Nechcem, aby sa z mojich poznámok stala rutina, ale tentoraz to budete musieť pretrpieť :D Takže, túto báseň by som chcela venovať osobe, ktorá si ju zrejeme nikdy neprečíta a je zároveň tou, ktorú som v nej spomínala. Snáď sa nájde niekto, koho necháš otvoriť ti oči :)

Ver mi, keď vravím ti, že nie je moja vina,
že v mnohých ohľadoch si dnes už iná
a slová vychádzajúce z tvojich úst
sú len lži, ktorým podarilo sa ujsť.

Dôveruj, kým počuješ môj tlmený hlas,
teraz ti vravím, viac nepatríš medzi nás.
Slzy, čo šetrila som, míňam na teba;
povedz, prečo musíš byť tak zbabelá?

Z akého dôvodu sebecky myslievaš,
starú osobnosť do hrobu posielaš?
Čo spravili ti tvoje šťastné spomienky,
že chvíle s nami nestoja za zmienky?

A pošepkaj, prosím, kde stojí pomník,
hoc doposiaľ ten pomník nenavštívil nik,
ja prísľub ti dávam starého priateľa,
na návštevu teba stačí mi neveľa.

Neveľa dôvodov, sama vlastné mám,
horlivo ich z tváre rukami zotieram.
Teplé kvapky za tebou smútiace
rátajú dni, rátajú mesiace
odo dňa keď si zomrela.

Nemyslíš si, dúfam, že vážne umieraš,
aj keď v mojich očiach čierne šaty máš.
Nie je však dôvodu na prílišné obavy,
možno až poviem ti, bielu zas objavíš.

Možno sa dokonca obzrieš späť
a zazrieš tam stáť svoj starý svet,
plný priateľov- ani jeden ťa preč nepustí-
pretože pred očami máš svoj život plný radosti.