ALEXANDRA

Alexandra nemala najmenšie poňatie, čo tam s nimi robila. Čarovanie? Lovenie démonov? Zabíjanie? Kedy sa tieto veci dostali na zoznam jej povinností?

Vstať ✓
Ustlať si posteľ ✓
Uvariť kávu ✓
Zavraždiť vianočného škriatka – pracuje sa na tom

Takéto veci sa diali v knihách a seriáloch. Tam bolo normálne, že tínedžeri zachraňovali svet. Občas mala dojem, že sa jej to snívalo. Možno už mesiace trčala v kóme, a keď sa prebudí, všetko bude ako prv. Žiadne nadprirodzeno, mágia, démoni ani iné monštrá. Toto nebol život pre ňu. Mala by byť doma, tešiť sa z konca semestra a trápiť sa nanajvýš tak poradím, v akom sa pustí do čítania kníh, ktoré musela pre úlohy odkladať.

Si súčasťou Kruhu draka, Alexandra, nemôžeš sa tomu obrátiť chrbtom, zarezonoval jej v hlave Melindin hlas zakaždým, keď mala nutkanie dať od toho ruky preč. Aj tak im nebola užitočná. Nič nedokázala.

Kruh draka ťa potrebuje.

Dofrasa s Kruhom draka! Teraz konečne chápala, prečo ju mama varovala pred kultami. Ak sa do vás raz zaryli ich pazúry, už vás nepustili.

Alexandra bola bezmocná. Doslova. Stále čakala na tie úžasné schopnosti, ktoré im Mel sľubovala a ktoré sa im vyhýbali. Teda, jej a Christie. Melinda s Cam už teraz dokázali veľa a Al si pripadala ako... Ako ich roztlieskavačka.

Niežeby ju to vôbec nefascinovalo. Tešila sa novým vedomostiam a rada poskytla Mel pomocnú ruku pri vytváraní elixírov a kúziel. Bola to v podstate chémia s matematikou v jednom a obe mala Alexandra v obľube. Ibaže sotva opustili bezpečie úkrytu, ju opúšťala fascinácia, akákoľvek sebaistota a občas i ten dobrý pocit zo zachraňovania nevinných.

„Alexandra!" Carmenin výkrik ju vytrhol z tranzu. Len tak-tak sa skrčila pred stoličkou, ktorá jej vyletela v ústrety. Rozcapila sa na zemi, výdychom rozfúkala čiastočky prachu a ostrým nádychom ich vtiahla do seba. Podráždili ju v krku, ale bola taká vystrašená, že sa nevedela ani rozkašľať.

„Mysleli ste si, že ma zabijete?! Vy?! Mňa?!" Halou sa rozliehal škrekot asi meter a pol vysokého mužíčka, ktorému dievčatá vpadli do brlohu.

Vianočný škriatok sa ukrýval v jednom zo skrachovaných obchodov priamo v centre mesta. Pre Carmen a Melindu nebolo ťažké matematickými výpočtami, pravdepodobnosťou a menším lokačným kúzlom identifikovať správnu oblasť. Pretože škriatok lovil zásadne po zotmení, rozhodli sa prepadnúť ho skoro ráno, kým bude sladko spať. Pri troche šťastia ho podrežú v jeho vlastnej posteli. Bol to solídny plán, ktorý sa nemusel príliš pokaziť.

Pokazil sa. Príliš.

Alexandra sa triasla na dlážke. V jednej dlani držala nôž namočený v zmesi, ktorú vlastnoručne pripravila. Bola za to na seba hrdá. Veď dokázala zmiešať dokopy tri ingrediencie a vytvoriť z nich mastnú brečku, ktorá mala schopnosť paralyzovať démona, zatiaľ čo ho dobre mierený zásah – alebo niekoľko nie dobre mierených, no smrteľných zásahov – usmrtí. Bol to solídny plán.

Máličko dvihla hlavu. Christie nakopla škriatka do brucha a odstrčila ho od seba. Aj ona zvierala v ruke dýku, zatiaľ nepokropenú démonovou krvou. Cam naňho zaútočila mágiou, lenže on ustavične niekam mizol. Nepremiestňoval sa z miesta na miesto, iba sa hýbal prirýchlo pre ich neškodné ľudské zmysly.

Christie dobehla k Alexandre a ťahala ju do stoja. „Potrebujeme prejsť na plán B!" kričala, kým sa obzerala. Carmenin boj s nepriateľom bol márny.

„A-a-aký je plán B?"

„Predsa všetko spáliť, nie?"

Carmen k nim docúvala. Teraz sa tisli jedna k druhej chrbtami a striehli na vianočného škriatka.

„To nemôžeme!" protestovala Alexandra. „Nachádzame sa uprostred mesta! Nemôžeme podpáliť prázdny obchod, dúfať, že pri tom démon zahynie a že sa sem hasiči dostanú skôr, než zhorí celá ulica!"

„Má pravdu," súhlasila prekvapivo Carmen. Chvela sa a ledva sa držala na nohách. Doteraz nikdy nepoužila naraz toľko mágie. Na to mali Melindu. Ona dokázala naozaj bojovať, ona si ihneď podmanila mágiu Kruhu draka. Carmen jej iba asistovala, Chris občas niečo nakopla a Alexandra... robila problémy.

Piskľavo vykríkla, keď sa pred ňou z ničoho nič objavil škriatok. Chytil ju za lem kabátu a hodil o zem. Naklonil sa nad ňu, vyceril mocné špicaté zuby a fúkol jej do tváre nechutný skazený dych.

„Aspoň začnem ráno poriadnymi raňajkami." Zhlboka do seba nasal jej vôňu, ale odrazu sa zaškľabil. „Fuj! Ty páchneš... radosťou."

Že sa práve on opovažoval používať na ňu slovo fuj! Okrem toho, Al mala v tej chvíli rozhodne ďaleko od hocakej radosti.

Carmen zasiahla démona mágiou do boku. Preletel cez Alexandru, spravil kotúľ a znovu sa stratil. Kamarátka jej podala pomocnú ruku a vytiahla ju na nohy. Carmenina dlaň bola horúca a spotená, no Al ju napriek tomu nepúšťala.

„Musíme sa dať na ústup," zavelila nekompromisne.

„Ale –"

„Teraz, Christine!"

Dievčatá sa rozbehli k východu a v sprievode škriatkovho pobaveného víťazného smiechu vybehli na ulicu do chladného rána.

Uháňali dva bloky, než Alexandru začalo pichať v boku. Ohla sa v páse a roztrasenými rukami sa oprela o stehná. Pred očami sa jej mihali tmavé fľaky a každý nádych ju bolel, ako keby sa jej niekto rýpal rozpáleným kutáčom vo vnútornostiach. Takto nejako si predstavovala umieranie.

„To sme teda náramne posrali," sťažovala sa Christie. Chrbtom sa opierala o stenu obchodu a tiež sa zdalo, že sotva stála vzpriamene.

„Mohlo to byť horšie," namietla Carmen, ktorá si pravačkou objímala bok. Určite mlela z posledného, avšak radšej by sa prepadla pod zem, než aby to na sebe dala poznať. Ešte takto na verejnosti. Mesto sa pomaly prebúdzalo a okolo nich sa prechádzali prví majitelia obchodov i ľudia so svojimi psími miláčikmi.

„Máš pravdu. Mohli sme umrieť."

Carmen sa na Christie zamračila, ale neoponovala jej. „Skúsime to zajtra."

„Zajtra?!" vykríkli jej kamarátky súčasne.

„Nemôžeme ho nechať nažive!"

„Ale... sú Vianoce!" zakňučala Christie.

Alexandra nesmelo dvihla ruku. „Ak sa nemýlim, v poznámkach si uviedla, že škriatok útočí najviac počas Štedrého dňa. Čo je dnes. Zajtra bude –"

„Ak ho chytíme a zabránime mu o rok zaútočiť znovu –"

Christie si odfrkla. „To znie ako veľmi chabá útecha."

Carmen pohodila rukami. „Čo odo mňa chcete počuť?! Áno, posrali sme to a myslím, že sme všetky tri dobre vedeli, že to poserieme, už keď sme pred pol hodinou vstupovali do jeho brlohu. Bez Melindy sme obyčajné nuly. Teraz ste spokojné? Povedala som to, čo ste si želali počuť?"

Dievčatá si vymenili pohľady a obe sklopili zrak k zemi.

„Keď sa nad tým zamyslím, tak... ani nie," zamrmlala Christie.

Alexandra mlčala. Do očí sa jej tlačili slzy a sotva by otvorila ústa, všetci by to hneď poznali. Stačilo, že jej to určite dávali za vinu. Bola ich slabinou.

CHRISTIE

Carmen si povzdychla. „Neviem ako vy, ale ja mám obrovský hlad. Možno by sme mohli nad raňajkami prebrať ďalšiu stratégiu."

„Asi by som radšej mala ísť domov, než sa po mne začnú zháňať rodičia." Christie si vytiahla z vrecka telefón a vôbec ju nešokovalo, že tam na ňu čakala správa. Odišla z domu skoro ráno bez jediného slova.

06:11
Casey: Máš problém.

„Ale no tak, Christine." Carmen sa na ňu obrátila so zdvihnutým obočím. „Pozývam vás. A obe dobre vieme, že nedokážeš odolať jedlu zdarma."

Zaškaredila sa na ňu, lenže nemohla jej protirečiť. Na jedlo by ju zrejme nalákali do dodávky, v akej unášali ľudí na orgány. Nebola to jej najlepšia vlastnosť, avšak nikdy sa neoznačovala za dokonalú. Pravdepodobne.

„Keď inak nedáš," odfrkla s predstieranou ľahostajnosťou. Carmen jej ju nezožrala, ale výnimočne nemala potrebu niečo jej vyhadzovať na oči.

06:49
Christie: mohol by si sa aspoň raz zachovať ako správny veľký brat a, čo ja viem, kryť ma?
Casey: Ako správny veľký brat sa starám viac o tvoje bezpečie než o to, či si myslíš, že som správny veľký brat.
Christie: :(
Casey: Fajn.
Casey: Tentoraz.
Casey: Mám to u teba.
Christie: upracem ti izbu. ;)
Casey: Radšej nie, videl som ťa upratovať. Stačí mi tvoje vreckové.

Zasmiala sa predstave, ako sa ju ktokoľvek pokúša obrať o peniaze, a radšej odložila telefón do vrecka. Veď ona si nájde spôsob, ako sa mu odvďačiť, keď sa už výnimočne dokázal zachovať decentne.

„Tak poď, Allie." Objala rozochvenú čiernovlásku okolo paží – bola vyššia než Christie, takže jej nedosiahla pohodlne na ramená – a nútila ju kráčať dolu ulicou. Neďaleko sa nachádzal podnik, ktorý si nedávno obľúbila. Práve teraz, keď ledva ušla hrobárovi z lopaty, si rozhodne zaslúžila ich citrónový koláč.

„Mrzí ma to. Všetko som pokazila." Al potiahla nosom.

„Čo to trepeš?" zahriakla ju Carmen. „Všetky sme to pokazili rovnako."

„Dokonca som stratila nôž."

Christie sa zachichotala. „Možno sa naň pri troche šťastia sám napichne."

Chvíľu medzi nimi panovalo ticho, dokiaľ sa Carmen nerozosmiala. Bol to úprimný smiech, nenútený, od srdca. Christie si nespomínala, že by kedykoľvek rozosmiala Ľadovú kráľovnú. Ak nerátala okamihy, keď sa smiala na nej.

„To by bol skutočný vianočný zázrak," dodala Cam.

Dievčatá došli do reštaurácie. Vnútro Modrého mesiaca bolo vyhriate a na ich pohodlných sedačkách sa Christie roztápala. Adrenalín v krvi jej klesal na rozumnú hladinu, svaly sa uvoľnili. Odrazu si pripadala ťažká a unavená.

„Vitajte v Modrom mesiaci," privítala ich čiernovlasá čašníčka. Christie ju poznala zo školy. Aj keby spolu nemali niekoľko predmetov, Carry bola jednou z tých osôb, ktoré si zapamätal každý. Nepriateľská. Násilnícka. Protivná. Bolo pre ňu záhadou, prečo by práve ju zamestnali ako čašníčku. Nebolo základnou požiadavkou na ľudí v službách, aby sa dokázali správať milo a ústretovo a nie akoby vás najradšej rozpitvali a pridali do menu? „Vybrali ste si?"

„Ja si dám lievancový vianočný špeciál, keď už sú Vianoce, však?" Usmiala sa na čašníčku, ale jej neohromený výraz Christie odradil od snahy vylepšiť jej očividne mizerný deň svojou žiarivou osobnosťou. Mrcha. „K tomu poprosím čierny čaj. S medom i citrónom. A... citrónový koláč. Vďaka."

Carmen nad ňou viditeľne zavrtela hlavou a Alexandra sa zachichotala.

„Čo je?" ohradila sa blondínka s predstieraným otrávením. „Povedala si, že platíš. Nemysli si, že neviem, aké máš hlboké vrecká."

Carry s rovnakým neohromením obrátila zrak na opačnú stranu stola.

„Dvojité espresso," odvetila Carmen s podobne strohým výrazom. „A vajíčko Benedikt, prosím."

„Tiež vianočný špeciál?"

„Vystačím si s klasikou, ďakujem."

Len sa to Christie zdalo alebo v miestnosti skutočne poklesla teplota? Keby sa tie dve niekedy zrazili hlavami, zrejme by z toho vznikol ďalší veľký tresk.

ALEXANDRA

„Ja si dám iba zelený čaj. Ďakujem," ozvala sa Alexandra nesmelo. Z napätia v atmosfére jej stáli vlasy. Nerada sa dostávala do konfliktov a takisto nerada sledovala konflikty iných. Prečo tak málo ľudí považovalo civilizovanú konverzáciu za rozumné riešenie sporov?

„Ale no taaaaaak, Allie. Musíš niečo zjesť. Veď si len kosť a koža. Cestou domov ťa odfúkne vánok alebo omdlieš od únavy."

Zamračila sa na Christie, ale do líc sa jej nahrnulo teplo. Na rozdiel od nej necítila potrebu priživovať sa na Carmeninom bohatom konte, no v skutočnosti mala dosť veľký hlad. Dočerta aj so slušnosťou! Mohla byť aspoň raz odvážna a povedať, čo chcela. „Fajn, dám si vafle. Vianočný špeciál, prosím." Namierila pohľad na Carmen, ktorá neustále dvíhala obočie. „Mám rada Vianoce a všetky gýče, ktoré s nimi súvisia. Svetielka. Koledy. Aj darčeky."

Alexandre z toho nezmyselného, nič neznamenajúceho priznania pulzovali brušká prstov. A Cam? Tá nad ňou iba zagúľala očami. „Okej, je to tvoja vec. Sľubujem, že nabudúce si svoj názor nechám pre seba."

„Ha!" zvolala Christie. „To by som chcela vidieť."

Všetky tri sa rozosmiali a možno by sa smiali ešte dlho, keby si ich čašníčka dôrazne neodkašľala.

„Bude to všetko?"

„Áno," odvetili jednohlasne a znovu sa rozosmiali.

Kým v tichosti raňajkovali – našťastie, pretože Al by nedokázala naraz jesť i analyzovať, koľko ľudí ich vinou zomrie – vo vrecku jej zavibroval telefón.

07:26
Mamka: Tekvička, mohla by si sa cestou domov zastaviť v obchode? Potrebujem dokúpiť pár vecí.
Mamka: obr1.png
Mamka: Priznávam, možno je toho viac. O:)
Mamka: Ale neponáhľa to. Len sa bav s kamarátkami.

Alexandra už nemala silu byť urazená tým, ako veľmi jej mamu tešilo, že si konečne našla kamarátky, s ktorými chcela tráviť voľný čas. Keby zistila, čomu sa venovali, asi by bola radšej, keby Al ostala nespoločenskou introvertkou. No nie vždy hovorili o mágii a démonoch. Niekedy... Niekedy len sedeli a bavili sa o hlúpostiach. A možno práve tie dni boli dôvodom, prečo sa nedokázala vzdať Kruhu draka – bez ohľadu na to, ako ju život vo svete monštier desil.

„Tak čo vy na to?" ozvala sa Cam, sotva odložila príbor na prázdny tanier.

„Šo my na šo?" zahuhlala Christie plnými ústami. Hrbila sa nad koláčom ako dravec chrániaci mláďatká. Dokonca sa s ním rozprávala.

„Skúsime to zajtra znovu?" Carmen vytiahla z batohu zošit s poznámkami. Spomedzi strán jej vykĺzol poskladaný biely papier a hladko pristál na stole.

Alexandra ho rozložila. Bol na ňom článok o vianočnom škriatkovi, ktorý im Cam poslala v e-maile. Súčasťou príspevku bola ilustrácia, ktorá prekvapivo dobre vystihovala podstatu toho mizerného démona, ktorého smradľavý dych si bude Al navždy pamätať. Iba jedna vec na nej nesedela, preto sa chopila fixky, ktorú našla v Carmeninom peračníku, a vylepšila ho.

„Pri troche šťastia sme ho zranili dosť na to, aby si musel dať dnes v noci pohov. Som si istá, že si aj dvadsiateho piateho decembra nájde dosť obetí."

Christie sťažka preglgla. „To znie skôr ako naivné zbožné prianie než niečo, čo by si mala podložené logickými a presvedčivými faktami, Cammie."

„Sú Vianoce." Mykla plecami. „Ideálny čas začať veriť."

CARMEN

Dievčatá si znovu prešli plán, a hoci mu žiadna nedávala veľkú nádej, pre pokoj duší sa rozhodli predstierať. Veriť, že veci dopadnú dobre len preto, lebo si to tak želala, šlo proti Carmeninej povahe a presvedčeniu. No kedy inokedy by mal človek veriť v zázraky?

„Odvezieš ma domov?" spýtala sa jej Christie. „Asi vieš, kde bývam."

Prižmúrila na ňu oči. „Veľmi vtipné."

„Snažila som sa."

„Alexandra?"

„Ja som v pohode, aj tak sa musím zastaviť v obchode. Ale ďakujem."

Cam sa obrátila na blondínku. „Počula si to? Poďakovala a ani nič nechce."

Christie na ňu na oplátku vyplazila jazyk.

Al odišla prvá. Christie pomohla Carmen pozbierať papiere s poznámkami o škriatkovi a zbaliť ich včas, než mohla niečo z toho zahliadnuť ich čašníčka. Carmen sa v jej blízkosti asi podvedome vystrela, i keď sama nechápala prečo. Neprechovávala voči Carry averziu. Nepoznali sa osobne, pravdepodobne spolu nikdy nehovorili. Napriek tomu sa jej v blízkosti toho dievčaťa ježili vlasy.

Presne, ako keď sa ocitla tvárou v tvár nebezpečnému démonovi. Akoby sa ju inštinkty snažili varovať pred prichádzajúcim útokom.

Carmen sa tá myšlienka vôbec nepozdávala.

„Prajete si ešte niečo?"

„Áno, usmej sa," utrúsila Christie a zubato sa pri tom vyškierala.

Carry na ňu uprene zízala – bez žmurkania a bez toho, aby sa jej pohol jediný sval na tvári.

„Nie, ďakujeme." Carmen vytiahla peniaze – oveľa viac peňazí, než koľko tu dnes utratili. Možno Carrin problém spočíval v tom. Musela tráviť Vianoce v práci. Prečo? Bola vari jej rodina v takej finančnej tiesni?

„My ďakujeme za návštevu. Určite sa vráťte," odsekla roboticky.

Dievčatá vstali od stola, ale na polceste k dverám sa Carmen otočila. Carry, ako keby ju celý ten čas periférne sledovala, k nej dvihla zrak. „Šťastné a veselé Vianoce," popriala jej a odišla.

Cestou k autu jej zapípal telefón.

8:54
Melinda: Ako ste dopadli?
Carmen: Mizerne.
Melinda: Ako veľmi mizerne?
Carmen: 100%.
Melinda: Ja to vidím skôr na 95 %. Ste predsa stále nažive, nie? ;)

Pousmiala sa, hoci sa na to zďaleka necítila.

Carmen: Ako vždy dokážeš povedať presne to, čo potrebujem počuť?
Melinda: Mágia. :)