Prehováram k duši tvojej,
vyslyš vnútra môjho monológ.
Pozdvihni česť z vlastnej vôle,
myseľ ošať si do slávnostných tóg.

Výčitka na dne mora
akéhosi topí ma.
Dobrý skutok čnie jak hora
sa kdesi k výšinám.

Ústa moje túžia dať ti
znať, čo telo spáchalo.
Svedomie mi vnútro mláti,
by mohlo ti dať najavo,
aké tajomstvá ukrýva.

Nech zaujatosť nemá miesta
v srdečnom tvojom posudku.
Bo moje bytie túži vniesť tam,
do srdca tvojho pohnútku.

Jazyk mi tŕpne,
keď vysloviť má slová,
v ktorých ti utkvie,
ako hlasno volám
po tvojej pomoci.

Či nie si ty
stelesnenie ducha cti?
Či nie si múzou trúfalcov,
čo volajú ich zúfalcov?

Spravodlivá a dobrá, verná
je duša tvojho merítka.
Lež moja duša samá zberba,
zo zlej vlny dobrého sa neutká.

Priznanie akési derie sa na povrch,
žobrem k duši tvojej o milosť.
Natŕčam ruky- povesť hladných rúk,
rúk, čo očarila tvoja spanilosť.

Len po tom túžia, snia noci dni,
by štedrosť sálajúc z tvojich úst,
napomohla- dala ujsť
slovám, na iné rýchlo zabudni.

Ja nepomyslím na iné,
len vyznať sa ti chcem.
Myšlienky vratké, mámivé-
proti nim bojujem.

Teraz zdá sa, čaká ma
výhra prvej etapy.
Nebolo ľahké- uznávam,
znášať svedomia útrapy.

Dnes odprevádzam ich, dávam zbohom
všetkému, čo ničilo jaks mor
dušičku krehkú- v tom verši strohom
spievam ja, so mnou anjelov chór-
duši, čo zabudla na bolesť.