Hermiona sa premiestnila k Brlohu. Chvíľku kráčala k domu svojich ex svokrovcov, ktorých si nesmierne vážila a bola rada, že aj napriek tomu, že sa s Ronom rozviedli, bola u nich stále vítaná a dívali sa na ňu ako na dcéru. Ani netušili, aké to pre ňu bolo dôležité. Potom čo stratila svojich rodičov, keď ich po vojne nedokázala v Austrálií nájsť.

Ďalšia smutná udalosť v jej živote.

Myslela teraz na svoju dcéru, na Scorpiusa i na Draca. Mrzelo ju, že sa to deti dozvedeli deň po svojej svadbe. Nuž Draco mal pravdu. Cítila, ako by jej padol kameň zo srdca, ako by sa jej predsa len trochu ľahšie dýchalo. Len sa obávala, či sa Rose podarí túto informáciu spracovať. Veľmi sa bála, že ju bude od seba odháňať a aj Scorpiusa.

Zaklopala na dvere domu a po chvíľke jej otvorila Daphne, čo ju práve nepotešilo.

„Ahoj, Hermiona," usmiala sa na ňu Ronova nová manželka.

„Čau," odvetila jej Hermiona, „je tu Rose, však?"

„Áno, išli sa s Molly prejsť, poď dnu." Daphne odstúpila od dverí, aby mohla Hermiona vojsť.

Neprekvapilo ju, že za stolom v kuchyni sedel Ron a jedol koláče, ktoré zvýšili zo svadby.

„Výborne načasovanie," povedal jej namiesto pozdravu.

„Aj ja ťa rada vidím, Ronald."

„Už to vie aj Scorpius?" vyzvedala Daphne.

„Áno, povedali sme to obom. Scorpius a Draco si majú teraz čo povedať a ja chcem hovoriť s Rose, ale doprajem jej asi ešte trochu času," riekla Hermiona a oprela sa o kuchynskú linku. „Čo hovorila?"

„Iba sa na nás oborila, či sme to vedeli," odvetil jej Ron.

Dole schodmi sa prirútila Auri. „Ahoj, teta Hermiona," usmiala sa na ňu svojím nežným úsmevom a Hermiona jej ho musela ihneď opätovať.

„Ahoj, zlatko."

„Neprišiel s tebou Draco?"

„Nie," pokrútila hlavou.

„Keď budem veľká, tak sa za Draca vydám," oznámila im Auri. Ron sa takmer zadrhol tekvicovým džúsom a Daphne sa rozosmiala.

„A to už prečo, zlatko?" spýtala sa jej Hermiona zvedavo.

„Mamka vraví, že si mám vziať niekoho, kto ma bude ľúbiť, kto ma vie rozosmiať a kto sa pekne oblieka," vysvetlila jej to Auri úplne jednoznačne, „Draco ma má rád, vždy ma rozosmeje a oblieka sa podľa mamky dobre."

Hermiona a Daphne sa na seba usmiali. Ron stále kašľal z toho, ako mu zabehol tekvicový džús.

„Nuž, zlatko, tvoja mamka má síce pravdu, ale Draco je na teba už trochu starý," vysvetlila jej Hermiona, keď si k nej čupla, aby sa jej mohla dívať do očí, „a za pár rokov, keď ty budeš veľké dievča, tak Draco bude starý dedo a ver mi, to by si ho už nechcela. Bude určite hundrať kade-tade."

„Úplne ho na staré kolená vidím," smiala sa Daphne a potom vzala Auri za ruku, „poď, Auri, pôjdeme si prečítať rozprávku. Tatko a teta Hermiona sa musia o niečom porozprávať."

„Ďakujem," povedala Hermiona.

Daphne s Auri vyšli na poschodie a Hermiona pozrela na Rona.

„Nebolo to v pláne."

„Ja si myslím, že je dobré, že to už vedia," prekvapil ju svojou odpoveďou a odsunul od seba koláče, „možno sme jej to mali povedať už skôr. Ale nebolo to moje tajomstvo, bolo tvoje. Viem, že o tom nerada rozprávaš. A nie si jediná."

„Nebola to tvoja vina," povedala automaticky.

Ako celé tie roky. Keď sa obaja budili z nočných môr. Keď preplakali toľko nocí.

Narodenie Rose im obom trochu pomohlo. Ronové nočné mory boli už iba občasné. A ona sa naučila tvoje svoje pred ním zatajiť.

Ron sa postavil od stola a podišiel k nej. „Myslíš? Vyškolený auror, ktorý si nevie poradiť s dvoma smrťožrútmi? Čo myslíš, prečo som sa tej práce potom vzdal? Bol som na nič. Nebol som dobrý autor. Nezachránil som to najcennejšie, čo pod srdcom nosila moja najlepšia priateľka! Myslíš si, že ma to nežerie? Že nemyslím na Lýru každý deň? Že to celé nemám pred očami vždy, keď mám zlý deň? Nie, nechcem, aby si sa cítila preto zle, alebo aby si si myslela, že spochybňujem tvoju bolesť. Iba som chcel, aby si vedela, že mi to je ešte stále ľúto a vždy bude. Vždy!"

„Ja viem, Ron. Vždy si mi bol veľkou oporou. Milovala som ťa."

„Aj ja som ťa miloval."

„Rose s nami mala pekné detstvo, však?"

„Najlepšie," usmial sa na ňu a jemne ju pohladil po ruke. „Ona bude zase v poriadku. Všetko bude v poriadku."

„Bol si dobrý autor," povedala mu a v očiach sa jej leskli slzy.

„Lepšie mi je v obchode s Georgeom. Baví ma to, som tam šťastný. Možno to nie je najlepšia kariéra, ale ja som tam spokojný," odvetil jej a podal jej z vrecka na nohaviciach bielu vreckovku.

Vďačne ju prijala. Priložila si ju na jedno oko a potom na druhé. Ale svoje slzy aj tak nezastavila. Teraz jej bolo ľúto, koľkokrát mu na oči vyhodila, že by sa mal vrátiť späť na aurorský úrad a nemárniť svoj život ako predavač. Neuvedomovala si, že možno ho to naozaj baví a je v tej práci šťastný. Bolo jej to ľúto. Ale vedela, že sa mu za to nemusí ospravedlňovať. Pokiaľ išlo o prácu, už dávno si k tomu obaja vykričali toľko. A o tom teraz tento rozhovor nebol.

„Ďakujem, Ron."

„Ja ďakujem tebe. Za Rose, za všetko," usmial sa na ňu a potom ju vtiahol do objatia. „Vždy budeš pre mňa dôležitá, nielen ako matka mojej dcéry, ale stále si moja priateľka."

„Mám ťa rada, Ron, som rada, že ťa mám vo svojom živote. Si jeho neoddeliteľnou súčasťou, aj keď sa medzi nami stalo veľa zlého. Napriek všetkým tým hádkam v minulosti. Tiež si pre mňa dôležitý."

Ron ju pohladil po vlasoch a potom ju pobozkal na čelo. Zadíval sa jej do očí a povedal niečo, čo si v živote nemyslela, že by od neho počula. „Mali by ste to ešte skúsiť."

„Čože?"

„S Malfoyom," ozrejmil jej to a poškriabal sa na zarastenej brade.

„Nehovor, Ronald," nadvihla obočie.

„Myslím to vážne, Hermiona. Posuň sa ďalej, odpustite si. Chcem, aby si bola šťastná a síce to na jednej strane je strašne smutné, lebo to je Malfoy, ale viem, že iba s ním môžeš byť naozaj šťastná."

„Možno áno. Ďakujem."

„Nemáš za čo."

„Ron," zastavila ho, keď sa chcel vybrať hore na poschodie za Daphne, „odpusť si aj ty. Prosím. Bola to nehoda. Nikdy som ti to nedávala za vinu, ani Draco, hoci isto povedal veľa škaredých slov, ale som si istá, že vedel, že nie si na vine. Koniec koncov on sám si to dáva za vinu. Keby ma v ten deň nepustil, keby..." Zlomil sa jej hlas.

„Budem na tom pracovať," prisľúbil jej Ron, „ak mi sľúbiš, že aj ty?"

Hermiona prikývla a Ron sa vybral hore na poschodie za Daphne.

Ostala v kuchyni sama. Napustila si pohár vody, a keď ho vypila, vybrala sa von pred dom. Rose s Molly nikde nevidela. Privrela oči a nasávala atmosféru tohto domu. Zbožňovala to tu. Bol to skutočný domov ich všetkých už od čias Rokfortu. Cítila sa tu vždy tak dobre. Vždy tu pre ňu bolo miesto.

„Hermiona?"

Strhla sa, keď ju Daphne oslovila a podišla k nej. Podala jej pohárik s ohnivou whisky a jednu niesla aj pre seba. „Áno, to som potrebovala." Vzala si ho od nej a okamžite si odpila. Síce ju striaslo na pár sekúnd, lebo whisky bola silná, naozaj to potrebovala.

„Aj ja," odvetila jej Daphne, ktorá ihneď vypila svoj pohárik. „Porozprávame sa?"

„My dve?"

„Počula som tvoj rozhovor s Ronom. Steny v Brlohu za moc nestoja," v krátkosti jej vysvetlila.

„Daphne, ja neviem, čo si počula, či si si niečo zle vysvetlila..."

„Nevysvetlila," pokrútila hlavou a potom vyslovila priznanie. „Nikdy neprestanem na teba žiarliť."

Hermiona sa zatackala a nebola si istá, či to bolo pre to, čo povedala, alebo kvôli alkoholu, ktorý jej teraz prúdil žilami. Prekvapene zažmurkala a potom sa pozrela na Daphne: „Čože? Ty na mňa? Pre Merlina, pozri sa na seba. Si snáď tá najkrajšia žena, akú som kedy stretla. To ja žiarlim na teba. A počas svadby som dúfala, že spadneš a zašpiníš si tie krásne šaty. A vždy tajne dúfam, že sa ti pokazí účes!"

Daphne sa zasmiala. „Vidíš a ja si zase myslím, že to ty si najkrajšia žena, akú som kedy stretla. Súperiť s tebou je ťažké." Povzdychla si.

„Ty so mnou nesúperíš, Daphne."

„Myslíš?"

„Nie, nemyslím, viem, pre Merlina!" Vložila si tvár do dlaní a pokrútila hlavou.

Daphne chvíľku mlčala a Hermiona nemohla uveriť tomu, čo jej hovorila. Neistá Daphne bola skutočne zvláštna, ale akosi k nej začala mať blízko. Nad celou situáciou sa po chvíľke nahlas rozosmiala. Daphne sa pridala.

„Asi nikdy nebudeme kamošky, že?" spýtala sa Daphne.

„Neviem."

„Po smrti mojej sestry, to pre mňa bolo ťažké. Prišla som o sestru a aj o najlepšiu priateľku. Hovorili sme si všetko. A keď som sa vydala za Rona, tak..., moje švagriné ma moc nemusia. Neberú ma medzi seba. Majú teba a..."

„Chce to čas, Daphne," pripustila Hermiona, ktorá si to sama všimla, že sa nesnažia prijať Daphe medzi seba, „musíš zobrať do úvahy, že som ich všetky poznala ešte od detstva. Ginny je moja najlepšia priateľka a ver mi, nemyslí si o tebe nič zlé. Nikdy ťa so mnou nechcela ohovárať." Dodala, aby ju rozveselila. „Čo sa týka Fleur, s tou si nerozumiem dvakrát ani ja. Angelina a Audrey sú fajn, som si istá, že sa to zlepší. Prečo by ťa nemali radi? Si milá, vtipná, si starostlivá. Ron ťa zbožňuje a Auri sa venuješ úžasné."

„Myslím si to isté, čo Ron," odvetila jej Daphne a pozrela sa jej do očí, „mali by ste si s Dracom dať ešte šancu. Je to môj najlepší priateľ. To on a Scorpius mi ostali po mojej sestre. A ak by som ich mala niekomu zveriť, tak by si to bola iba ty."

„Daphne..., to tvoja sestra ich mala mať."

„Moja sestra bola šťastná. Draco jej nikdy nedal pocítiť, že by bola iba tá druhá. Astoria vedela, že je, ale nie preto, že by sa k nej tak správal. Práve naopak, nesmierne sa snažil. Ale žena to vždy vycíti. Urobil by pre ňu aj nemožné. Zomrela milovaná. Hoci tu zanechala smutné srdcia."

Hermiona si zotrela slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí. „Mrzí ma, že tvoja sestra zomrela." A to bola pravda. Nikdy nič nemala voči Astorii samotnej. Áno, bolelo ju, že Draco milovala aj inú ženu, bolelo ju počúvať ako veľmi. Ale aj ona mala iný život, iného muža. V tomto mu nemohla nič vyčítať. A zatiaľ čo Ron žil, Astoria bola mŕtva a zomrela taká mladá.

Aj Daphne plakala. „Bola skvelá, vieš? Veľmi silná, dobrá, starala sa o blaho druhých. Záležalo jej na každom, koho poznala, ale aj na cudzích. Mala rada muklov, podľa Luciusa až príliš," rozprávala. Po pár sekundách dodala. „Pripomínaš mi ju."

Hermiona nevedela, čo má povedať. Dnes toho na ňu bolo toľko.

„Možno by sme niekedy mohli ísť na kávu a na nákupy. Vezmeme aj Ginny," navrhla po chvíľke ticha.

„To by bolo skvelé," nadšene prikývla žena, z ktorej už ani trochu nebola jej sokyňa.

Už vedela, že s ňou nemusí nikdy v ničom súperiť. Práve naopak, chcela, aby sa už vždy podporovali.

Chvíľku tam obe mlčky stáli a vedeli, že to mysleli vážne, že to neboli len slová do vetra. 

Pozn. autorky:

Ahojte, tento týždeň výnimočne kapitola skôr :) už nechýba veľa do konca, myslím, že sa poviedka zmestí do 15 kapitol, takže mi ešte ostáva niečo málo napísať. Túto kapitolu mám rada, tak dúfam, že sa Vám páčila.

Ešte tento priestor využijem na reklamu a pozvem Vás k novej poviedke, ktorá túto vystrieda, ale na mojom profile nájdete už aj prológ :) tak budem rada, keď na ŽIVOT MEDZI TÝM pozriete :)