Hravá je bolesť z kráľovského rodu,
tituly však mení s nevôľou.
Ona chcela by byť kráľovnou,
ale aj láska má v srdci rozsiahlu pôdu.

Vojnou neskončí ani nezačne sa,
čo sa už raz začalo.
Možno vtedy pršalo
a dvaja museli do rúk lapiť veslá.

Ako však z miesta pohnúť sa dá,
ak každý inou cestou sa poberie?
Do hlbín začiatku sa prepadá
ten, komu nevraví nič slovo prímerie.

Ľudia volili si vždy len to dobré,
avšak harmónia prestala fungovať.
Bolesť viac pre nich nebola v móde,
do svojich rúk chcela zákon vziať.

Potrestať za to všetkých ľudí,
odňala im preto možnosť voľby.
Nadarmo teraz človek smúti,
nebyť pýchy šťastný bol by.

Teraz už môže iba ľutovať.

Bolesť pomaly plíži sa,
len málokto ju privíta.
Blízkosť menšia než by si dovolil
je tam, čo kameňom by si dohodil.

Občas skrytú tvár má zahalenú,
látka ľsti však bez hrúbky je.
Preto niekedy až z hlbín sa derú,
inokedy máš len trýzne povrchnej.

Krvácaš na duši pod jej vplyvom,
pazúry ostré škriabu vnútro.
Duša tak ľahko zaplní sa hnevom
prameniacim z najhlbších útrob.

Keď vytrvalosť podobná večnosti je
a ty už nevládzeš z kolien vstať,
možno až potom preč poputuje,
nebudeš sa však viac usmievať.

Bolesť aj naďalej okupuje dušu tvoju,
pocit voľnosti je iba ilúzia.
Úplne pozmenila tvoju slobodnú vôľu,
ostal iba z minulosti výjav.

V agónií na dne možností ležíš,
východiská strážia démoni.
Je však dôležité či v seba veríš,
nepohŕdaj vlastným vedomím.

Úniku niet pre toho,
kto vzdá sa a podľahne bolesti.
Ak nechceš o liet mnoho
prechádzať trýznivým námestím,
nenechaj bolesť, aby štiepila ti kosti
a odkážjej raz a navždy: „Zbohom!"