„Dobré ráno, slečna Mira. Je šesť hodín a desať minúť. Váš taxík smerujúci na univerzitu odchádza o hodinu a päť minút. Dnes bude krásne, slnečné počasie. Výskyt zrážok minimálny," ozval sa prenikavý robotický hlas v jej hlave, pričom prerušil sen o kúzelných jaštěričkách a lietajúcich šteniatkach. Mira znechutene zamrmlala pár nadávok a prevrátila sa na druhý bok. Včera mala naozaj náročný večer a nebola ešte pripravená na to sa vytrepať zo svojej teplej postele.

„Nič sa nestane, ak vymeškám dve alebo tri prednášky," pomyslela si a viac sa zahrabala po páperovú perinu. „Slečna Mira je šesť hodín a osemnásť minút. Váš taxík odchádza o päťdesiatsedem minút," naliehavo oznámil robotický hlas. Brunetka naštvano pokrčila obočím, pravou rukou sa priblížila k spánku a snažila sa nahmatať svoj čip, len aby tu prekliatu vec vypla. Bude spať a basta. Žiaden sprostý hlásič jej to neprekazí.

No než stihla čokoľvek spraviť, hlavou sa jej rozľahlo nepríjemné a hlavne prenikavé zvonenie školského zvončeka. Prudko roztvorila oči a inštinktívne sa zapchala uši aj keď vedela, že jej to nijako nepomôže.

„Dobre, dobre Elis. Už som hore," zašomrala a pretrela si unavené oči. Nemusela sa ani pozrieť do zrkadla aby vedela, že pod nimi bude mať obrovitánske fialové kruhy, ktoré bude treba prekryť veľkou vrstvou make-upu. Teda ďúfa, že ich prekryje. Lebo ak nie, tak ju porazí.

„Slečna Mira, Váš taxík odchádza o päťdesiat minút. Mali by ste si trocha švihnúť, pokiaľ chcete stihnúť Vašu rannú rutinu," zahlásila Elis.

„Jasné, už idem. Elis prosím ťa, povedz Eduardovi ať mi pripraví raňajky. Dnes by som chcela wafle s javorovým sirup a k tomu karamelové latté s mandľovým mliekom," povedala Mira cestou do kúpeľne.

„Samozrejme slečna. Vaša správa sa už odosiela do čipu Vášho komorníka."

„Ďakujem," zabrblala bruneta a pozrela sa na seba do zrkadla. Mala pravdu. Pod orieškovo hnedými očami sa jej rysovali nepekné, tmavé kruhy. Bol to už sedemnásty víkend za sebou, čo celý prežúrovala a jej spánkový režim šiel na dovolenku do teplých krajín. Keď to urobila po prvý raz jej telo to vzalo celkom vpohode. Avšak čím častejšie zanedbávala svoju dosavadnú rutinu, tým viac sa to podpisovalo na jej zdraví. Dokonca jej pred dvoma týždňami volal lekár, že jej čip zaznamenal rapídne zhoršenie jej zdravotného stavu. Mira sa tenkrát vyhovorila, že dostala chrípku, aj keď pochybovala o tom, že jej doktor na to skočil.

„Slečna, Vaše raňajky sú nachystané," zahlásil robotický hlas práve vo chvíli, keď bruneta vychádzala zo sprchy. „Povedz, že hneď budem dole," zmrmlalo dievča, pričom si svoje neskrotné vlasy balilo do krémového uteráku.

***

„Dobré ráno slečna Mira," usmial sa postarší muž v dokonale vyžehlenom, čiernom smokingu.
„Aj tebe, Eduard," úsmev mu opätovala a zahrizla sa do prvej teplej wafle. Cítila ako jej sladkastý javorový sirup vyteká z kútiku.

„Hurva," zahuhňala s plnými ústami a snažila sa zlatastú tekutinu zachytiť dlhým, krikľavo-rúžovým nechtom. „Slečna. Slovník," pokáral ju šedovlasý muž a postavil pred ňum vysoký hrnček, z ktorého sa valila neodolateľná vôna karamelu.
„Ja viem, ja viem. Prepáč Eduard. Ale jednoducho mi to vyletelo z úst," zazubila sa a znova si odhrizla poriadne sústo. Ani netušila ako moc je hladná. V podstate sa nemohla ani diviť, keďže včera okrem jogurtu nič nejedla. Za to pitný režim bol u nej až nad rámec doporučenej dennej dávky. Sama sa divila, že sa domov dostala celkom vporiadku nehovoriac o fakte, že ráno vôbec nevracala.

„Rodičia už išli?" spýtala sa znenazdajky muža, ktorý ešte stále poskakoval okolo kuchynskej dosky. Muž k nej otočil hlavu a nepatrne prikývol.
„Hm ako vždy. Ani sa neprišli rozlúčiť," zahundrala si dievčina popod nos a svoj zrak stočila smerom k francúzskemu oknu, ktoré viedlo na priestranú terasu. Nepamätala si, kedy naposledy zasadli k spoločnému stolu a najedli sa ako rodina. Bez toho, aby jeden z jej rodičov - ba niekdy dokonca aj ona - viedli "dôležitý" video hovor cez čip alebo sledovali najnovšie módne výstrelky na nete.

„Váš taxi je tu o osem minút," zahlásil robotický hlas. „Hm to už," Mira hodila posledný kúsok wafle späť na tanier. Ruky si utrela do pripravených papierových servítok a odpila si zo skoro prázdneho hrnčeka. „Už musím letieť. Maj sa Eduard," nepatrne zamávala starcovi. Z gauča schmatla svoju čiernu, koženú kabelku, obula si lesklé červené lodičky a zabuchla za sebou biele, drevené dvere od ich honosného sídla. Taxík zastavil na príjazdovej ceste práve vtedy, keď schádzala dolu po mramorovom schodisku.
Mira otvorila dvere a nasadla dnu.

„Roxstone University," oznámil robotický hlas počítaču. Na doposiaľ tmavom displeyi sa rozsvietila trasa, ktorú po tak dlhej dobe Mira vedela už takmer naspamäť.

„Myslím, že trochu spánku mi nezaškodí," pomyslela si bruneta a zatvorila oči.

*********

„Kde sakra si?" okolitý hluk preťal naštvaný ženský hlas. Mira postrašene prehltla dúšok vína, pričom sa nezastaviteľne rozkašľala, keďže tekutina jej vletela priamo do pľúc.
„Ahoj mama," odkašľala si bruneta a snažila sa znieť čo najnormálnejšie, aj keď po siedmom poháriku vína to šlo naozaj ťažko. „Mira Lambertová! KDE? DOPEKLA! SI!" žena po druhý raz naštvane zavrčala na svoju dcéru. „U Lujzy. Však vieš, pracujeme spoločnena tej seminárke," pousmiala sa Mira aj cez fakt, že jej mama to nemohla vidieť. Bola presvedčená o tom, že jej matka na túto drobnún lož bezproblémov skočí. „Nevedela som, že Lujza býva vo Four Roses," zaprskala jej matka.

„Došľaka," ticho zaúpela dievčina. V tom zhone si neuvedomila, že zabudla vypnúť GPS na jej čipe. „Okamžite naklušeš domov, rozumieš?! A o tom klamstve sa ešte porozprávame. Zo mňa si mladá dáma bláznov robiť nebudeš," stihol zahromžiť hlas Mirinej ešte pred tým, než sa hovor ukončil.

„Kurva," bruneta treskla hlavou do stolu, pričom poháriky v jej blízkosti sa nepatrne zachveli.
„Stalo sa niečo?" uchechtla sa blondýna, ktorá už bola mierne pod parov. „Áno Lujza, stalo sa. Volala mi moja milovaná matka," zašomrala Mira a zobrala svoj pohár s vínom do ruky. „Moja matka zistila, že namiesto spoločného pracovania na seminárnej práci vymetáme bary," pohár párkrát pošúľala v prstoch a napokon ho na ex prevrátila do seba.

„Prepáč Lujza, ale musím ísť. Už takto mám veľký problém," naštvano sa pousmiala a zoskočila z ošúchanej, barovej stoličky.
„Takže teda nabudúci týždeň, zlato," rozrehotala sa blondýna a zdvihla pohár s Martiny nad hľavu.

„Ak nejaké nabudúce bude," neodpustila si Mira sarkastickú poznámku.

****

Rozhodla sa, že sa domov prejde. Chcela čo najviac odialiť rozhovor so svojou matkou. Nechápala, čo ten jej telefonát mal znamenať. Celý život sa o ňu nestarala a bolo jej jedno, kam Mira chodí. Nikdy sa nezaujímala o jej víkendové zábavy, z ktorých mnohokrát prichádzala domov až nad ránom.
No zrazu sa z nej stala starostlivá a strachujúca sa matka, ktorá chce pre svoju dcérenku všetko najlepšie.

Z brunetiných úvah ju vytrhol silný náraz do ramena.
„Hej?!" zdvihla hlavu a zahľadela sa na postavu zahalenú v tmavej mikine. „Čo robíš?!" vyštekla naštvano a mala chuť dotyčnému jednu vraziť. „Sorry, nechcel som," zahundral chrapľavý hlas spod kapucne, pričom neznámi nepatrne zaspätkoval. „Debil," Mira pohodila hnedými vlasmi a oprášila si nepatrnú smietku na ramene. Následne na to pokračovala ďalej. Možno keby bola triezva a nebola by taká tma všimla by si, že muž sa na ňu zákerne uškrnul.

Chystala sa zabočiť do najbližšej uličky, keď v tom začula hlasitý dupot ťažký topánok o popraskaný asfalt. „Hej, tam je. To je tá sviňa, čo nám to ukradla," zareval vysoký, tučný muž v koženej bunde. Mira sa obzrela okolo seba. Určite nemali na mysli ju.

Alebo sa snáď mýli?

„Ty malá suka. Vráť nám to!" k tučkovi sa pridali ďalší muži, ktorý vyzerali o mnoho hrozivejšie ako on. „Čo ja som nič neukradla," bruneta vystrašene dvihla ruky pred seba a začala cúvať. Moc jej to nepomohlo, keďže pochvíli narazila chrbtom na studenú stenu jedného z domov.

„Neklam ty malá hlupaňa. Podľa tvojho čipu vieme, že to máš ty. Nás neobserieš, zlatko," zachechtal sa muž s baseballovou šiltovkou na hlave. „Ja..." vedela, že nemá zmyseľ im nič vysvetľovať. Musela odtiaľ to, čo najrýchlejšie zmiznúť.

„Do riti aj s čipom," pomyslela si. Donútila sa odlepiť od steny a než muži stihli akokoľvek zareagovať, Mira už bola preč.
Nevedela kam by mala bežať a ani čo by mala robiť. Možno by pomohlo zavolať na políciu. Avšak, čo by im povedala?
Že išla domov z baru a zrazu ju nejaký chlapíci obvinili z krádeže?

A ako vlastne mohla vedieť, že jej policajti pomôžu?

Čo ak polícia pracuje s tými ganstrami? Však aj v seriáloch to tak funguje, nie?

Cítila ako ju pália lýtka a pľúca ju neskonale štípali. „Jena mala pravdu. Mala som viac chodiť do posilky."

Zahla do najbližšej uličky, pričom prudko zastavila. Potrebovala sa vydýchať. Zaprela sa o roztrasené kolená a zhlboka sa nadýchla. Následne však tento čin oľutovala, keďže chladný vzduch ju nehorázne štípal.

„Kam sa stratila?" hrubý mužský hlas sa odrazil od okolitých múrov a pomaly doľahol k jej ušiam. „Tam v tom rohu," ozval sa ďalší, za ktorým nasledoval hlasný dupot topánok. Mira neveriacky zodvihla hlavu, pričom z úst jej vyšla sprška nadávok. Pozbierala všetky zostávajúce sily a pokračovala v úmornom behu. Rozhodla sa práve včas, keďže jeden z mužov sa zrazom objavil na začiatku uličky.

„Ty suka. Poď sem," zvrešťal muž s baseballovou čapicou a hodil po nej dlhú kovovú tyč. Bruneta sa inštinktívne v behu prikrčila, aj keď tyč nemala šancu ju zasiahnuť. Bola už pomerne ďaleko. Tak ďaleko, že nadávku, ktorá vykĺzla z mužových úst sa už takmer nepočula.

„Ešte ako dlho budem musieť takto bežať," spýtala sa zúfalo samej seba. „Už moc dlho nie," tučný muž v koženej bunde jej odrazu skočil do cesty. Mira poplašene zvreskla a prudko zastala.

„Ako to, že ma našiel," zaúpela. „Poď sem, ty suka," tučko sa ju snažil zovrieť vo svojom obrovitánskom zovrentí. No bruneta bola šikovnejšia a len o vlások sa mu vyšmykla. Neváhala a noha jej vystrelila k mužovmu kolenu. Aj cez fakt, že bola mierne opilá trafila sa. Tučko sa s bolestným zaručaním zvalil na zem.

„Yes," zaradovala sa dievčina a zvrtla sa na opätku. Musela odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť.
Rozbehla sa do najbližšej uličky dúfajúc, že už im nadobro zmizne.