Lež závisť len mŕtvu dušu obýva,
hnijúce vlákna mrzké sú.
Možno sa len niekam prirýchlo náhlila
a pritom spadla z útesu.

Vo veľkých výškach končil sa,
o miesto sa delil s oblakmi.
Bolo to miesto, kde nieto zla,
do hávu dobra by ťa ohákli.

Pred tým však nesmieš dovoliť,
aby ti závisť vzala smer.
Inak ti ho môže skomoliť,
preto radšej v seba ver.

Veď každé srdce inak bije,
nikdy však nie rovnako.
Niet vlka čo tak isto vyje,
nedarí sa to ani podliakom.

Závisť má silné chápadlá,
odolnosťou dymu sú podobné.
Vždy vie, ktorá lepšia je návnada,
vystihne správne obdobie.

Nemožno ju poraziť
či mečom zoťať úponky.
Môžeš útoky však odraziť,
listy nevyrastú bez stonky.

Treba sa postaviť,
premôcť sám seba.
Aj osudovú mocnú niť
občas ignorovať treba.

Ak myšlienky ti raz opantá,
stratíš sám seba- svoju podstatu.
Závisť vďaka tebe je bohatá,
donúti ťa k najväčšej duše tvojej prevratu.

Tak prečo sledovať mal by si ľudí prúd,
keď do záhuby vedome sa rúti?
Nech aj teba nepoblúzni hlúpy ľud,
nech ťa mocná závisť nezmúti.

Hoc aj nevedome zvolíš si pohodlie
-tou ľahšou cestou sa poberieš-
domom tvojím bude pusté údolie,
nepustí ťa, ani keď sa zoderieš.

Po stranách múry tŕnisté,
uväznený sťa klietku by si obýval.
Len mreže by si videl bezlisté,
nech kamkoľvek by si sa podíval.

Nieto viac bájnej cesty návratu,
mapa k nej ľahla popolom.
Nech mŕtvemu by si podal lopatu,
nevzkriesi sa, nech by čo bolo.