O pol roka neskôr

„Opäť tento most?"

„Áno, láska," prikývol Draco. Stáli v strede mostu Millennium Bridge, pod nimi tiekla Temža.

Už pol roka spolu žili. Hermiona predala dom a kúpili si vlastný byt. Dom už nepotrebovala. Pre nich dvoch bol zbytočne veľký. Ich byt im úplne stačil. Vyčarovala z neho domov, kde sa obaja po práci radi vracali. Obaja doložili nejakú čiastku peňazí na lepšie bývanie pre Scorpiusa a Rose. Obaja tajne dúfali, že sa ich rodinka ešte rozrastie. Ale netlačili na nich, nerozprávali o tom. 

Draco nemohol byť šťastnejší a vedel, že Hermiona s ním tiež opäť rozkvitla.

Dokonca to už ani toľko nepreháňala s prácou. Radšej trávila večery s ním v posteli. 

Našťastie.

„Mám tento most rád."

„To si mi už vravel minule," zasmiala sa.

„A povedal som ti, že to síce nie je ten istý most. A to je pravda. Je to ako náš vzťah. Aj ten sa zničil, ale znovu sme ho dokázali obnoviť," usmial sa na ňu. „Opäť dokáže stáť na pevných základoch. A už nedopustíme, aby znova skrachoval, no nie?"

„To veru nie."

Draco vložil ruku do vrecka od kabáta a nahmatal tam malú škatuľku. „Hermiona?"

„Áno?"

Potom si kľakol na koleno a vybral ju z vrecka. Otvoril ju pred ňou. „Vydáš sa konečne za mňa?"

Jej pohľad padol na prsteň, ktorý jej vybral. Zažiarili jej oči, jej tvár zmäkla. Nežne sa na neho usmiala. „Áno, aj hneď zajtra."

Draco sa zasmial a potom sa postavil na nohy. Vybral prstienok zo škatuľky a potom jej ho nastokol na prst. Bol to už druhý prsteň, ktorý jej kúpil. Potlačil smutnú spomienku, ako ten prvý po ňom hodila. Teraz vedel, že tento na jej prste ostane navždy.

„Je nádherný," venovala mu úsmev a sladký bozk na pery.

Ľudia okolo nich, ktorí si uvedomili, že sa tí dvaja práve zasnúbili, im zatlieskali.

Draco chytil Hermionu okolo pása. Zodvihol ju zo zeme a otočil ju okolo vlastnej osy. „Vezmem si ťa hneď zajtra, láska."

„Draco, viem, že bez tvojej lásky nemám nič. Vždy, keď ťa pobozkám, zastaví sa mi srdce. Čas plynie a obom sa nám kráti, a keď sa moje srdce naozaj raz zastaví, nechcem ničoho ľutovať... myslím na teba, snívam o tebe, vždy som ťa milovala a milujem ťa každým dňom viac."

„Milujem ťa a milujem ťa, milujem ťa!"

***

O osem rokov neskôr

„Ja som vedel, že budem revať ako malé decko," zahlásil Draco a v očiach sa mu ligotali slzy. „Pohni si už, chcem už bábo vidieť!"

„Ale veď už idem," zasmiala sa Hermiona a hádzala veci do kabelky. Pritom si obúvala čižmy a hodila po ňom vreckovky. Trafila ho priamo do tváre a rozosmiala sa.

Draco sa zasmial cez slzy tiež. „Poď už, babička."

„No tak toto si povedal poslednýkrát!" zaškerila sa na neho. „Babka ma bude oslovovať iba naše vnúča, ty nie!"

„Ale nevrav, pani Malfoyová."

Hermiona si obliekla kabát a potom sa konečne (Draco to poriadne zdôrazňoval) premiestnili do nemocnice.

Draco so sebou ťahal farebné balóny a kvety pre Rose.

Potom obaja vošli do nemocničnej izby. Rose ležala v posteli a Scorpius sedel pri nej. Obaja hľadeli na maličký uzlíček v jej náruči.

„Tak tu ste!" všimla si ich Rose, ktorá vyzerala síce unavene, ale nesmierne spokojne. „Trochu vám to trvalo."

„To tvoja matka," žaloval ihneď Draco.

„Už ste ale konečne tu a môžete sa zoznámiť s Lýrou," usmial sa Scorpius.

Draco sa rozplakal ako malé dieťa. Hermiona sa musela zachytiť nemocničnej postele. Scorpius im nad ránom volal, že sa im narodilo bábätko, ale že im neprezradí nič viac. Že majú prísť čím skôr a zistiť sami, či majú vnuka, alebo vnučku.

Mali vnučku.

Mali Lýru.

Hermiona sa spamätala ako prvá. „Môžem, však?" spýtala sa, keď pristúpila k Rose.

„Samozrejme, mami."

Rose jej podala do náručia bábätko. Hermiona ešte nikdy nebola taká šťastná, ako vo chvíli, keď zbadala svoju vnučku Lýru. Po tvári jej tiekli slzy a hrejivé teplo prechádzalo celým jej telom. Bola ako malý zázrak. Bola dokonalá. Bola ich.

Lýra z neba to zase všetko dokonalo zariadila. Isto sa teraz usmievala. 

Ich spoločná krv.

„Ahoj, miláčik, Lýra," nežne ju oslovila.

„Panebože," zastonal Draco a podišiel konečne k nej. Malinká Lýra trochu pootvorila oči. Zvolal. „Má tvoje oči!"

„Myslím, že vyzerá úplne ako dedko Draco," zasmiala sa Hermiona. Scorpius so smiechom prikývol.

„Ahoj, Lýra, srdiečko. Už teraz si to najmilovanejšie dieťa na svete. A dedko Draco ťa bude rozmaznávať. Ako ťa len milujem. Najviac na svete, poklad náš. Lýra naša."

Hermiona tiekli slzy a už ich opäť nevedela zastaviť. A nemalo zmysel si ich utierať. Draco pobozkal bábätko na drobné čelo a potom pobozkal aj ju na pery.

„Dokázali sme to," šepol jej pri perách. „Máme našu Lýru."

KONIEC

Pozn. autorky:

Verím, že sa Vám táto bodka za príbehom páčila, lebo mne pri písaní vybehli až slzy <3

Ďakujem, že ste príbeh čítali, pretože je pre mňa naozaj výnimočný. Vytrhol ma z mojej písacej krízy, ktorá trvala vyše rok a pol. Áno, mohol byť dlhší, možno trochu lepší, zo začiatku som s písaním vážne bojovala, možno bol aj kostrbatý, pretože rok a pol je naozaj dlhá doba, počas ktorej som zažila tehotenstvo, ktoré mi zas ukradlo nejaké mozgové bunky :D Ale som na seba hrdá, že som ho dokončila, že som vám ho rozpovedala, aj keď to nebolo dokonalé. 

Milujem tento svet a aj to, že po toľkých rokoch mi do hlavy prichádzajú nové nápady na poviedky, ktoré mi teraz naozaj spríjemňujú život, sú moja psychohygiena a ja mám z písania opäť radosť :)