Sedel na zemi v zatuchnutej malej cele. Steny boli vlhké a plesnivé, zem studená a nerovná. Vlasy mal tak mastné akoby si ich každú chvíľu potieral olejom. Bola mu zima a mal strach, pretože mu nikto nechcel povedať, čo je s Harrym. Porazil Voldemorta, bol to neskutočný pohľad, keď vstal z mŕtvych – sršala z neho toľká sila a také sebavedomie – keď ho v zlomku sekundy jednoducho zabil. Bez akýchkoľvek okolkov, pred zrakom jeho prívržencov a takmer celého Rokfortu.

No ani Severus nečakal, čo sa hneď po tom stane. Tá prekliata Bellatrix! Šialená ženská, ktorá chorobne milovala Temného pána. Mala strach, že na Harryho Avada nebude pôsobiť, a tak použila tú najhoršiu kliatbu, akú len mohla. Kliatbu, ktorú on sám v tomto živote vymyslel. Bol na ňu dokonca i pyšný. Bol pyšný, že stvoril niečo také jednoduché, no vražedné a mučivé, niečo, čo dokázal zvrátiť len ten, kto poznal protikúzlo, ktoré rovnako vytvoril. A to načo bol hrdý práve teraz zabíjalo mladíka, ktorý bol preňho všetkým, celým jeho svetom, jeho existenciou. To poznanie ho trhalo na kusy. Bol Harryho prekliatím v každom jednom živote, ktorým si prešli, vždy mu spôsoboval len a len smrť.

„Máš návštevu!" zavrčal hlas spoza hrubých dverí od jeho cely.

Začul ako zámok povolil a dvere sa pootvorili. Vysoký a fyzicky silný strážnik mu kúzlom zviazal ruky za chrbát a schmatol ho za rameno, aby ho vzápätí surovo vyzdvihol na nestabilné nohy, ktoré mal stuhnuté chladom i nemennou polohou. Musel sa oňho zaprieť, aby vôbec urobil krok.

Návšteva? Tie mal predsa prísne zakázané. Nechceli k nemu nikoho pustiť, nemal nárok na nič.

„Ten Malfoyovic sopliak vyvalil riadnu čiastku, aby sa sem dostal, tak sa láskavo správaj slušne, aby sme vaše malé dostaveníčko nemuseli ukončiť predčasne," odpľul prskavým hlasom, keď prešli pomedzi ostatné cely na podlažie, kde sa nachádzala monitorovaná miestnosť určená na podobné účely.

Otvoril dvere, sotil ho k jedinému stolu, ktorý sa v malej miestnosti bez okien nachádzal. Severus sa zaň posadil a sledoval prázdnu stoličku oproti. Vrhli naňho zabezpečujúce kúzlo, ktoré sa využívalo vo väzeniach, aby dotyčný nenapadol druhú osobu a Severus sa zatriasol, keď ho kúzlo nepríjemne bodlo na chrbte. Začul za sebou opätovné otvorenie dverí a potom už len sledoval, ako si Draco sadá oproti nemu.

„Nechajte nás osamote," prikázal strážnikovi, ktorý na nich prižmúril oči, no nakoniec skutočne odišiel.

„Pre Merlina, vyzeráš hrozne," vzdychol si Draco potichu, no Severus konštatoval, že ani on nevyzerá najlepšie, a to ani nesedel v Azkabane. To mohlo značiť len jednu vec...

Draco sa mu vyhol pohľadom a privrel viečka, keď zdrvene riekol: „Harry zomrel. Len pred pár hodinami mi vykrvácal priamo pred očami."

Severus zaťal päste a zaškrípal zubami; celou silou bojoval, aby neodhalil nijaké emócie. Stačilo by tak málo, tak málo... keby ho pustili a dovolili mu ho vyliečiť, Harry by žil a mohol by vypovedať, pretože hrdinu by každý počúval. Dostal by sa z väzenia a mohli by konečne svoj osud dokončiť práve v tomto živote.

Nadýchol sa a pomaly vydýchol, aby uľavil aspoň dočasne tej hroznej bolesti. Ale tušil to, už od vtedy, čo si spomenul, že tento život nebude ich šťastím. Bolo tu až príliš zla, príliš krutosti a nespravodlivosti, aj napriek všetkým tým čarovným veciam.

„Si si istý, že je...?" spýtal sa potichu, búrka emócií sa do jeho hlasu nedostala.

Draco prikývol. „Áno, držal som ho v objatí, keď sa to stalo," jeho hlas kolísal, svoj bôľ sa nesnažil skrývať tak ako Severus.

„Necítil som, že odišiel, vždy to cítim," namietal a sledoval Dracove oči, akoby čakal, že zapochybujú.

Draco len mykol plecami a zašepkal: „Harry ma o niečo požiadal." Potom sa nahol ponad stôl a nenápadne mu vložil do vrecka na prsiach malú žiletku. Obaja mlčali, keď sa opäť posadil a zachrípnuto pokračoval: „Nič iné mi nenapadlo, nič, čo by som sem prepašoval. Vzali mi prútik a prehľadali ma, no takúto drobnosť nenašli. Myslím, že rozumieš, prečo si to Harry želal."

„Iste," odvetil stroho. „Opäť ma zachraňuje."

Dracove oči sa napĺňali slanou vodou a keď žmurkol z jedného oka sa mu spustila slza, ktorú sa neunúval utrieť. „Stratím vás oboch. Budete mi chýbať..."

„Nebolo našim osudom tu zotrvať, Draco, náš čas tu bol len dočasný, aby sme splnili to, čo sme mali," riekol Severus a snažil sa znieť stoicky.

„Ak sa opäť narodíte, tak už nedovoľ, aby vás niečo rozdelilo. Nedovoľ, aby si oňho opäť prišiel. Dúfam, že sa konečne dočkáte toho, čo si zaslúžite, pretože toto všetko..." pokrútil hlavou, „je až priveľmi kruté."

Do miestnosti vtrhol strážnik a zahučal: „Čas vypršal!"

„Želám ti len to najlepšie, Draco. Nepremárni svoj život, rob to čo chceš a rob to od srdca-"

„Stačilo kecou, Snape!" zavrčal svalnatý chlapík a schmatol ho, aby ho postavil.

„Bol si mi viac než vlastný otec, Severus, ďakujem," riekol ešte Draco, keď sa ich pohľady odtrhli a strážnik ho nemilosrdne odvliekol späť do cely.

„Vidíme sa ráno, Snape, dúfam, že sa tešíš na bozk Dementora," zasmial sa a zamkol.

Usmial sa. Po dlhej dobe sa mu oná grimasa rozliala na tvári. Z vrecka vytiahol malú žiletku a pocítil slobodu, ktorá ho už o chvíľu čaká. Ďalší život a Harry... zatvoril oči a predstavoval si tú najmilovanejšiu a najkrajšiu tvár, ktorá preňho jestvovala.

Najprv si od zápästia až po predlaktie rozrezal ľavú ruku. Prerezal Temné znamenie, bol to uspokojujúci pohľad. Zasyčal bolesťou a zalapal po dychu, no nebolo to prvýkrát, so samovraždou mal už bohaté skúsenosti. S pravou rukou to už bolo ľahšie, pretože bolesť nebola taká ostrá ako po prvý raz.

Oprel sa o stenu za sebou a vydychoval. Oproti nemu sedel Harry a usmieval sa – tak ako to vie len on. Jeho oči šibalsky žmurkali priamo do tých jeho a Severus nechcel nič iné, len byť opäť s ním.

So svojou dušou. So svojou polovicou. So svojou láskou.

Posledné nádychy boli bolestivé, krv sa vylievala po oboch stranách a pomaly zalievala podlahu v cele. Harry tam stále bol, čakal naňho, bol len jeho predstavou, no čoskoro bude skutočný, stačí len zavrieť oči a naposledy vydýchnuť. Prikrývka nekonečného pokoja zahalila jeho plecia až ho obalila celkom. Posledné žmurknutie dvoch prekrásnych smaragdov a potom nič... nekonečné čierne nič.

∞

Severus Stone už roky pracoval na cintoríne, hoci v dnešnej dobe už nik svojich milovaných nepochovával pod zem. Moderné bolo zmrazovanie či kremácia a iné šialené výmysly, no Severusa vždy klasické zanedbané cintoríny lákali. A niekto sa o ne predsa starať musel. Bola to nezvyčajná a ojedinelá práca, no Severus ju mal rád. Kosil trávu, opravoval kamenné náhrobky, upravoval vyblednuté písmo a niekedy sa len tak prechádzal pomedzi hroby.

Cintoríny boli zväčša na okúzľujúcich miestach. Stáli na kopcoch, v prírode, na okrajoch miest a obcí. Ľudia ich už nenavštevovali, našlo sa len pár, ktorí si spomenuli na svojich predkov. Cintoríny prevažne neboli dotknuté modernou technikou. A Severus ich preto toľko obľuboval. Ten nádych dôb minulých; dôb, kedy miesto nad zemou sa vznášajúcich áut, po zablatených cestách jazdili koče; dôb, kedy neboli stroje a roboty najlepšími priateľmi človeka; dôb, kedy ešte jestvovali ľudské hodnoty.

Kiež by sa tak mohol vrátiť v čase, aby taký život okúsil. Poznal ho len z literatúry, miloval históriu a miloval knihy, viazané vo väzbách, nie tie hologramové napodobeniny, ale skutočné knihy z papiera, ktoré voňali, len čo ich človek otvoril.

Dnes ho presunuli na západ, do malej dedinky, ktorá ostalo ako jedna z mála zachovaná. Keď prechádzal cez námestie nemohol si nevšimnúť starý vojnový pamätník, skvostná to práca, keď vydržala celé storočia v tak dokonalom stave. Obec sa nazývala Godriková úžľabina, aký čudný názov, i keď mu bol nezvyčajne povedomý.

Cintorín v tejto dedine nestál na kopci, ale bol na rovinke. Brána bola rozpadnutá, tráva siahala do výšin a zakrývala väčšinu náhrobkov, aký smutný pohľad pre Severusove oči. Lístie ešte z vlaňajška šušťalo pod jeho topánkami, keď sa pustil do práce. Trávu vykosil, listy pohrabal, stromy zastrihol a vrhol sa na náhrobné kamene. Nebolo ich tu veľa, no boli príšerne staré. Písmo na nich bolo sotva čitateľné až na jediný náhrobok, ktorý objavil krátko pred západom slnka. Kľakol si do čerstvo vykosenej trávi a metličkou z kameňa oprášil prach a blato, aby si mohol prečítať v celku dobre čitateľné písmo.

Tu leží hrdina.

Harry James Potter

Chlapec-ktorý-prežil a všetkých zachránil.

Statočný a milovaný. Nech jeho činy žijú navždy.

✝ 1980 – 1998

Aký starý dátum, pomyslel si Severus a posadil sa do trávi. Zomrel veľmi mladý, podľa rokov na náhrobku mal len osemnásť – celý život pred sebou. Harry James Potter, to meno mu bolo nezvykle známe, zrejme o ňom čítal v starých knihách, píše sa tu, že bol hrdinom. Iste, že o ňom musel čítať, aj keď si nespomínal, čo spravil, keď ho tak nazývali.

Severus sa ani nenazdal a pri hrobe presedel celé hodiny. Len naňho hľadel a na jazyku si prevaľoval to dnes už nepoužívané meno – Harry. Slnko zapadlo, ani si nevšimol kedy, z letargie ho prebralo až rozsvietenie lampičiek, ktoré lemovali zaprášený chodník. Severus bol prekvapený, že tu funguje také zastarané osvetlenie.

Nakoniec sa prinútil postaviť na nohy. No zrak zo starého náhrobku neupustil. Srdce mu búšilo o stupeň rýchlejšie len pri pohľade naň. Žalúdok mu zaplavoval teplý pocit pri vyslovení toho mena. A v hrudi cítil stratu, akoby mu niečo až bolestne chýbalo. Nemal taký pocit prvýkrát, vlastne ho mal možno odjakživa. Ale tu bol stonásobne intenzívnejší a reálnejší.

Na ďalší deň sa vrátil, aby sa postaral o zvyšné hroby, no len čo vstúpil na pozemok cintorínu ho jeho kroky proti vôli viedli k onému, záhadnému náhrobku, kde bol pochovaný tajomný hrdina. Tento krát pri ňom nesedel, miesto toho ho začal opravovať. Zarovnával nedokonalosti, zaobľoval rozbité časti a dokonca k nemu uložil kvet. Jediný, ktorý v blízkosti našiel. Náhrobok bol dokonalý, akoby bol čerstvo vyrobený. Kľakol si a priložil na kameň roztvorenú dlaň, netušil, prečo to robil, len to tak cítil. Srdce sa mu rozbúšilo priam šialene a pocit straty zosilnel.

„Harry," zašepkal, prvýkrát nahlas.

Zelené oči. Úsmev, z ktorého zabúdal dýchať. Láskavé dotyky, nežné slová – to bol jeho Harry.

Prudko sa postavil a zakolísal. Pred očami mu prebehla celá masa spomienok, spomienok na mladíka menom Harry. Raz bol aristokrat, potom hudobník a bylinkár, neskôr princ, hvezdár, desiatnik a nakoniec kúzelník, ktorý bol vyvolený, aby zničil zlo.

„Konečne," ozval sa jemný tichý hlas za jeho chrbtom.

Severus sa zmeraveno otočil a zalapal po dychu. Pozeral do tklivých smaragdových očí, ktoré patrili mladíkovi s bledou tvárou. Aj keď presvital bol skutočnejší než všetko navôkol.

„Nie," pokrútil Severus hlavou, pozrel na náhrobok a prstami si požmolil oči. „Nemôžeš byť... nemôžeš byť mŕtvy. Zomrel som predsa skôr, tak potom-" hlas sa mu zlomil, on bol zlomený.

Duch jeho polovičky len smutne sklonil hlavu, no vzápätí mu pozrel do očí a rovnako tichým až zastretým hlasom prehovoril opäť: „To ja som zomrel prvý, Severus."

„Ale Draco mi predsa tvrdil, že si-"

„Draco si to zrejme myslel," skočil mu jemne do reči, „pamätám si len, že som takmer nedýchal, keď za nami prišla ošetrovateľka a Draca okamžite vyhodila. Prebral som sa až večer, bol som na tom zle, prebral ma tvoj odchod. Cítil som, že si zomrel a moja časť našej duše to nezvládla. Krátko na to som zomrel a vedel som, že tento krát definitívne. Vedel som, že sa už nenarodím, a tak tu na teba čakám. Celé tie nekonečné roky."

Harryho duch k nemu pristúpil a Severus načiahol ruku, aby sa ho dotkol. Neprešiel skrz tak ako očakával. No nebol to ani skutočný dotyk, zato ich duše, tie sa dotkli a natiahli k sebe.

„Už je čas, Severus, naša púť skončila. Vráťme sa tam, kam máme. Svet nás už nepotrebuje, svoje sme si už zažili. Okúsili sme rôzne životy, spravili sme mnoho dobrého, a teraz si zaslúžime to, po čom už od počiatku túžime..."

Severus si vydýchol, obrovská úľava mu prešla útrobami. Akoby celý ten čas čakal len na túto chvíľu, na chvíľu, kedy s Harrym, so svojou milovanou dušou, opäť splynie v jedno.

Ich tváre sa priblížili, rovnako ako telá. Jedno priesvitné, to druhé hmotné.

„Už nás nik ani nič nerozdelí. Navždy spolu," šepol Harry a objal ho, Severus mu bez zaváhania celkom dychtivo objatie opätoval. Stískal v náručí svoju polovičku, keď sa ich pery stretli v bozku. V nádhernom a jemnom. Motúziky a úponky z ich oddelených duší sa spájali a zahaľovali ich pozemské telá, ktoré sa postupne vytrácali. Namiesto nich sa na pľaci pred starým náhrobkom začínal zjavovať obrovský zhluk miniatúrnych hviezd, na pohľad tak nádherných, že by ľudské oko jeho krásu ani nebolo možné uzrieť a pochopiť.

Zhluk začal stúpať, až zaplavil nočné nebesia a zmizol v nekonečnej diaľave. Na oblohe sa len na krátky moment zjavil strieborný jeleň s krásnou laňou po boku, a potom, na onom mieste zažiarila doteraz skrytá hviezda Seveharr, žiarila tak jasne, ako ešte nikdy hviezdy na oblohe nežiarili.

A od vtedy sa neviditeľná hviezda stala tou najjasnejšou na celej šírej oblohe i v celom vesmíre.

~

𝐼 𝒸𝒶𝓃𝓃𝑜𝓉 𝓇𝑒𝓂𝑒𝓂𝒷𝑒𝓇 𝑒𝓍𝒶𝒸𝓉𝓁𝓎 𝓉𝒽𝑒 𝒻𝒾𝓇𝓈𝓉 𝓉𝒾𝓂𝑒 𝓎𝑜𝓊𝓇 𝓈𝑜𝓊𝓁 𝓌𝒽𝒾𝓈𝓅𝑒𝓇𝑒𝒹 𝓉𝑜 𝓂𝒾𝓃𝑒, 𝒷𝓊𝓉 𝐼 𝓀𝓃𝑜𝓌 𝓎𝑜𝓊 𝓌𝑜𝓀𝑒 𝒾𝓉. 𝒜𝓃𝒹 𝒾𝓉 𝒽𝒶𝓈 𝓃𝑒𝓋𝑒𝓇 𝓈𝓁𝑒𝓅𝓉 𝓈𝒾𝓃𝒸𝑒.

- JmStorm

ＫＯＮＩＥＣ