Plamienok tíško plápolá,
tancuje si na duši
čakajúc, kým ho zavolá,
by mohol chvíľu opäť žiť.

Skrytý pod čiernou tkaninou,
každé vlákno iným smútkom je.
Nešťastie tajne sa raduje
agóniou stredne márnivou.

Ohníček schátralý, zoslabnutý-
dusia ho bolesti výdychy.
Uštvaný temer k pokraju smrti,
za svoje zlyhanie viní ich.

Démonské bytie jeho nositeľa.
Začiernené myšlienky popravy súce,
tých rozumom temným behá veľa.
Mätú ho názory vzájomne bojujúce.

Presvedčenie s druhým šable ostrí,
v dupote tanca rozvíria prach.
Do tela tne, kým neuzrie kosti,
seká on mečom, až nebude tak.

Jak smútok k zemi padne, nahradí ho žiaľ,
by neutíchlo zbraní kovu rinčanie.
Milénium v čase späť inak vybrať mal,
zdá sa, že plamienku šťastného dávno niet.

Natiahol prsty hladiac jej povrch,
hlbšie sa ale nedostal.
Hlavou mu blčalo slovo- podvrh,
no pozrieť lepšie sa stále bál.

S nechutenstvom v objatí ako kamarát
otvoril vlastné brány temnoty,
v nej chúlil sa jak mača zloby had.
Zmocnil sa ho hnev. Vari je nehmotný?

Kam mohla sa podieť jeho duša,
či úlomky spúšte čo boj zanechal?
Myšlienky ho bolia, trápia, bo tušia;
že za celú pravdu by sa nahneval.

Nebolo nič platné im
premyslené klamstvo.
Rozumom už bláznivým
vyložil karty na stôl.

Skutočnosť mu náhle skočila do očí,
zajasalo dobro, kvílilo zlo.
Snúbenicu žiaľu teraz si zotročí,
zatiaľ čo kopať mu bude hrob.

Ohnivý jazyk kdesi tíško tlel
a čakal na túto príhodnú chvíľu.
Konečne ho majiteľ opäť chcel
a zanechal myšlienky, čo sa bijú
o jeho priazeň bezvýsledne.

Zahryzol pevne do látky,
skúšal ju spáliť na popol;
by utvoril zo strachu hromádky
a šíriť sa mohol navôkol.

Usmažil potvoru ohavnú,
za ňou vzbĺklo všetko nečisté.
Počúval ako prosia, volajú,
kým nezostal len popol mŕtvych tiel.