Na úvod: Ste úžasní! ❤ Chcem sa vám všetkým poďakovať za každé jedno videnie a vote, ktoré ste tomuto dielu venovali. Skutočne to pre mňa veľa znamená a mám z vás obrovskú preobrovskú radosť :3

Nič.
Len ticho a tma.
Zaklopem a potom znova,
z útrob akéhosi bezduchého tvora
počuť nástroj hrať.

Tlmené, no predsa zvučné
vychádzalo hrôzy znenie,
len pre jeho potešenie.
Znenie zavše príliš hlučné
k ušiam dobra človeka.

Hoduje on, hoc diétu drží;
pije šero, zaje tmou.
Veľkomožné knieža mlžín
nasýti sa z ľaku slov.

Lež mrzký tvor bez vnútrostí,
nač žalúdok v hladomorni?
Telo tvoria šľachy, kosti;
svaly, koža vzbĺkli v ohni.

Pre démonské bytie zapálil sa,
splanulo dobro, splanul cit.
Na povrázku duší mlčky visia,
postrádajú oni jasný svit.

Jasným sa javí, čo nedalo zrievať
očiam cudzincov pod povrch.
Odhaliť môže (ba potom i spievať)
pravého srdca dobrodruh
úzkostlivý moci taj.

Prázdno vnútri viac nenaplní
zatratený po veky pekelník.
Sľúbil prestať, len či splní
a nebude znovu hľadať, čo nik
nemôže dať duši sčernetej.

Preto zas klopem na kostenú bránu,
načúvam tupým úderom.
Klopem a čujem melódiu hranú,
dutý hlahol súperov.
Zaduneli rebrá,
nečujne praská lebečná kosť,
keď pieseň už nehrá-
o skelet búši opravdivá cnosť.