Až odoberieš sa na druhý svet,
prinesiem ti na hrob kvet.
Ruža čistá ako ľalia,
pohľad na tvoj hrob ma zabíja.

Neprestávam slzy roniť,
v diaľke počuť zvoniť zvony.
Je neskoro, už prišli ony
prevziať svojho lovu korisť.

Sudičky sa unáhlili,
prirýchlo cválali ich kone.
Zdroj života unavili,
vlastníkom je kýsi zlodej.

Len osamelý pohľad uložený v rakvu
a mraky o ňom známky kryjúce.
Čakám, až moje slzy kvapnú,
kvapnú na trasúce sa líce.

Ťažkou rukou ti neveselo zamávam,
pošlem vzduchom bozk plný bolesti.
Sľúbila som byť silnou, uznávam,
no viac smútku sa do mňa nezmestí.

Naozaj chcela som.
Len ja a moja kamenná tvár.
Išla som za hlasom
sýtym tých najčernejších chmár.

Ľúto mi prišlo, tak zašla som sem,
suché kvety za nové vymeniť.
A s pozdravom ďalekým kľakla v zem,
akoby si mohol stále žiť.

Do hrstí vpadli mi čierne hrudy zeminy,
pod nechtami ukrytý smútok a žiaľ.
Nebol tu priateľ- jeden jediný,
čo by z pliec zlomených ukrutnú záťaž sňal.

Preto lúčim sa s tebou, snáď aj na stýkrát,
nerozhodne hladím tvoj večitý trón.
Jedného dňa to dokážem snáď,
dokážem preriecť záväzné: „Zbohom."

Potom nevrátim sa viac,
nie, tak skoro veru nie.
Dnes ale túžim vidieť ťa viac
než len keď ticho pominie
sa posledný výdych chladných pier
a ja budem ťa zrievať na prahu dvier,
cez ktoré len vojsť smie sa, iné nie.