A/N: Dnes ráno u nás napadol prvý sneh a ja som dostala vianočnú náladu a chuť napísať nejakú drobnosť. A tak vznikla táto kratučká jednohubka. Dúfam, že v čas vianočný, budete mať po svojom boku každý svojho Harryho alebo Draca. Skrátka človeka, či ľudí, ktorých milujete ♡.

★ ★ ★

Vietor svišťal pomedzi vetve suchých stromov. Snehové vločky skrúcali sa v ladnom tanci nad jeho hlavou a tiché piesne zneli ulicou od vysvieteného kostola na jej konci. Cesta bola prikrytá snehovým popraškom. Jeho kryštáliky sa trblietali vo svetle pouličných lámp. Vzduch bol sladký. Nasiaknutý vôňou škorice a medu.

A on stál vo svojom malom stánku. Na pulte nevydarené medovníčky v tvare vianočných stromčekov, hviezd, zvončekov a imelom. Netušil, čo mu to vôbec napadlo. Vydať sa v tej najväčšej zime, v deň Vianoc, kedy boli všetci vo svojich hrejivých domovoch na prázdnu ulicu. S vyčarovaným stánkom a s ručne pečenými medovníkmi. Bol na smiech, tušil to. No bol tak sám. Jeho chladný domov ho nedokázal zahriať, ani krb v ohni, ani teplý punč. Tá prázdnota ho mrazila. Tá samota ho ubíjala. A tak pomyslel si, že isto nie je sám, kto sa cíti opustený práve v tento večer.

Napiekol medovníky. V kuchyni nikdy nepohol ani prstom, dnes však podľa receptu pokúsil sa o to, čím celý život pohŕdal. Bavilo ho to. Z cesta tak krehkého, formičkami vykrojiť tvary, upiecť ich a ozdobiť sladkou polevou. Predstavoval si, že ich vykrojuje s niekým blízkym. Že ich zdobí s niekým, kto preňho veľa znamená. Smejú sa pri tom a z prstov si oblizujú zvyšok polevy. A potom ich ešte teplé, so šálkou čaju, vyjedajú pred krbom. Nerozprávajú sa, len sa k sebe túlia a prežúvajú, vychutnávajúc si čarovný večer pri vianočnom stromčeku.

Tušil, že nie je sám, kto má takéto sny. A tak tu stál, čakajúc na hocikoho, kto by potreboval jeho medovník. Kto by potreboval aspoň trochu tepla, tak ako on. Nikto však neprichádzal, no on sa nikam nenáhlil. Trpezlivo čakal a možno nie na hocikoho. Nebola zrejme náhoda, že stojí na tejto ulici, v tejto dedine. Ulica lemovaná domami. Len niekoľko stôp od neho týčil sa ten jediný. Nedávno opravený. Svetlá v ňom boli zhasnuté, len jediná izba bola vysvietená a on pomedzi tenkú záclonu dokázal vidieť dnu.

Sedel tam. V peknej tvári smútok. Stromček za ním nežiaril. Bol vyhasnutý ako jeho duša. Pre svet urobil toľko... a ten svet ho opustil a nechal samého so svojimi démonmi. So svojimi útrapami. Aké nespravodlivé. Dal im svoje detstvo, svoje dospievanie, svoju nevinnosť a keď dostali čo chceli, zahodili ho a nechali pohodeného v kúte ako pokazenú hračku, ktorá im už viac nestála o pozornosť.

Aké kruté. Takí už ľudia boli. Aj jeho odsúdili pre jedinú chybu. Na ruke nosil znamenie tak temné, znamenie, o ktoré sa nikdy neprosil. Bol len vystrašené dieťa, ktoré nikto nepočul kričať o pomoc. Presne, ako ten mladík sediaci za oknom. Obaja boli len vystrašené deti. A tento svet im vzal mnoho. Úsmev z tváre; úsmev, ktorý však ešte nebol mŕtvy. Vedel to. Vedel...

„Och, chlapče, prečo tu mrzneš v tejto zime, práve v tento deň?"

Z úvah ho vytrhol hlas starenky, ktorá prechádzala okolo. Palicu pevne zvierala v ruke a zapierala o ňu svoje zhrbené, unavené telo.

„Chcem niekomu na tvári vykúzliť úsmev," odvetil úprimne, sám sa čudujúc, že sa bez ostychu zveril neznámej osobe. Myslel pri tom na zelené oči, na ktoré neprestal spomínať od vtedy, čo ich prvýkrát uzrel. „Len si vezmite, sú zadarmo."

Starenka sa voľnou rukou načiahla a uchopila do nej medovník v tvare hviezdy. „Kiež by bolo viac takých ako si ty, dieťa. Viac takých, ktorí chcú druhým bezostyšne spríjemniť obdobie, ktoré môže byť radostné pre jedného, no žalostné pre druhého." Vráskavou tvárou významne sa zahľadela na blízky dom a na jediné vysvietené okno v ňom.

„Myslím, že ťa nevidí, dieťa drahé. Jeho smútok zatemňuje mu myseľ, a preto si nevšíma to, čo má priamo pod nosom. Zdá sa, že musíš urobiť prvý krok, aby si bol konečne videný," riekla s úsmevom a s chuťou sa zahryzla do jednej zo špičiek malej hviezdy. „Chutné, veľmi chutné." Jej oči, múdre a modré ako nebo, zabodli sa do tých jeho. „Stačí spraviť pár krokov a zaklopať, dieťa drahé, no nie je to prosté? K čomu boli tie roky, kedy ste sa len túžobne sledovali? Sledovali a nekonali? Nepremárni viac času, chlapče, život je taký krátky, och, taký krátky," vzdychla si. „Potom už bude neskoro a vám obom ostatnú len oči pre plač, tak je, veru tak."

Draco preglgol. Hrdlo mal zovreté. Srdce mu hlasito búšilo v hrudi. Sledoval ho cez okno. Stále tam sedel. Smutný a sám. Pozrel sa späť na starenku, ktorá bola zrazu preč. Nahol sa, aby nazrel na obe strany ulice, avšak tá zívala prázdnotou. Iba spev ozýval sa z kostolíka. Ruky sa mu chveli, keď zabalil medovníčky späť do utierky, tú uchopil do rúk, a tak sa vydal k zasneženému domčeku.

V kryštálovom poprašku ostávali stopy, vedúce od stánku, k malej bránke, až k dverám, na ktorých sa ozvalo zaklopanie.

Otvorili sa. Stál v nich mladý muž. Vlasy strapaté, oči za okuliarmi zelené a tvár ponurá a výraz v nej trpký. Ten sa však zmenil a stačil jeden pohľad do sivých očí plavovlasého mladíka, ktorý zvierajúc medovníčky v handre, stál na jeho prahu, túžobne ho sledujúc.

„Ehm, ahoj," zašepkal prvý. Neisto a opatrne.

Zelené oči zaiskrili a svetlo ponorené v nich vyplávalo na povrch. „Ahoj, ideš dnu?"

Draco neodpovedal. Oči sa mu rozžiarili a jeho mŕtvy úsmev opäť obživol, keď vkročil dovnútra.

Starenka s medovníkom v tvare hviezdy, postávala pred domom, kde bolo vysvietené jediné okno. A za ním videla dvoch mladíkov, sediacich pred teplým krbom. Túliacich sa k sebe, vyjedajúcich medovníčky s čajom. Ich tváre celé roky ponorené v smútku, naraz zažiarili ako stromček za ich chrbtami a do tej doby vyhasnuté úsmevy, rozhoreli sa nekonečným ohníkom. Ohníkom, ktorý už nikdy, nikto neuhasí, pretože mali jeden druhého.

˜"*°• 𝑲𝒐𝒏𝒊𝒆𝒄 •°*"˜

𝕀 𝕎𝕀𝕊ℍ 𝕐𝕆𝕌 𝔸 𝔻ℝ𝔸ℝℝ𝕐 ℂℍℝ𝕀𝕊𝕋𝕄𝔸𝕊

𝕀 𝕎𝕀𝕊ℍ 𝕐𝕆𝕌 𝔸 𝔻ℝ𝔸ℝℝ𝕐 ℂℍℝ𝕀𝕊𝕋𝕄𝔸𝕊

𝕀 𝕎𝕀𝕊ℍ 𝕐𝕆𝕌 𝔸 𝔻ℝ𝔸ℝℝ𝕐 ℂℍ𝕀𝕊𝕋𝕄𝔸𝕊

𝔸ℕ𝔻 𝔸 𝔻ℝ𝔸ℝℝ𝕐 ℕ𝔼𝕎 𝕐𝔼𝔸ℝ!