„Dobrý deň," poprial nám vedúci protialkoholického liečenia a všetci sme mu následne odvetili rovnaké slová. „Chcel by nám niekto povedať, ako sa má? Či už na sebe badá nejaký pokrok?" opýtal sa nás všetkých, ale len dvaja z nich by sa odhodlali niečo povedať.

Boli sme to práve my dvaja.

„Ja!" zvolali sme obaja naraz a následne sme sa na seba pozreli. Spôsobom, akým sme sa na seba pozreli, sme si dovtedy nevymenili očný kontakt.

V našich očiach svitla nádej. Nádej na lepší zajtrajšok. A pokojne aj dnešok, ak by to bolo možné...