Očami behala po číslach, zapísaných na kovových štítkoch a porovnávala ich so zoznamom v rukách. Keď našla číslo sedem, odškrtla si ho a papierovú súpisku vyložila na podlhovastú nádobu. Pomocou strojov dopravila nájdený predmet z chladiacich boxov na predom určené miesto.

Letmo nadvihla drevenú dosku, čím odkryla ženu ležiacu vo vnútri. Oči mala zavreté, na perách sa jej črtal jemný úsmev a vlasy mala úhľadne sčesané na bok. Bola bledá ako mramor, pričom odtieň jej pokožky splýval s výplňou nádoby. Viac nevidela, ani nepotrebovala. Do očí sa jej nahrnuli slzy, no udržala ich. Nacvičeným pohybom rakvu opäť zatvorila a s rozmazaným pohľadom ju vložila do rozpálenej pece.

Zosnulá bola tak mladá, skoro rovnako ako dievčina, ktorá kremáciu sledovala už niekoľký krát vo svojom živote. Napravila si pracovný odev a zahľadela sa na okienko pece ešte sústredenejšie. Sledovala, ako plamene ohňa olizovali drevené steny rakvy. Ako ju svojou žiarou pohlcujú a zanechávajú iba čierne obhorené kusy. Tá žena mala isto iba život pred sebou a aj napriek tomu, skončila tu. Dievčinu to mrzelo a miestami ľutovala, že do rakiev strkala nos. Ale brala to tak, že takto sa s tým človekom lepšie rozlúčila. Aj keď to nebolo treba...

Ešte raz sa pre istotu pozrela na zoznam, ktorého konkrétne číslo porovnávala s tým na  kovovom štítku. Sedelo to, a tak sa trochu uvoľnila. Teda, ak sa to v tejto situácii dalo. Počkala takú hodinu a predom ďakovala rodine za výber topoľového dreva rakvy. To horelo najrýchlejšie, čiže tu nemusela stáť dlho. Keď bol proces hotový, odovzdala všetko potrebné kolegovi, ktorý mal dnešný deň na starosti úpravu popola. Zvyčajne všetko vykonávala ona.

Dnes skončila o niečo skôr, pretože mala predom vymyslené plány na večer. Niekto by možno očakával, že sa chystá na rande alebo možno na párty s kamarátmi. Ani jedna možnosť však nebola pravdivá. Mala doma rozrobený svoj výtvor, na ktorom pracovala už preveľmi veľa nocí. Chýbalo vážne málo a už mohol byť práve dnes hotový. Bola z toho úplne nadšená a nemohla sa dočkať, kedy bude môcť pokračovať.

Tuhšie si k sebe pritisla kabát a rozbehla sa ulicou. Fúkal ešte stále studený vietor, aj keď vo vzduchu už bola cítiť jar. Nebo bolo zamračené a vyzeralo to, že o chvíľu spŕchne. No ani trochu jej to náladu pokaziť nemohlo. Dokonca ani jej dve nevlastné sestry, ktoré tiež čiastočne mohli za to, že jej práca ešte nebola hotová. Stále ju zamestnávali svojimi otravnými maniermi a nikdy neboli spokojné.

Pokrútila hlavou, ako keby sa snažila nepríjemné myšlienky zahnať do úzadia. Podarilo sa jej to, a to len vďaka pútaču, vďaka ktorému chvíľu s otvorenými ústami hľadela pred seba.

Pozeral sa priamo na ňu so širokánskym úsmevom, odhaľujúc tak dokonalý biely chrup. V čokoládových očiach sa mu odrážali iskierky radosti, ktoré však boli zapríčinené len odrazom blesku z fotoaparátu. To dievčinu vôbec nenapadlo. Veď, prečo aj? Aj tak ho hltala pohľadom. Pod jeho čerstvo oholeným strniskom stálo úhľadným písmom napísané Prince Charming.

Ešte hodnú chvíľu sa rozplývala nad jeho perfektne sumernou tvárou, až pokým ju nepristihol postarší pán. Rozpačito sa na neho s červenou tvárou usmiala a pobrala sa rýchlosťou blesku preč.

Nikto jej tú menšiu chvíľku slabosti predsa nemohol mať za zlé. Ten mládenec bol pre ňu niečo ako vzor, kvôli ktorému začala pracovať na svojom diele. Vždy milovala prírodu a snažila sa správať čo najviac zodpovedne, aby aj ona k jej ochrane aspoň trochu prispela. A vtedy zistila niečo o ňom, ako uskutočňuje rôzne podujatia na záchranu našej Zeme. Od sadenia stromčekov, triedenia odpadu až po prispievanie úctyhodných čiastok na bezpečné odstraňovanie skládok. Zamilovala sa do neho, nielen kvôli vzhľadu, ale aj činom. A on pritom ani nevedel, že existuje.

Keď bola menšia a jej otec začal chodiť na dlhé služobné cesty, osamela. V tom čase si našiel ženu, ktorá jej mala po smrti matky aspoň trochu nahradiť materskú lásku. Nakoniec sa z nej stala jej macocha a do ich rodinného domu priviedla svoje dve dcéry. Neustále jej rozkazovali, trápili ju a posmievali sa jej. Obliekali ju do starého obnoseného šatstva, pričom ony si kupovali len to najlepšie. Avšak na dievčinu macocha neminula skoro ani cent.

Potom sa jej skoro zrútil svet, akonáhle sa dozvedela, že jej otec tragicky zahynul na ceste. Avšak, niečo jej hovorilo, že musí kráčať ďalej. Predsa len, odvtedy s ňou rodičia síce neboli fyzicky, ale dennodenne ich nosila v srdci. A to ju poháňalo vpred.

Po nociach, keď jej ani únava nepomáhala ku spánku, si našla koníček. Zaumienila si, že vytvorí svoj pár tenisiek, keďže jej už tie staré skoro vypovedali službu a kúpiť nové neprichádzalo do úvahy. Práve v tom čase objavila svoj vzor, a tak sa rozhodla, že budú čo najviac priateľské k prírode. Od otca, keď ešte žil, si vždy žiadala jediné, aby jej z cudziny priniesol. A tým boli biomateriály a prírodné látky, z ktorých dennodenne vyrábala svoje dielo. Najprv nevedela, ako má začať a skoro sa chcela vzdať. Ale postupom času objavila návody na YouTube, ktoré jej prekvapivo pomohli.

Nechcela celý život pracovať v krematóriu. Okrem toho, z nejakého dôvodu sa nevedela zamestnať nikde inde, aj keď bola na viacerých pohovoroch. Avšak, bola rada za každý peniaz, ktorý odtiaľ tvrdou prácou získala.

Snívala o tom, že jedného dňa bude mať vlastnú firmu s teniskami a bude ich vďaka úspechu rozvážať do okolitých krajín. Taktiež časť zisku, ktorý jej to prinesie, poputuje na charitu alebo podobné podujatia, na ktoré prispieva aj on sám. A ktovie, možno práve tak sa osobne spoznajú. On jej konečne opätuje lásku, zoberú sa a budú deti. Úplne ako z rozprávky.

Bola tak pohrúžená do svojich túžob, že si ani neuvedomila, keď stála pred prahom ich domu. Dom sa skladal z dvoch poschodí, kde sem-tam trčali komíny. Bol postavený z tých najkvalitnejších materiálov, ktoré si mohli dovoliť. Na jar a cez leto okolie dotvárali rôznofarebné kvety všetkých vôni. Ona sa o záhradu starala sama, keďže jej matka už bola po smrti a aspoň takto jej to dodávalo pocit, že je stále s ňou.

Na príjazdovej ceste stáli dve autá, jedno červené a druhé ružové. A to značilo problémy. Aj keď vedela, že ju nečakajú príjemné chvíle, vkročila rozhodne dnu. Oznámila svoju prítomnosť a po odložení kabátu s taškou, odišla do kuchyne. Tam ju už čakal nový neporiadok v podobe porozhadzovaného neumytého riadu a omrviniek na zemi. Nestihla sa ani zohnúť a pozametať, keď sa z obývačky ozval ženský hlas.

„Konečne si doma. Čo ti tak dlho trvalo?" namosúrene vyštekla mladšia dcéra macochy Anastasia.

„Museli sme si spraviť obed samé. Že sa nehanbíš, ponevierať sa po vonku, keď my tu hladujeme," vbehla do rozhovoru Drizella, ktorá sa zrazu objavila pri vchode do kuchyne. V náručí pritom držala ich čierneho kocúra Lucifera.

„Prepáčte," pípla a dala sa do práce.

„Počula si to, sestrička? Tak, ona sa ospravedlňuje."

Ako na zavolanie, Anastasia vošla do kuchyne a dala si ruky v bok. V očiach sa jej zlomyseľne zablyslo a nenútene prehovorila, pozerajúc sa na svoje upravené nechty.

„Ani sa nevie umyť po práci," pokrútila hlavou a zadívala sa na upratujúcu dievčinu. „Ešte stále je od popola. Že by to bol nový make-up? Na instagrame som to ešte ale nevidela."

„To nevieš? Popoluška je v móde popredu pred všetkými," rypla si aj Drizella, na čo sa z chuti obe zasmiali.

Popoluška si ledabolo utrela pot z čela, pričom sa na svoju ruku v rýchlosti pozrela. Čakala, že tam uvidí známky špiny, ale nebolo to tak. Jej sestry si z nej zase bezdôvodne uťahovali. V tichosti trpela ešte podobné poznámky, keď jednej z nich zazvonila notifikácia z facebooku. Pre blonďavú dievčinu ten tón znel ako vykúpenie.

„Pozri sa! Aha!" zvolala nadšená Drizella a ukázala displej mobilu svojej sestre, ktorá však na písmenká len tupo hľadela. Drizella len prekrútila očami a pokračovala sama. „Cez tento víkend sa koná párty, kde si nejaký bohatý chlap chce nájsť ženu."

„To je skvelé!" zvýskla Anastasia a nadšene poskočila. „Musíme tam ísť, len čo si oblečieme?" zaúpela a zatvárila sa, že horúčkovito premýšľa.

„V tom je ten háčik, vraj sa má jeho nastávajúca obliecť do niečoho, čo najpriateľskejšie k prírode..."

Viac už blonďavá dievčina nepotrebovala počuť a ich otravné slová už ani nevnímala. Znelo to, ako keby ten bohatý muž bol práve jej vysnívaným vzorom. Prestala umývať riad a pomaličky sa priblížila za svoje sestry. Zahľadela sa na displej sestrinho mobilu a spoznala tam svojho vyvoleného. Muselo ísť o podobný obrázok, aký bol na tom pútači. Avšak, nestihla si ho kompletne pozrieť, keďže sa vtedy skoro prepadla od hanby a rýchlo utiekla.

Nevedomky sa jej zdvihli kútiky úst, pričom v hlave jej vírilo milión myšlienok. Bili sa jej jedna cez druhú a ona samotná stála ako obarená s prihlúplym úsmevom v strede kuchyne. Ešteže jej dve nevlastné sestry boli natoľko pohrúžené do svojich rozhovorov, že jej nevenovali pozornosť. Isto by si zase vypočula posmešné poznámky na jej osobu.

Do reality ju dostalo buchnutie vchodových dverí, ktoré prerušilo aj džavot dievčat. Všetky tri sa naraz pozreli na pani domu, ako vošla do kuchyne. Ako jedna ju pozdravili, načo sa macocha najprv zahľadela na Popolušku. Jej pohľad stvrdol, no nepovedala nič. Potom svoju pozornosť presunula na svoje dve dcéry, pričom sa jej na tvári mihol výraz podobný úsmevu. Bolo očividné, že majú dobrú náladu a ihneď sa ich začala vypytovať na dôvod.

Medzitým, ako Popoluška pripravovala večeru, zachytila útržky konverzácie, ktoré miestami prehlušovala zapnutá televízia. Tie sa ešte miesili s pípaním notifikácii, prichádzajúcich na mobilné zariadenia dievčat.

„Objednala som si šaty od Yoora Studio. Ich skvosty sú tvorené len z prírodných a certifikovaných materiálov," poznamenala spokojne Anastasia.

„Nerobia iba svadobné šaty?"

„A? Kde je problém? Veď sa v nich môžem rovno aj vydávať," nedala sa mladšia sestra, povýšenecky zdvihla bradu a víťazoslávne sa zaškerila na Drizellu.

„Prosím ťa, keď uvidí mňa v tých tesných šatách od Calvina Kleina, ani si ťa nevšimne."

Za necelých päť sekúnd vypukla hádka, ktorú musela ukončiť pani Tremiane. Ak by nezakročila, jej dcéry by si asi vytrhali všetky vlasy na hlave. Keď sa situácia trochu upokojila, mladšej dcére nedalo, a tak podpichla dievčinu, ktorá už pripravovala taniere na stôl.

„A čo ty, Popoluška? Aj ty pôjdeš na párty?" provokatívne sa na ňu zahľadela, pričom jej neunikol pobavený výraz jej sestry.

„To by musela mať nejaké vhodné oblečenie," zachichotala sa spolu so sestrou a pokračovala. „Možno si nejaké požičia od úbohej mŕtvoly z práce," odpovedala za ňu Drizella.

Keď videli, že dievčina sa nezapája do rozhovoru, začali sa baviť medzi sebou. „Ako veľmi myslíš, že je bohatý?"

„Čo ja viem?" podráždene odfrkla staršia sestra, ako odpoveď na Anastasinu blbú otázku. No aj tak po chvíli odpovedala celkom pokojne. „Asi dosť, keď si môže dovoliť taký dom."

„Ktovie, možno pochádza aj zo šľachtického rodu," zamyslela sa Drizella, na čo obdivne roztiahli ústa do radostných úsmevov.

Bola pravda, že Popoluška chcela ísť na párty, ale nemala v čom. Nech sa akokoľvek snažila prísť na niečo počas večere, žiadny nápad nedostala. Bola neskutočne zúfalá a svoju myseľ trápila aj pri dokončovaní tenisiek neskoro v noci. Na vylepšenie nálady a po zatvorení dvier od jej malej izby, sa rozhodla, že vypustí z klietky dve malé myšky. Kedysi ich zachránila pred smrťou a odvtedy si ich nechala. Aj keď zo začiatku macocha bola proti. Podarilo sa jej ju však presvedčiť tým, že budú výhradne v Popoluškinej izbe.

Pri pohľade na dokončené tenisky sa neubránila širokému úsmevu. Na prvý pohľad neboli ničím výnimočné. Mali jednoduché telové sfarbenie a o niečo bledšiu podrážku. Avšak, keď ich niekto chytil do ruky, zistil, že nie sú vyrobené z klasických materiálov. Vtedy si to ani sama neuvedomovala. Jej tenisky boli totižto prvé, ktoré boli vyrobené z eko materiálov a bez použitia strojov.

Aby spečatila svoj výrobok, vyšila naň svoje iniciály. A na druhom boku, vyobrazila začiatočné písmená mien jej rodičov. A bolo to kompletné. V tom ju napadlo, že by mohla ísť na párty práve v jej teniskách. Na moment sa jej zlepšila nálada, ktorá v ďalšej chvíli opäť klesla na bod mrazu. Stále však nevymyslela, čo si oblečie. Rozhodujúci večer mal byť už zajtra a čas sa neskutočne rýchlo krátil.

V tom ju upútali dve poskakujúce myšky, ktoré na ňu pozerali zo starej papierovej krabice. Ako zázrakom si spomenula, že v tej krabici skladovala šaty, patriace jej zosnulej mame. Nepochybovala o tom, že boli ušité šetrne k životnému prostrediu. Teda, určite ich výroba nepoškodila prírodu tak, ako šaty, ktoré sa vyrábali dnes.

Pohladkala ich oboch po maličkých hlavičkách a vydolovala z nádoby svoju záchranu. Prirovnala si ich k telu a usúdila, že jej padnú ako uliate. V jej modrých očiach sa mihli iskierky nefalšovaného šťastia. Dokáže to, pôjde na párty a nájde tam svojho princa.

Netušila však, že ju bedlivo sledujú jej dve sestry cez kľúčovú dierku. So zlosťou pozorovali, ako sa ich nevlastná sestra usmieva, popritom, ako si k sebe tisne nejaké šaty. Navzájom si vymenili pohľady a bez slova sa dohodli, čo bude nasledovať. Tie šaty si ona nikdy neoblečie a na žiadnu párty nepôjde, tým si obe boli isté.

...

Hneď z rána vymysleli plán, ktorého hlavná časť sa skladala z neprítomnosti Popolušky v dome. Nahovorili ju, že musí ísť osobne vyzdvihnúť šaty od kuriéra, aj keď to v skutočnosti nebolo treba. Naschvál zmenili číslo ulice ich domu, na adresu nachádzajúcu sa na opačnom konci mesta. Rátali s tým, že jej to zaberie celé doobedie. A mali pravdu.

Unavená Popoluška sa vrátila aj s dvomi šatami v náručí neskoro po obede. Nevedela však, že pre ňu jej nevlastné sestry pripravili prekvapenie v podobe upratovania. Upratovanie samotné jej zabralo ďalších pár hodín a onedlho ukazovali dačo po štvrtej večer.

Potom ju usadili za stôl, kde ju čakal pohár s vodou. Podali jej ho so slovami, že si musí po tak náročnom dni odpočinúť a určite musí byť smädná. Nevinnú Popolušku ani vo sne nenapadlo, že sa ju práve chystajú zdrogovať. Dopriala si veľký dúšok bezfarebnej tekutiny a na stoličke sa o niečo spokojnejšie pomrvila. Účinky drogy začali postupne zaberať.

Sestry sa začali pripravovať na párty a navzájom sa vytláčali zo zrkadla. Na chvíľu ľutovali, že Popolušku vyradili z hry, pretože im nebola schopná pomôcť s prípravami. Nemal im napríklad, kto spraviť make-up alebo vyčesať vlasy. Potom ich to však prešlo, keďže jej koniec koncov zabránili ukradnúť im pána bohatého.

Blonďavá dievčina sa odšuchtala do svojej izby, kde ju čakal nemilý výjav. Šaty jej matky boli roztrhané a porozhadzované po celej miestnosti. Aj keď jej bolo nevoľno a začala sa nadmerne potiť, pocítila bolesť pri srdci. Jej jediná pamiatka po mame bola zničená. Zničene sa zviezla na zem a dala si hlavu do dlaní. Z úst jej pomaly začali vychádzať vzlyky, ktoré prebudili aj jej dve myšky.

Anastasia s Drizellou boli v tom okamihu hotové a pripravené na odchod. Ako uvideli zdevastovanú Popolušku sedieť na zemi, ešte viac im to zlepšilo náladu. Zlomyseľne sa zachichotali a s pozdravom odišli z domu. Pani Tremiane odišla pár minút po nich, keďže mala dohodnutú večeru so sympatickým pánom vo vychýrenej reštaurácii. A dievčina zostala sama, zase.

Jej vzlyky prerástli na plač, sprevádzané obrovskými slzami. Zvierala v rukách zdrapy ružovkastých šiat až jej zbeleli hánky. Tak veľmi sa na tento večer tešila, tak veľmi ho chcela stretnúť. Všetko bolo zničené. Okrem toho všetkého sa jej nekontrolovateľne začala krútiť hlava.

V tom zazrela po svojej pravici pohyb. Neochotne sa tam pozrela s červenou tvárou posiatou slzami. Prekvapene zaklipkala očami a niekoľkokrát si ich pretrela. Nič to však nemenilo na tom, že postaršia žena stále stála pár metrov od nej.

Bola celá zahalená do bledo-modrého habitu, z ktorého vytŕčali chumáče bielych vlasov. Pod bradou sa nachádzala ružovo-červená mašľa veľká skoro tak, ako jej samotná hlava. Mala zavalitejšiu postavu, a keď sa Popoluška trasľavo postavila, vysvitlo, že je o hlavu od nej nižšia. V pravej ruke držala bielu paličku, ktorá skôr pripomínala obyčajný konár stromu. Na perách jej pohrával úsmev a v očiach sa jej odrážala láskavosť, ale súčasne aj smútok.

„Kto-kto ste?" koktavo sa spýtala Popoluška, utierajúc si pot z čela.

„Azda ma nespoznávaš? Som tvoja Víla sudička a som tu, aby som ti pomohla," odpovedala jej láskavým hlasom. „Tak, čo ti bráni ísť na tú párty?"

„Zničili mi jediné šaty, ktoré som mala," odtušila s novou dávnou sĺz, ukazujúc na kopu zdrapov.

„Aha," Víla sudička sa opakom paličky poškrabkala na hlave a po úvahách znova prehovorila. „A čo keby si išla nahá?"

„Nahá?" prestrašene zhíkla dievčina.

Postaršia pani prikývla na súhlas a dodala, „veď aj tak tvoj odev musí byť čo najviac priateľský k prírode, nie?"

Áno, to je ono! Obuje si svoje ekologické tenisky a pôjde tak, ako ju pán Boh stvoril. Že ju to nenapadlo skôr. Poďakovala žene a išla sa rýchlo pripraviť. Nadšená a trochu popohnaná drogou sa vyzliekla, obula a vyletela z domu ako raketová guľa. Keď si ešte pohne, stihne posledný autobus, ktorý v noci už nepremáva. V tom zhone však zabudla, že ešte mala oblečené spodné prádlo. Alebo si ho naozaj vyzliekla, ale niekto jej ho tam znovu pre istotu pričaroval?

Bolo jej neskutočne teplo, aj keď vonku bolo najviac päť stupňov. Fúkal stále ten otravný vietor, ktorý rušil vtáčiky hrajúce sa na betónovom chodníku. V skutočnosti sa hádali medzi sebou a strkali sa, pretože im v zobaní drobkov bránila akási látka.

Ako na povel ju vietor odfúkol práve na bežiacu dievčinu. Bola natoľko spotená, že sa jej látka prilepila na telo a tým jej zakryla chúlostivé partie. Popoluške to bolo jedno, rovnako tak, ako aj zvedavé pohľady okoloidúcich, ktorých v týchto hodinách už našťastie nebolo veľa.

Len tak-tak stihla autobus. Po trošku dlhšom pohľade šoféra autobusu sa usadila na sedačku a vozidlo sa pohlo. Míňali niekoľko domov a bytov, než konečne nadišla jej zastávka. Cieľ jej cesty bol ešte pár minút chôdze vzdialený od zástavky, a tak musela ísť pešo. Žmúrila do tmy, keďže cestu osvetľoval iba svit mesiaca. Avšak, nájsť dom jej vyvoleného nebolo také ťažké, pretože sa všade ozývala hudba.

O pár minút stála pred jeho domom, pričom jej automaticky padla sánka. Síce tú vilu nevidela poriadne, ale aj tak jej vyrazila dych. Bola oplotená živými kríkmi a všade po stenách sa ťahali popínavé rastliny. Na streche sa nachádzali solárne panely a pod nimi veľké sklenené okná. Popoluška nepochybovala o tom, že jeho bývanie je vysoko prijateľné k prírode.

Pomalým krokom sa začala približovať ku vchodovým dverám. Nedbala na pohľady tých pár ľudí vonku a odvážne začala stúpať po schodoch. Osvetľovali ju solárne lampy, ktoré ju miestami oslepovali svojim jasom. Keď si myslela, že vonku je veľa svetla, tak sa mýlila.

Vkročila do hlavnej sály, kde ju na moment úplne svetlo oslepilo. Cítila, ako sa na ňu upriamili pohľady prítomných, dokonca aj hudba stíchla. Keď si jej oči konečne zvykli na svetlo v miestnosti, rozoznala obrysy postáv a moderne zariadený interiér vily.

„Popoluška?!" zvrieskli jej nevlastné sestry, keď si ju všimli.

V tom ku nej prišiel mladý muž, ktorý bol uchvátený Popoluškinou krásou. Ponúkol jej ruku a ona ju ochotne prijala. Už iba pri pohľade do jeho roztúžených hnedých očí, vedela, že má pred sebou svojho vyvoleného. Tmavé vlasy mal uhladené po stranách, aby tak vynikli jeho ostré lícne kosti. Oblečené mal jednoduché čierne tričko, ktoré sa lepilo na jeho vypracované telo a tmavomodré nohavice.

Jeho hrejivá dlaň ju viedla na parket a po pár sekundách tanca sa k nim pridali aj ostatní. Obaja sa snažili, aby sa im tento moment vžil naveky do pamäti. Niečo im hovorilo, že našli svoju spriaznenú dušu a hodlali si túto noc vychutnať naplno.

Čas neskutočne rýchlo ubiehal a tým aj pomaly končilo pôsobenie drogy. Hodiny odbili polnoc a v tom Popoluška precitla. Uvedomila si, že tancuje síce so svojím vzorom, ale skoro iba v spodnom prádle. Tá látka bola miestami úplne priesvitná a nevdojak sa začala červenať. Prestala sa potiť a jediná vec, ktorá ju ako-tak zahaľovala jej postupne začala padať.

Podvedome ju zachytila, než stihla dopadnúť na zem. S úplne červenou tvárou sa ani nestačila rozlúčiť a bežala preč, čo jej sily stačili. Hudba znova stíchla a zarazený muž obarene stál, hľadiac tak na utekajúcu dievčinu.

Bežala po schodoch, no nevšimla si, že má rozviazané šnúrky od tenisiek. So srdcom až v krku urputne zdolávala schody, keď jej zrazu noha vykĺzla z topánky. Otočila sa, no nestihla si jej výtvor zobrať späť, pretože za sebou začula dupot nôh. A tak utekala ďalej.

Bolo jej do plaču. Všetko sa to nejako pokazilo. Síce ho osobne stretla, no úplne sa pred ním strápnila. Oprava, ona sa strápnila pred všetkými. Čo bolo horšie, tak si ju možno niektorí odfotili a zajtra budú jej odhalené krivky na všetkých sociálnych sieťach. Srdce jej bilo ako o závod, keď sa konečne dostala na zástavku. Autobus mal však ísť až o niekoľko hodín, a tak jej nezostávalo nič iné len tu v tej zime trpieť.

V tom ju ovanula horúčava a pohotovo sa zachytila stien zástavky, aby nespadla. Znova sa jej rozbúšilo srdce a šuchtavo sa pobrala k lavičke. Ani nevedela ako a od vysilenia a pobytu vonku v takej zime iba v tenkej látke, omdlela. A pravdepodobne za to mohli aj vedľajšie účinky drogy...

V tom čase modernú vilu opustili tri osoby. Popoluškine dve sestry sa vybrali smerom k Drizellinému autu a mali v pláne zabrániť opätovnému stretu ich budúceho manžela a toho dievčiska. Nikomu totižto neuniklo, ako sa majiteľ vily zohol pre jej topánku a vybral sa za ňou. Ale keďže predal všetky svoje autá, aby šetril životné prostredie ešte väčšmi, tak mu zostával iba bicykel.

Takže jej dve nevlastné sestry mali potrebný náskok istý. Aj keď neboli priveľmi múdre, došlo im, že pôjde na zástavku. Anastasia skoro za jazdy vyskočila von, všimnúc si bezvládne telo Popolušky na lavičke. Drizella medzitým zaparkovala auto trochu ďalej, aby to nebolo tak moc nápadné.

Potom, podopreli blonďavú dievčinu každá z jednej strany a dotiahli ju kamsi za zástavku. Drizella schmatla tenisku, zatiaľ čo sa Anastasia pomaly vyzliekala a následne zobrala nevlastnej sestre látku, s ktorou sa sama zakryla.

„Čo to robíš?! To ja mám mať jej šaty!" osopila sa Drizella na svoju mladšiu sestru.

„Zabudni, a teraz mi podaj tú tenisku!"

„Ani ma nehne, no tak, naval mi tú látku."

Takto po sebe vrieskali hodnú chvíľu, ale nikam to neviedlo. O pár sekúnd sa začali naháňať, pričom každá sa snažila ukradnúť tej druhej chýbajúcu časť odevu. Ani si to neuvedomili a obe stáli na zástavke, kričiace po sebe ako zmyslov zbavené.

Muž, ktorý sa blížil k zástavke bol skoro na pokraji svojich síl. Jediné, čo ho poháňalo vpred bolo to, že nájde svoju spriaznenú dušu a ožení sa s ňou. Zatiaľ mal iba jej tenisku, uloženú bezpečne v košíku medzi riadidlami. Ihneď, ako ju schytil na schodoch, vedel, že nie je taká obyčajná. Materiál, z ktorej bola teniska zhotovená bol určite ekologický a priateľský k prírode. Neunikli mu ani iniciály vyšité na oboch stranách. Bol si istý, že mu takto pomôžu nájsť jeho dokonalú ženu.

Nádej, že ju nájde v tejto tme postupne pohasínala. Možno ani nešiel správnym smerom a ona je už dávno nenávratne preč. Už z diaľky počul krik, no nevedel s istotou určiť, či ide o jeho možnú nastávajúcu.

Drizella s Anastasiou si všimli prichádzajúceho muža, a tak sa prestali hádať. Aj keď, stále jedna druhú miestami prepaľovala pohľadom. Hneď, ako sa priblížil, tvár sa im obom stiahla do úškrnu snažiaci sa vyzerať ako úsmev. Skôr to však vyzeralo, ako keby sa im chcelo súrne na záchod.

„Nevideli ste tu náhodou utekať jedno blonďavé dievča?" keď nič iné, aspoň skúsi šťastie. Potom si však všimol, že jedna z nich drží v rukách tenisku. Takú istú, aká mala ona. „Odkiaľ máte tu tenisku?"

Postupne ho napĺňala radosť, pretože ju možno naozaj nájde. Ale z nejakého dôvodu sa mu nepáčilo, že obe tieto ženy mali časti jej odevu. Niečo tu isto nehralo.

„To som ja!" zvýskli obe naraz.

Majiteľ vily pochybovačne zdvihol obočie a spýtavo sa na obe zahľadel. Chýbalo naozaj málo, aby si znova skočili do vlasov. Nezostávalo mu nič iné, aby ju usvedčil sám. A tak zobral tenisku z košíku a naznačil im, aby si ju každá vyskúšala.

Najprv namietali, no muž na tom zásadne trval. Nech sa však akokoľvek z nich každá snažila, teniska im bola buď priveľká alebo primalá. A tak bolo jasné, že ani jedna nebola tá žena, s ktorou na párty tancoval. Opantal ho smútok a už-už sa bral na odchod aj na naliehanie žien pred ním, aby nešiel.

V tom ho za ich hlavami niečo upútalo. Ako keby tam niekto stál, nejaká žena. Ako keby sa snažila ho k sebe privolať. Nedalo mu to, a tak sa vybral smerom k nej. Drizella aj s Anastasiou sa márne snažili držať bohatého muža ďalej od Popolušky. On ju totižto našiel sám.

V momente, ako zočil to dievča v bezvedomí, tak ju okamžite spoznal. Nemusel jej ani obuť tenisku a s istotou vedel povedať, že to je ona. Bleskovo vyťukal číslo záchranky a s nehou v očiach sa k nej zohol. Vyzliekol si kabát a prehodil ho jej na plecia. Nenávistne sa na obe ženy pozrel, pretože bolo nad slnko jasné, že za jej stav mohli ony.

O pár minút ju odviezla sanitka a on ju odmietal opustiť, aj keď záchranári ho z počiatku nechceli zobrať so sebou. Nakoniec ich našťastie prehovoril, nemohol predsa dopustiť, aby ju znova stratil.

Popoluška sa prebudila a neverila vlastným očiam, že mala pri sebe neho. Jej vzor, s ktorým pretancovala skoro celú noc. Jej nastávajúci jej všetko ozrejmil a nezabudol vynechať ani tú pani, ktorá ho k jej telu priviedla. Možno, ale iba možno Víla sudička nebola iba výplod drogy, ale bola skutočná.

A tak sa život Popolušky zmenil od základov. Zobrala si svojho vysnívaného partnera a stala sa hviezdou na sociálnych sieťach. Neskôr sa im narodili deti a obaja ich vychovávali k láske k prírode. Tenisky, ktoré vtedy ich mama vyrobila sa stali senzáciou a dokonca sa predávali dvakrát lepšie ako tenisky Adidas alebo Nike.

A ako býva zvykom, žili šťastne až do smrti.