Slnko príjemne hrialo a osvetľovalo hromadu farebných okvetných lístkov. Sem-tam zafúkal jemný letný vánok, ktorý roztancoval koruny stromov. Vzduchom sa niesol bzukot a doliehajúce zvuky z príbytkov. Všetci si užívali príjemný deň a tešili sa z krásneho počasia. Teda, nie všetci...

Aj napriek tomu, že sa rozvaľoval na bielej rozkvitnutej sedmokráske a nepohol ani tykadlom, mal náladu pod psa. Medzitým, ako jeho kamaráti robili prácu aj za neho, on rozmýšľal nad nespravodlivosťou. Štvalo ho, že musí stále počúvať rozkazy od takzvanej kráľovnej, ktorú ani sám ešte nevidel. Stále nebolo všetkého dosť a stále bolo treba opeľovať kvety, nehľadiac pritom nato, koľko sa ich spravilo minulý deň. Veď, keď je tá kráľovná taká múdra, nech si to chodí sama robiť.

„Hej, Čmelo? Nechceš nám ísť trochu pomôcť?"

„Zvládate to aj bezo mňa, no nie?" zahundral na Krídliaka.

Čmelo nemal rád Krídliaka. Bol vždy tak protivne priateľský a do všetkého sa miešal. Okrem toho, prečo by im mal pomáhať? Veď aj dozor musí dakto robiť a on sa predsa sám a dobrovoľne na to miesto podujal. A stále sú nespokojní, toľká nevďačnosť.

Lenivo sa postavil a pohýbal krídlami. Oproti Krídliakovi bol Čmelo menší, ale za to mal väčšie brucho, ktoré mu občas robilo problém s lietaním. Farebne sa moc neodlišovali, možno iba tým, že malý tučko mal žlté pásiky o niečo bledšie. A to bol možno ďalší kameň úrazu. Krídliak bol vždy ten obľúbenejší, či už u samcov alebo samičiek.

„Áno, ale...,"

„Super, tak ma ospravedlňte."

Čmelo sa otočil na odchod a pomaličky vzlietol. Nevšímal si, ako na neho jeho druhovia volajú. Bolo mu to úplne jedno. Kašle na kráľovnú a prácu v hniezde. Nebaví ho to a unavuje zároveň. Túži predsa objavovať svet a lietať si von, kedy on uzná za vhodné. A nie, kedy mu to niekto rozkáže. Postarať sa o seba bude vedieť, veď je z neho veľký a dospelý čmeliak.

Nerátal však s tým, že bude pršať. Keby nebol tak zbabelo uletel, dozvedel by sa od ostatných, že dnes večer malo husto liať. Tá predpoveď sa nanešťastie naplnila a Čmelo odrazu nemohol poriadne lietať. Jednak, jeho krídla už riadne pobolievali a jednak ich mal celé premočené. A samozrejme tu bola ešte jeho menšia nadváha, ktorú si nebol ochotný priznať.

Vystrašený a stratený sa trmácal medzi trávou a rozpustenou zeminou. Nôžky mal od nej zašpinené a onedlho bol z toľkého pohybu vysilený. Strčil sa pod púpavový list a v duchu zanariekal. Nevyzeralo to, že tak skoro prestane pršať. A čo bolo horšie, takto si svoj výlet nepredstavoval. Chcel preletieť celý svet a nie skončiť takto. Tu dole to bolo akosi tmavé a strašidelné.

„Mohol by si sa prosím posunúť, aby som sa aj ja mohol schovať?"

Čmelo sa podráždene pozrel na čudesné stvorenie pred sebou. Bolo zhruba také veľké ako on sám, ale už vôbec nie tak pekne sfarbené. Zahalené do hnedkastých odtieňov s vytŕčajúcimi tykadlami a dlhočiznými nohami vyzeralo celkom komicky. Na okamih sa zamyslel a skoro okamžite jeho prianie v duchu zamietol. S takým škaredkom sa predsa nebude deliť o svoje poctivo nájdené útočisko.

„Nie, nájdi si svoj úkryt a beztak, je tu málo miesta."

„Volám sa Ven a ty si?"

Čmieliak sa na truc obrátil mravcovi chrbtom, aby jasne ukázal, že nemá záujem sa s ním zhovárať. To mu bolo treba, aby narazil na nejakého divného živočícha, ktorý má podozrivo dobrú náladu a je rovnako priateľský ako Krídliak.

V tom ho niečo zaujalo. Od dažďových kvapiek sa neďaleko neho blyšťala neveľká pavučina. Leskla sa čistotou a v niektorých záhyboch vytvárala zaujímavé obrazce. Až tak ho jej krása očarila, že skoro vyšiel zo svojho úkrytu. Hneď sa však spamätal a nepokojne sa zahniezdil. Strašne by chcel ísť k tej veci bližšie, ale dačo mu hovorilo, že by to mohlo byť nebezpečné.

„Vidíš ju?"

Chvíľu mu trvalo, než mu došlo, že mravec ešte stále neodišiel a stojí vedľa neho. Avšak na rozdiel od neho, nie je chránený pred dažďom. Tak mu treba, keby bol múdrejší, už by odišiel a aspoň by neotravoval.

„Koho?"

„Pavu, ešte včera dokončila tú pavučinu, ktorú si pred chvíľou obdivoval."

Nech sa akokoľvek snažil, Pavu nevidel. Musela byť veľmi dobre skrytá. Aj on by bol, keby nebol odletel kamsi do neznáma. Na malý moment oľutoval, že neostal so svojimi druhmi. Bol by v suchu a mal by čo jesť. Už iba z pomyslenia na plné bruško, začal byť hladný.

Ven mu ukázal, kde sa postaršia samička pavúka nachádzala. Z húštia jej vytŕčalo zopár očí, ktoré ich potajme sledovali. Chvíľu mu trvalo, než si všimol aj tenké nohy, ktoré jej trochu vytŕčali.

„Práve oddychuje a čaká."

„A na čo?"

„Na korisť, ktorá sa zamotá do jej siete."

„To by sa mi páčilo. Nemusí nič robiť, jedlo jej tam samé naskáče, zatiaľ čo ona relaxuje."

„Nie je to celkom tak," oponoval Van a po chvíli pokračoval. „Tá pavučina jej trvala tri dni, pričom sa môže kedykoľvek pretrhnúť a Pavu bude musieť začať odznova. Okrem pavučiny len veľmi ťažko nájde obživu. A k tomu som počul, že sa môže tešiť z nových prírastkov."

Čmelo pozorne počúval a pomaličky mu to dochádzalo. Chtiac-nechtiac musel uznať, že Pavu to mala ťažšie, minimálne sa musela viac snažiť, aby prežila. On bol aspoň spolu so svojimi druhmi, s ktorými si navzájom pomáhali. Teda, on však nepomáhal vôbec.

„Volám sa Čmelo."

„Teší ma. Zároveň som prekvapený, že vidím tu dole niekoho ako ty."

Prvýkrát sa k nemu čmeliak otočil a konečne prejavil záujem o rozhovor. Aj keď stále ho mierne vytáčalo, že sa mravec až moc stará do jeho života.

„Prečo si tu ty? Nemáš byť predsa v mravenisku?"

„Chcel by som," odtušil zasnene a na chvíľu sa odmlčal. „Ale našli sme s mojimi druhmi celkom dobré miesto, odkiaľ sme mohli brať potravu. Hovorili mi, aby som nešiel, ale vedel som, že nám to bude treba. A tak som to riskol. Avšak, prekvapil ma dážď a poranil som si nohu."

Až teraz si Čmelo všimol, že mravec za sebou ťahá jednu končatinu, skrútenú do neprirodzených uhlov. Aj napriek tomu, v akom bol stave, bol milý a priateľský. Za to on bol k nemu krutý a necitlivý.

Už ani minútu neváhal a posunul sa. Potom vyzval Vena, aby sa uchýlil k nemu do úkrytu. Aspoň tak mu mohol pomôcť. Pavu a aj Ven mali oveľa viac povinností a problémov, než on sám. A vôbec sa nesťažovali. Pričom mravec bol tak láskavý a možno by si aj vypočul, čo čmeliaka tak ťažilo. Napokon, však usúdil, že tie svoje starosti môže zaniesť pod koberec v porovnaní s nimi. Keď sa nad tým hlbšie zamyslel, jeho život nebol až tak zlý. Treba sa na to len pozrieť z viacerých pohľadov a nájsť tú svetlú stránku, ktorá nás bude poháňať vpred.

Čmelo len tajne dúfal, že sa mravcova noha vyzdravie a že ho jeho druhovia k sebe prijmú.

Ponaučenie: Ak by sme všetci nahádzali naše problémy na hromadu a uvideli problémy niekoho iného, vzali by sme si tie svoje späť.