Smútok pery opúšťa,
trhané znejú nádychy.
Zármutok srdce rozpúšťa,
hlasnejú mocné výdychy.

Jed z pľúc preč vypustiť
a ukradnúť si vánok sladký.
Prejav ducha teraz stíš,
by počul si tiecť tiché kvapky.

Slané sú korytá tých riek
čo voda z dvoch studníc mĺkvo vyteká.
Na srdce boľavé správny liek,
utíši v zárodku bolesť človeka.

Studienky hlboké- oheň páli ich-
ni v pekle by požiar vypukol.
Pradávna brána- to skrytý mních-
vprostred poľa on kôl zatĺkol.

Ten hľadí na muža osamelo,
zavíja, kričí, by sa mu cnelo.
Osobu blízku postráda.
Akoto? To jest záhada!

Neživý dreva kus bez citu
zrazu zaujíma sa či ruže rozkvitnú,
kedy slnko mu zahreje myšlienky,
či naopak tma prinesie spomienky.

Bude belobou jagať sa,
zízať na zasnežené nebesá?
Zazrie on kvety rozkvitnúť
či uzrie ich ťažko uhynúť?

Dumalo drievko tenučké,
neposlúžilo by ani kukučke.
Dumal kôl do hliny vtlačený...
Nie je už hádam dosť zničený?

A tak tuho dumal z konára útvar,
nedostal on vari zo slnka úpal?
Kto kedy videl plakať kôl?
Alebo ten smútok mníchov bol?