Santa Claus je mŕtvy.

Nie, nešlo o metaforu, ktorá by mala vyjadriť moju momentálnu vianočnú náladu. Myslela som to doslova. Priamo pred mojimi očami ležal na studenej, vlhkej zemi Santa Clausa – červený kostým, veľké brucho a biela brada, ktorá nasiakla jeho hustou tmavou krvou, takže už vlastne ani nebola biela. Z hlavy mu, možno pri páde na zem, spadla čiapka s huňatou bambuľkou. Aspoň jeho rednúce svetlosivé vlasy vyzerali byť pravé.

S povzdychom som zvesila plecia.

Mŕtvy Santa Claus nebol tým, čo ste túžili stretnúť tri dni pred Vianocami cestou z práce. Teda, normálny človek iste netúžil stretnúť mŕtveho kohokoľvek kdekoľvek v akomkoľvek čase. Lenže v mojom živote to takto nefungovalo. Ja som vo svojich šestnástich rokoch stretávala priveľa mŕtvol. Dúfala som však, že ma aspoň počas sviatkov obídu. Nelovila som, nevyhľadávala problémy... Chcela som iba sedieť doma, napchávať sa a byť deprimovaná svojím úbohým životom. No nie, ja som musela naraziť na mŕtveho chlapa v čevenom obleku.

Špičkou striebornej dýky som odhrnula na stranu falošnú bradu. Niet divu, že bolo všade toľko krvi – niekto mu vyrezal dieru do brucha a vzal si so sebou jeho žalúdok ako vianočný darček.

Ugh, akoby nestačilo, že boli Vianoce samy o sebe mizerné, teraz som ešte mala pátrať po démonoch či iných bytostiach, ktoré sa kŕmili žalúdkami, aby sa podobného osudu nedočkal i niekto ďalší? Neznášala som pátranie. Kiežby som mala niekoho, kto by všetky tieto nudné veci robil za mňa.

Schovala som dýku za opasok. Rozhodne som nepotrebovala, aby ma ktosi uvidel stáť nad mŕtvolou s nožom v ruke. Radšej som medzi nami vytvorila dostatočný odstup. Keby niekto vošiel do uličky, stačilo spustiť hysterický krik.

Mŕtvola! Pomoc! Omdlievam! Dievčatá to tak predsa robili, nie?

Vylovila som z vrecka telefón. Bolo osem hodín večer. Už tridsať minút som mohla sedieť doma, keby som sa nerozhodla prevetrať si hlavu. Z hlavnej ulice sa ozývali veselé hlasy ľudí podgurážených vianočných punčom, ako aj otrepané koledy, ktoré hrali asi vo všetkých okolitých podnikoch. Cengajúce rolničky či vianočné svetielka zdobiace jednu budovu za druhou dodávali večernému mestu správnu vianočnú atmosféru.

Vytáčalo ma to do nepríčetnosti. A k tomu ten hnusný pach medovníkov a škorice! Čo to malo znamenať? Odkiaľ, dofrasa, prichádzal?!

Nemohla som riskovať, že by si ma polícia spojila s anonymným oznamom o mŕtvom Santovi. Skôr či neskôr ho tu voľakto nájde a ohlási im to. Určite to bude niekto, koho nebudú okamžite podozrievať z vraždy. Kto nežil s tajnou identitou. Kto nebol opustenou sirotou, ktorá by za žiadnych okolností nemala žiť sama bez dozoru dospelých. I bez toho boli tohtoročné sviatky deprimujúce, nepotrebovala som si pridávať ďalšie starosti.

Pomstím tvoju smrť, Santa, prisľúbila som v duchu mŕtvemu mužovi.

Pretiahla som si cez hlavu kapucňu a šla domov.

* * *

SANTA CLAUS JE MŔTVY!
Namiesto pokojných vianočných sviatkov neľútostná vražda.
--------------------------
23. december | Napísali ROBERT ALLDAY a ERIN BAKEROVÁ
--------------------------
          Včera ráno zasiahla našu pokojnú zátoku tragédia, keď sa na Miramontesovej ulici, priamo medzi obchodom Slobodná strava a populárnou kaviarňou Mňam!, našlo len dva dni pred Vianocami telo. Obeťou útoku sa stal šesťdesiatpäťročný Joseph Bowman, všetkými obľúbený Santa Claus z obchodného centra. Polícia zatiaľ tají príčinu smrti, ale my vieme, že šlo o obzvlášť monštruóznu vraždu, pri ktorej obeti ukradli žalúdok a možno aj ďalšie orgány!
          Pán Bowman sa tento rok zhostil roly Santa Clausa už desiaty raz. Vždy bol veľmi presvedčivý, deti ho zbožňovali a rodičia si ho pochvaľovali. Zistenie, že sám bol bezdetným starým mládencom iste každého prekvapí, no ešte väčší šok nám spôsobili jeho susedia. Okrem vychvaľovania jeho hereckého talentu neplytvali na starého pána dobrým slovom. „Hral Santu pre peniaze," povedala našej redakcii nemenovaná susedka. „Chodieval na ulicu v kostýme Santu, lenže v skutočnosti to bol drzý mrzutý Grinch."
          Stal sa pán Bowman obeťou pomsty? Alebo sa vari ulicami Moon Bay pohybuje zvrátený vrah? Mali by sme sa obávať o svoje životy?

S odfrknutím som vrátila najnovšie číslo miestnych novín do stojana a posunula vozík o kúsok bližšie k pokladni. Takéto články sa nedali nazvať žurnalistikou. Bol to bulvár, ktorého obeťou sa namiesto celebrít stávali obyvatelia mesta.

Potlačila som zívnutie. Dúfala som, že keď si privstanem, vyhnem sa týmto nekonečným radom. Lenže rovnaký nápad dostali zjavne i všetci ostatní. Teraz som nielenže stála v rade, ale ešte som trpela nedostatkom spánku.

Väčšinu noci som aktívne pátrala po vrahovi pána Santu. No moje „ľudské" zdroje nič netušili a ani pod hrozbou násilia si na nič nespomenuli. Orgány boli obľúbenou lahôdkou mnohých tvorov. Fakt, že tento šiel po žalúdku, hral určite kľúčovú rolu. Clastnila som však len pár kníh o ozajstnej démonológii a Google mal niekedy problém pochopiť, čo som myslela frázami ako: Ktorí tvorovia sa živia ľudskými žalúdkami? Čoskoro po mne iste pôjde FBI.

O pätnásť minút som úspešne zaplatila za nákup a s plným vakom trielila k dverám. V rádiu práve začínali hrať Last Christmas. V týchto dňoch bola tá mizerná pesnička na vrchole môjho zoznamu dôvodov, prečo som nenávidela Vianoce. Moje posledné Vianoce pozostávali z opustenia a smrti.

Zo straty života, ktorý som dovtedy poznala.

Upaľovala som k východu ako kôň s klapkami na očiach. Nezaujímalo ma okolie – ani tá staršia pani, ktorú som udrela lakťom, ani osoba, ktorá práve vchádzala do dverí. Stihla som urobiť krok na stranu, aby som sa s ňou nestretla čelom, ale nestačilo to. Z dlane mi vyletel mobil, keď som vrazila do cudzieho ramena. Nemotorne som sa zahnala pažou v márnej snahe chytiť ho, než narazí na podlahu a s najväčšou pravdepodobnosťou to neprežije.

Telefón na zem nedopadol. Namiesto toho sa predo mnou objavila ruka a podávala mi ho. Z rozsvieteného displeja na mňa zízalo okaté mačiatko.

To rozhodne nenarúšalo môj imidž drsniačky.

Nasledovala som cudzincovu pažu, kým som nad sebou nenašla jeho tvár.

Oh. Casey.

Hoci by som mu mobil najradšej vytrhla a ušla, rozhodla som sa zachovať normálne. Za iných okolností mi neprekážalo robiť zlý dojem na ľudí zo školy, ale v tomto prípade som ochotne spravila výnimku. A nie, ani náhodou to nesúviselo s jeho podmanivými zelenými očami.

Chytila som spodok telefónu, no sotva sa moje prsty priblížili k jeho, zasiahol ma elektrický prúd. Trhla som rukou, div mi mobil znovu vyletel.

Casey zľahka nakrčil čelo. Hneď som pred ním sklopila zrak.

„Vďaka," zamrmlala som nepríjemne chrapľavo a vybehla z dverí.

Fakt, že som sa ani neospravedlnila za to, ako som doňho neohrabane vrazila, mi došiel, až keď som sa nachádzala o blok ďalej.