkých sekundách znova spustil. „A už viem... Lotus na druhú stranu bol narodený do rodiny, kde mali sotva na základné potraviny a ledva prežívali. Veľmi ho hnevalo, že nemohol mať to, čo jeho kamaráti alebo známi. V domácnosti spolu s ním žili aj starí rodičia a matka, ktorá sa snažila ako mohla, aby priniesla nejaké drobné. Otec už nežil, zahynul počas neľútostných bojov a Lotus mu to občas zazlieval. Vždy, keď videl mamu na smrť vyčerpanú, prial si, aby tu bol on s ním a pomáhal im. Ako plynul čas, postupne sa z dieťaťa stal tínedžer a rovnako priložil ruku k dielu. Vypomáhal, kde mohol, no stále to nebolo dosť. Jeho starší rodičia boli oveľa častejšie chorľaví a mamu tiež už zrádzalo zdravie. K tomu sa pridalo každoročné zvyšovanie daní od kráľa. O pár mesiacov neskôr jeho mama odpadla a...,"

Sklesnuto uprel zrak do svojho lona, pričom celým jeho telom prešla vlna staro-nového smútku. Potriasol hlavou. Dosť bolo ľútosti, s tým sa predsa už kedysi vyrovnal. Prerývane sa nadýchol a statočne sa znovu rozrečnil, aj keď jeho hlas bol počuteľne tichší a trasľavý.

„Odpadla a diagnostikovali jej smrteľnú chorobu. Krátko po tom, ako sa to Lotus dozvedel, sedel neďaleko trhu a pozoroval ostatných ľudí veselo nakupujúcich rôzne druhy tovarov. Špeciálne venoval svoju pozornosť miestnemu liečiteľovi, ktorý usmievavo vítal potencionálnych zákazníkov pri svojom stánku. Z vrecka vybral pár drobných a niekoľko zbytočností. Bolo mu do plaču, od bezmocnosti sa mu triasli ruky. Nemal dostatok peňazí, aby matke zaobstaral čo i len liek proti bolesti. Všetky peniaze utratili na bežný chod ich skromného domova a odborných liečiteľov, ktorí sa starali o jeho starých rodičov. Nevedel, čo má robiť. Aj keď sa tak veľmi snažil a bral prácu za prácou, stále toho nebolo dosť. V tomto bode niesol na svojich pleciach obživu za všetkých štyroch členov domácnosti."

Newt sa na malú sekundu zamyslel a mimovoľne sa zahľadel na obraz visiaci oproti nemocničnom lôžku. V strede sa týčil vysoký strom, ktorého koruna bola plná ružovkastých pukov. Nezábudkovú oblohu osvetľovalo slnko a dodávalo mu príjemnú atmosféru. Miesili sa v ňom všetky odtiene zelenej a hnedo-žltej farby. Pousmial sa nad zhodou náhod. Existujú vlastne náhody?

„Vtedy sa rozhodol, že sa pokúsi ukradnúť to. Pritom vedel, že ak by ho prichytili, čakalo by ho minimálne odťatie nejakej končatiny a možno horšie. Nemohol sa však ďalej pozerať na trpiacu mamu, a tak bol ochotný podstúpiť to riziko. Delilo ho sotva pár metrov od liečiteľovho stola s vyloženým tovarom, keď ho čiasi ruka zastavila. Pred ním stála Stiffany s rovnakými nádhernými očami, aké máš aj ty, Aileen. Nejakým spôsobom vytušila, čo sa Lotus chystal spraviť a zabránila tomu, aby sa dostal do ešte väčších problémov. Bez toho, aby ho súdila, si vypočula jeho príbeh a rozhodla sa mu pomôcť. Bolo to v blízkosti jedného stromu, ktorého mohutná koruna sa stala ich spoločným útočiskom."

Tentoraz sa Newt srdečne usmial po prvýkrát za celú tú dobu, čo tu sedel. V pamäti zalovil na spomienky, kedy sa s Aileen spoločne stretávali v jednom parku, plného kvetov a rozkvitnutých stromov. Počas teplých dní tam dokonca usporadúvali svoje súkromné pikniky a vyvádzali rôzne bláznivosti. Bolo to jedno z najlepších a najšťastnejších období v jeho živote.

„Dni ubiehali a z neznámych ľudí sa stali najlepší priatelia. Pravidelne sa stretávali na tom istom mieste a vyrozprávali si ich predošlé dni. Trávili spolu čoraz viac času a skôr než si to stihli uvedomiť, zamilovali sa do seba. Z Lotusa sa stal iný človek, konečne začal brať život o niečo svetlejšie a farebnejšie, a to len vďaka Stiffany. A tam," ukázal Newt na obraz, „na podobnom mieste si dali prvý bozk. Akurát, že v ich prípade to miesto bolo oveľa magickejšie. V diaľke videli obrovský hrad, pod ktorým sa rozprestierala celá ríša. Nad nimi čvrlikali vtáky, ako keby aj oni šťastím spievali. Okolo nich lietali magické bludičky, ktoré dotvárali neuveriteľnú atmosféru toho miesta. Vtedy, držiac sa za ruky a upierajúc zrak na zapadajúce slnko, osvetľujúce celučičkú krajinu, si vyznali lásku."

Oprel sa a zaklonil hlavu. Zatvoril oči a snažil si vybaviť úsmev a láskyplné oči, ktoré na neho Aileen vtedy upierala. Vlasy sa jej leskli od lúčov slnka, vlajúce v smere vetra. Vzduchom sa niesol ten istý štebot vtákov, tá istá vôňa kvetov. Ten okamih bol pre neho neuveriteľný. Mal pred sebou svoju lásku, objímal ju a bozkával. Nič viac nepotreboval. Túžil len, aby to tak zostalo naveky. Ale...

Znovu opatrene otvoril oči a nadýchol sa. Bol najvyšší čas príbeh dokončiť. „Osud im však neprial. Po tom, ako sa jeho mama vyzdravela a všetko bolo až priveľmi dokonalé, aby to bola pravda, sa to niekde pokašľalo. Stiffanin otec sa dopočul, že jeho dcéra miluje iného, nie bohatého a rodom súceho muža. Aj napriek tomu, že sa ju snažil presvedčiť a usmerniť, nepomohlo to. Jediné, čo mu zostávalo bolo nechať ju ísť. A tak sa aj stalo. No potom sa objavil ďalší problém. Jedného dňa do ich magického sveta zavítala samotná temnota. Nič a nikto ju nemohol zastaviť. Tých ľudí, ktorí sa jej odvážne postavili, pohltila do samotného vnútra tých najčiernejších zákutí jej bytia. Nebolo úniku a stalo sa to, čo nemalo. Svojimi dlhočiznými pazúrmi zasiahla Lotusovu lásku, Stiffany. Od toho dňa, nič nebolo ako predtým. Jeho duša chradla rovnako ako jeho milovaná, uspaná do nekonečného spánku."

Newtove ramená sa zachveli a miestnosťou sa rozozneli nové vzlyky, ktorých nebolo konca. Slzy sa mu znova kotúľali po lícach, akonáhle vzhliadol na Aileen. Dal by čokoľvek na svete, aby ju znova videl usmievať sa a aby boli zase spolu. Zľahka obomi dlaňami prikryl jej maličkú rúčku a nahol sa.

„Vieš...," stíchol na okamih, pretože sa mu v hrdle vytvorila hrča veľkosti melóna. Potiahol nosom a s neskrývanou nehou sa zahľadel na jej tvár. „Vieš, čo jej povedal?" Na jeho líca vystúpila mierna červeň a sklonil sa. S očami upretými na nemocničnú dlažbu zašepkal. „Že ju nadovšetko miluje a vždy bude pri nej stáť, nech sa stane čokoľvek. Nikdy ju neopustí, pretože je to láska jeho života."

Od toľkých sĺz sa mu zahmlieval pohľad a hlas sa nekontrolovateľne triasol. „Počuješ ma, Aileen? Milujem ťa. Už viem, čo to znamená mať dve srdcia. To moje, ale hlavne to tvoje budem niesť navždy v mojom vnútri. Navždy. Tak ťa prosím," prerývane sa nadýchol a sotva počuteľne hlesol, „prosím, prebuď sa."

Po posledných slovách sa naplno rozplakal. Do nozdier mu vošla jedinečná vôňa ruží a kvetov, ktoré istotne poznal z parku. Z toho parku, kde sa prvýkrát uvoľnil a prvýkrát si našiel k niekomu cestu. A ten niekto si našiel cestu zase k nemu. Zarazil sa, to predsa nemohlo byť možné.

Než stihol akokoľvek zareagovať, celkom isto pocítil, ako sa jej prsty zľahka pohli. Neveriaco zdvihol zrak, pričom sa z jeho očí neprestávali rinúť slané potôčiky. Zaklipkal a srdce mu poskočilo radosťou a zároveň úľavou.

Jeho Aileen sa prebudila. Pozerala sa na neho tou istou nehynúcou láskou, ako sa pozeral aj on na ňu. Usmiala sa. V tom sa neudržal, rýchlosťou blesku sa postavil zo stoličky a nahol sa. Zapozeral sa do jej čokoládových očí, ktorých zaľúbený pohľad patril iba jemu. Jednou rukou sa opatrne dotkol jej tváre a tou druhou ju podoprel. V tom sa zameral na jej srdcovito vytvarované plné pery a už viac nevedel odolať. Prisal sa na nich, ako vyprahnutý človek na púšti bažiaci po kvapke vody. Akonáhle sa ich pery stretli, bol by Newt odprisahal, že niekde vzadu začul vybuchovanie ohňostrojov. Odlepili sa od seba, až keď ani jeden nevedel popadnúť dych.

„Milujem ťa, ty môj Lotus. Teraz a navždy," vyznala mu medovým hlasom svoju nekonečnú lásku.

Za spievania vtákov, jemného vánku a vône ruží saobidvaja šťastím rozplakali. Objímali jeden druhého a vtedy sa každému z nich v mysli premietlo to isté. Ich láska  prekoná aj samotnú smrť.