Blázon sa škerí bez prestania,
úškrn na tvári je mániou.
Nebál sa nikdy on potrestania,
neverí, žeby mohol práve on
zakopnúť a spadnúť do blata.

Bublinu nosí si kolo hlavy,
myslením vlastným ju zhmotňuje.
Povrchom odráža múdrosti správy,
zvnútra lež hlava dutá je.

Človek však hlúpy šťastím srší.
Darmo ho múdrosť dobýja!
Nehľadí na to azda prší,
ovláda ho hlúposť- mánia.

Posadnutý žobrák,
mŕtvola človečia.
On smeje sa bo má frak,
ostatní zlorečia.

Prsty si zabára hlboko do uší,
nech ho spev učenia neruší.
Čelo vraští, nosom funí,
by nepočul múdrych ľudí.

Skláňa radšej kolená k zemi,
na vrúcnu vďaku pripravený.
Ó, tys hudbou srdca môjho,
ty verne chrániš posla svojho.
Matka Hlúposť, žiariš v tme.
Ó, prepožič z tej žiary aj mne,
sluhovi svojmu vernému.
Nedám ja veru inému!

Rukou svojou mocnou pohlaď ma.
Ó, vôňou bláznovstva poznač ma,
by vedeli všetci, že patrím ku tebe.
Vďaka ti matka za chvíle úsmevné,
za krásy darov- nemých chvíľ,
ktorými ma tvoj syn obdaril.