„Vybral si veľmi pekný hotel," chválila Draca Hermiona, keď si sadla na posteľ v izbe, ktorá bola dostatočne veľká, ale aj útulná a ladená do bielej farby. Hotel sa okrem toho nachádzal blízko pri Schönbrunne, na ktorý bola najviac zvedavá. Hoci Draco básnil, že najkrajšia budova vo Viedni je aj tak tá parlamentná.

„Hľadal som taký, čo by sa ti mohol páčiť, a keďže poznám tvoj vkus" zazubil sa na ňu a potom sa pozrel na hodinky na svojej ľavej ruke a položil jej otázku, „tak koľko potrebuješ času, aby sme vyrazili niekam do mesta na večeru?"

„Postačí mi len pár minút," odvetila mu, vybrala z kufra kozmetickú taštičku a zamierila do kúpeľne. Prekvapilo ju, že sa tam nachádza aj vaňa, nielen sprchový kút. Okrem toho tam bolo dobré svetlo, veľké zrkadlo, takže rýchlo skontrolovala svoj makeup, či nemá pokrčené čierne šaty, a ešte si prečesala vlasy. Potom vyšla z kúpeľne. „Môžeme?"

„Iste."

Vyšli z izby a následne i z hotela. Prekvapilo ju, že ju Draco zaviedol na metro.

„Toto nie je veľmi malfoyovské, hm?" podpichla ho.

„Mám rád metro vo Viedni."

„A v Londýne nie?"

„Tam ho až tak často nevyužívam, to je pravda. Tu som dlho žil a život bol iný ako doma. Zvykol som si, robiť veci inak," vysvetlil jej, čo v jeho ponímaní znamenalo – robiť veci po muklovsky. Pravdepodobne to bolo pre neho stále ťažké vysloviť. Ale v skutočnosti na tom vôbec nezáležalo.

Tento Draco ju ale neustále prekvapoval. Dospel a ona sa do neho zamilovala znovu a znovu.

Vystúpili pri radnici a odtiaľ sa odviezli električkou do reštaurácie, ktorú jej chcel Draco ukázať a vziať ju na klasický Wiener Schnitzel so zemiakovým šalátom. V podniku to naozaj žilo, bolo tam plno, ale Draco myslel na všetko a mal vytvorenú rezerváciu pre dve osoby.

Usadili sa oproti sebe a objednali si.

„Ozvali sa ti deti?" spýtal sa jej Draco.

„Áno, včera som volala s Rose, majú sa skvelo. Poslala mi aj nejaké fotografie," vravela mu a vybrala svoj mobil, nad čím pretočil očami. Muklovská technika ho stále nelákala, avšak fotografie si ochotne pozrel.

„Svedčí im to."

„Áno, veľmi," usmiala sa Hermiona a vložila si mobil späť do čiernej kabelky.

Čoskoro som im doniesli jedlo a obaja sa do toho pustili.

„Hej, Grangerová, čo si týždeň nejedla?" zaškeril sa na ňu Draco, keď polovica jej rezňa zmizla rýchlosťou svetla.

„Po pravde tento týždeň bol náročný," vysvetľovala mu a potom sa zamračila, keď opäť pretočil očami. „Veď sa chystá Svetový pohár v metlobale, čo sa tváriš, akoby sa ťa to netýkalo?" stíšila hlas, aby ich náhodou niekto nepočul. Hoci v reštaurácií bol taký hluk, že to určite nebolo možné.

„Neprežívam to tak, a ak sa niečo doserie, bude to tímové zlyhanie, nie len moje. Okrem toho som nadobudol asi mylný dojem, že sa to viac týka aj iného oddelenia a hlavne, že teba to lizne len okrajovo."

„Som ministerka."

„Ser teraz na to, Hermiona. Teraz si len ty a ja. Nebudeme sa baviť o práci, veď sme si od nej prišli oddýchnuť."

„Máš pravdu," prikývla a pravda bola, že trochu vypnúť potrebovala ako soľ. Vedela, že to v práci zase preháňa, že nevie spomaliť, že všetko musí byť tip-top. Všetci jej prízvukovali, že by si mala oddýchnuť. Rozhodla sa využiť príležitosť a na tento víkend ministerstvo naozaj vypustiť z hlavy. Keby sa niečo zomlelo, je tam Kingsley a ten to zvládne bez problémov za ňu. Veď kedysi bol sám ministrom mágie. Sklonila sa opäť k svojmu rezňu: „Je to výborné."

„Ja viem."

Tento raz ona pretočila očami nad ním. Dojedli, objednali si ešte dezert a pivo. Strávili v reštaurácií príjemný večer a potom sa ešte boli prejsť okolo radnice.

Prechádzali sa ruka v ruke.

„Bývajú tu nádherné vianočné trhy," opisoval jej Draco a ukazoval jej na niektoré miesta voľnou rukou, „tam býva také veľké klzisko pre krasokorčuľovanie a je tu asi tak milión stánkov a aj ľudí. Veľký vianočný stromček, vôňa punču, vareného vína a medoviny. Toľko dobrého jedla a tiež aj suvenírov. Je to fakt ako z rozprávky."

Hermiona ho nadšene počúvala. „Viedeň dobre poznáš."

„Mám to tu rád."

„Chcel by si tu opäť žiť?"

„Nie," pokrútil hlavou, „teraz patrím do Londýna."

Hermionu mierne pichlo pri srdci a nemohla odolať nutkaniu spýtať sa ho na niečo, čo ju mátalo celý čas, len si to nechcela priznávať. „V tej reštaurácií..., chodil..., chodil si tam s Astoriou?"

„Nie," pokrútil hlavou, „s kolegami. Astoria bola vegetariánka."

„Aha."

„Astoria si na Viedeň nikdy nezvykla," pokračoval Draco, ktorý mal v pláne uviesť veci na pravú mieru, „okrem toho nemala rada davy, takže vianočné trhy boli skôr moja a Scorpova parketa. Vždy sme jej niečo priniesli. Bola už chorľavá a zima jej nerobila dobre. Nevodím ťa na miesta, kde som vodil ju."

„Ja som tak nemyslela."

„Len som chcel, aby si to vedela."

„Ďakujem, Draco."

„Vodím ťa na miesta, kde som chodieval so Scorpiusom, s kolegami z práce alebo aj sám. Ale do tej reštaurácie som raz zaviedol jednu ženu," náhle sa zasmial, „Daphne. Tá na rozdiel od Astorie by zožrala aj polku kravy na posedenie."

„Áno, viem, že za tebou a Scorpiusom chodila v lete," prikývla Hermiona, „chodili ste do zoologickej záhrady a tak."

„Si dobre informovaná, Grangerová."

Kráčali ďalej, až sa ocitli pred budovou, ktorú mal Draco najradšej. Hermiona budovu viedenského parlamentu spoznala. Bola to vážne krásna budova, akoby bola z iného sveta. Niečo také by skôr čakala v Aténach ako vo Viedni. Ale malo to svoje čaro.

„A konečne ju neopravujú. Väčšinou je vždy okolo nej lešenie," ozrejmil jej to.

„Je to krása, vážne," vydýchla a hľadela na historickú budovu, ktorej strechu podopierali mohutné biele stĺpy. Pred budovou boli schody a veľká socha.

„Navrhol ju architekt Theophil von Hansen, bola to jedna z jeho posledných stavieb. Kedysi to bola budova Ríšskej rady," rozprával jej a ona ho iba zasnene počúvala, pričom ho stále držala za ruku.

Pamätala si, ako sa Draco rád zaujímal o dejiny. Dokonca býval jeden z mála, ktorý na Rokforte počúvali Binnsa pri dejinách mágie a nezaspávali pri jeho nudnom výklade.

„Zajtra si pozrieme Schönbrunn," usmial sa na ňu, „ale na Ministerstvo ťa nevezmem. Nie sme tu pracovne."

„Škoda," zhodnotila Hermiona.

„Prečo?"

„Rakúsky minister mágie je celkom fešák," podpichla ho.

„Je to strašný mamľas."

„Ale nehovor, Malfoy."

„Myslím to smrteľne vážne, Grangerová. Je to mamľas, a teda vôbec nie je fešák. Neviem, kde si nechala oči, ale..."

„Nežiarli," zasmiala sa.

„Nežiarlim."

„Žiarliš."

„Niečo ti poviem, Grangerová," zadíval sa na ňu Draco a potom ju potiahol k sebe do náručia, „garantujem ti, že ani rakúsky minister mágie a ani žiaden iný chlap, ťa nikdy nepobozká tak ako ja."

Nadvihla obočie a chcela sa na neho uškrnúť, ale to ju už Draco bozkával. A musela priznať, že hovoril pravdu. Pobozkalo ju za život už dosť mužov, ale žiaden sa nikdy nevyrovnal jemu. S ním bolo všetko ako z jej snov. Dávnych snov o dokonalom chlapovi. Hoci Draco sotva bol dokonalý. Ale pre ňu bol. Stačilo sa, že sa k nej dokonalo hodil.

„Späť na hotel?" pošepkal jej medzi bozkami.

„Och, áno," prikývla a jazykom si prešla po perách.

„Metrom je to na dlho," dodal, keď ju chytil za ruku a premiestnil ich priamo do hotelovej izby.

Vyzliekal jej šaty, zatiaľ čo mu ona rozopínala gombíky na čiernej košeli. Ďalšie slová neboli potrebné. Len v spodnej bielizni ju zvalil do ustlanej postele, a pritom sa zbavoval vlastných nohavíc. Nahol sa nad ňu, bozkával ju a rukou jej vošiel do strapatých vlasov.

Keď sa s ňou počas noci viackrát miloval, Hermiona vedela, že toto chce zažívať až do konca života.

Ale ešte ich čakal vážny rozhovor nielen o minulosti.  

Pozn. autorky:

Nebudem hovoriť, ako veľmi ma zas hnevá, že už tretí rok som nebola na vianočných trhoch vo Viedni, fňuk :D tak aspoň takýto malý výlet do Viedne som si urobila cez týchto dvoch. A čaká nás posledná kapitola, tá dôležitá a potom ešte epilóg :)