Draco si v duchu vynadal do debilov. Nemal v pláne sa jej dotknúť. Nakoniec sa aj on nadýchol a vkročil do reštaurácie. Dúfal, že to celé prežije bez ujmy. Nemal ani trochu náladu na ľudí dnu. Teda ak nerátal Scorpiusa. A Rose. Mal ju rád. Vždy sa k nemu správala veľmi pekne a úctivo, čo sa o mnohých z jej rodiny povedať nedalo.

A ešte tam bola Daphne. Musel si priznať, že ju v hĺbke svojej duše mal stále rád, aj keď urobila takú fatálnu chybu, že si vzala Weaslíka. Pre Merlinové gule, čo na ňom videla? A čo na ňom videla Grangerová? Obe ženy boli také samostatné, cieľavedomé, krásne a... nepochopiteľné. Rovnako nepochopiteľne bolo, že zakotvili pri takom imbelicovi bez ambícií a poriadnej kariéry.

Draco vedel, že tomu nebolo vždy tak. Predtým ako sa Weasley utiahol do obchodu svojho staršieho brata, bol celkom dobrý auror. Ale jedna chyba... Tá jedna chyba. Draco si znovu povzdychol.

Presne vedel, že len čo vkročí do Veľkej Británie, všetko to zase bude späť. Všetky tie myšlienky, spomienky a trápenia. Nenávidel to.

A nenávidel aj Weaslíka za tú chybu. Dobre, pravda je, že ho nenávidel aj predtým.

Nenávidel aj sám seba. Pretože Lasičiak nebol jediný, kto za tú chybu mohol.

Tak dobre, okrem Scorpiusa nenávidel Draco Malfoy celý svet. Ale na tom nebolo nič nezvyčajné a nik sa na tom za tie roky už ani nepozastavil. Ani on sám.

„Otec!" zvolal Scorpius nadšene a ponáhľal sa k nemu. Objal ho a Draco na malý moment zacítil hrejivé teplo. „Som naozaj rád, že si tu."

„Aj ja," odvetil mu Draco úprimne, pretože bol so svojím synom. Tým jediným dobrým, čo mal. Jediným dôvodom prečo už dávno toto celé neukončil.

„Pán Malfoy," oslovila ho Rose, nahla sa k nemu, pobozkala ho na líce a tiež ho objala, „už sme čakali len na vás. Vitajte doma."

Doma. Draco si uvedomil, že jej objatie tak veľmi pripomína iné, ktoré kedysi dostával. Tie, ktoré voňali naozaj ako domov. „Si krásna ako vždy Rose," zložil jej poklonu. Pravdivú. Okrem tých ryšavých vlasov to koniec koncov bola celá Grangerová.

„Ste milý," usmiala sa Rose a odprevadila ho k stolu.

„Čau," uškrnula sa na neho Daphne, ktorá našťastie sedela vedľa neho. Draco skončil na konci stola a vôbec sa tomu nečudoval. Oproti nemu sedel Albus Severus Potter, Scorpiusov najlepší priateľ. Draco ho mal celkom rád, alebo si teda za všetky tie roky na neho zvykol.

„Zdravím, pán Malfoy," pozdravil ho spomínaný.

„Ako sa darí, Albus?"

„Výborne, určite vám to už Scorp spomínal, ale dostal som sa ku Pýche z Portree," pochválil sa mu.

Draco prikývol. Albus Severus bol skvelý stíhač, zaslúžil si to. Mal po kom zdediť svoj talent, hoci to Draco len ťažko priznával.

Potter mu práve kývol na pozdrav a Potterová sa na neho usmiala. Draco mal pocit, že sa povracia. Čoskoro sa z nich stane jedna rodina. Stále presviedčal sám seba, že mu to je jedno, hlavne nech je Scorpius šťastný, ale aj tak bolo ťažké sa s tým zmieriť.

Albus Severus mu niečo rozprával o metlobale, ale Draco ho nepočúval. Daphne vedľa neho nebola a on mal dokonalý výhľad na Grangerovú, ktorá sedela po boku svojej dcéry.

Pre Merlinove gate, dnes jej to nesmierne pristalo. Akoby sa vek na nej vôbec nepodpísal. Mal pocit, že je ešte krajšia ako keď mala dvadsať. Nepáčilo sa mu, že je z nej taký hotový, a to s ňou prehovoril iba pár viet. A teraz sa mohol dívať. Musel to síce robiť veľmi nenápadne, ale darilo sa mu, sledovať ju. S akou láskou sa díva na Rose i na Scorpiusa. Ako sa na nich usmieva, ako sa smeje na niečom, čo jej povedala Potterka.

Draco túžil byť pohárom od šampanského, ktorý si práve priložila k červeným perám.

„Do prdele," zahundral sám pre seba.

„Vidím, že si v dobrej nálade," zašvitorila Daphne, keď sa posadila vedľa neho potom, čo konečne prehovorila svoju štvorročnú dcéru Auri, aby si sadla za stôl. „Chýbal si mi."

„Ty mne nie," odsekol jej Draco. „Iba Auri."

„Och, nevieš klamať, kamarát."

„Sklapni, Daphne."

„Čo ťa zase žerie, hm?" spýtala sa ho.

„Žeby život?"

„A kto ti za to môže," uškrnula sa na neho, „iba ty sám."

„Nie si vôbec vtipná, Daphne," poznamenal Draco a zamračil sa na ňu.

V skutočnosti by jej mal ďakovať, že ako jediná sa na neho nevysrala, ale nedalo sa mu inak ako sa s ňou večne dohadovať.

Daphne sa o neho zaujímala vždy. Posielala mu listy alebo sa z ničoho nič objavila vo Viedni a vytiahla ho von. Po smrti Astorie sa zblížili ešte viac. Spájala ich rovnaká bolesť. Daphne bola jeho najlepšia kamarátka. Tolerovala všetky jeho nálady. Nikdy ho neopustila. A poznala všetky jeho tajomstvá. Aj to najťažšie.

„Neuvažoval si niekedy nad tým, že sa ti život občas snaží niečo naznačiť? Nie, neuvažoval, lebo ty, Draco, si neskutočne zabednený idiot. Takže budem čakať, kedy na to prídeš a nebudem ti dávať nápovedy," mrkla na neho a potom sa k nemu nahla a vtisla mu bozk na líce, „som rada, že si tu. Vari si si myslel, že sa dnes vyhneš bozku odo mňa?"

„Lasičiak bude žiarliť," uškrnul sa na ňu.

„Nemá dôvod," zasmiala sa, „si stelesnením všetkého, čo na chlapoch neznášam. Ale aj tak si môj najlepší priateľ." Dodala úprimne a rukou si upravila neposlušný blonďavý vlas.

Iba nad ňou pokrútil hlavou, hoci vedel, že by sa jej mal poďakovať. Znovu. Našťastie Daphne vedela, že aj ona je jeho najlepšia priateľka bez toho, aby to vyslovil. Nehovorí sa predsa, že najlepší priatelia si rozumejú aj bez slov?

Večera bola veľmi chutná a Draco mal pocit, že už dávno nejedol také dobré jedlo. Albus Severus mu hovoril o rôznych metlobalových manévroch, Daphne občas niečím prispela, a tak nemusel s nikým iným zatiaľ rozprávať. Ukradomky hľadel na Grangerovú vždy keď sa dalo. Usmievala sa na všetkých a tvárila sa šťastne. On ju však poznal (stále dúfal, že ju pozná najlepšie z prítomných) a bol si istý, že nie je šťastná. A tak veľmi dúfal, že keď sa vráti do Británie, uvidí ju spokojnú. Opak bol pravdou. Trápilo ho to. Aj po toľkých rokoch...

„Strýko Draco a už ostaneš tu?" zjavila sa pri ňou Auri a pozrela sa na neho svojimi veľkými hnedými očami. Očami Daphne. Očami Astorie.

Vzal ju do náručia a vysadil si ju na kolená. „Mal by som ostať?"

„Áno," prikývla radostne.

„Uvidíme, drobec," riekol jej a pohladil ju po (našťastie) blonďavých vlasoch. Auri bola celá mama. Vďaka Merlinovi sa na Weaslíka podala minimálne, preto ju mal Draco tak rád. Dobre, mal by ju rád za každých okolností. Nemohla za to, kto bol jej otcom.

Z Viedne jej posielal darčeky a pred rokom, keď za ním Daphne so Scorpiusom prišli, priniesli samozrejme aj malú a spoločne si urobil výlet v zoologickej záhrade v Schönbrunne. Na ten deň rád spomínal. Vtedy sa cítil veľmi šťastný, pretože mal pri sebe svoju rodinu.

Jedna z mála vecí, na ktorú sa teraz po návrate tešil, bolo, že strávi viac času nielen so svojím synom, ale aj so svojou malou neterou. Hoci bude ťažké tolerovať jej otca. Bude sa to musieť naučiť, pretože nechcel, aby Auri vedela o ich vzájomnej nevraživosti.

Auri mu rozprávala o svojich kamarátoch v škôlke, keď zachytil jeho pohľad. Zamračil sa a Draco mu to milo rád opätoval.

„Si smutný, strýko Draco?" položila mu Auri jednoduchú otázku.

Áno, som, kurevsky, som smutný, pomyslel si v duchu. Rozosievam okolo seba iba smrť a utrpenie. Asi by som tu ani nemal ostávať. Iba pokazím Scorpiusovi jeho šťastie s Rose.

Pohľadom spočinul na Rose.

A potom na jej mame.

Miliónkrát sa poďakoval Bohu, že jej doprial mať šťastie v podobe Rose. A miliónkrát sa mu poďakoval za Scorpiusa.

Ale nepočítal koľko razy Najvyššieho preklínal za to, čo mu vzal.

Do Londýna sa každý rok pravidelne vracal iba raz. Aby položil červené ruže na hrob Astorie. Iróniou osudu bolo, že v ten istý deň pokladal biele ruže aj na iný hrob.

Pozn. autorky:

Áno, sama tomu neverím, že som už napísala dve kapitoly :) tak snáď mi to takto pôjde ďalej. A dúfam, že sa Vám príbeh bude páčiť. Pretože mne sa zatiaľ skvelo píše.