Hermiona

Ako som vstala z tej nepohodlnej zeme, pozrela som sa na Draca, ktorý
tam nebol. Bol tam len prázdny spacak. Obidva som vzala, prútikom zmenšila,
a uložila do vaku. Vzala som vak a rozhodla som sa pohľadať Malfoya.

Po pár minútach hľadania, som ho našla sedieť na útese. Díval sa dole,
bála som sa nech si niečo neurobí.
Potiahla som ho za golier svetra, zobrala som ho aj cez všetok to jeho protestovanie,
na lúku kde sme prespali.

,,Čo sa deje?" Spýtala som sa ho ustarostene, keď som ho pustila a on stále
hľadel ticho do zeme.

,,Je mi fajn, tak poďme nájsť ten prútik.." Zahlásil smutne. Vstal a ja som ho neznámeho dôvodu objala. On mi ho opätoval. Boli sme tak asi niekôľko minút, keď som počula mierne vzlykanie. Vedela som že niečo nie je v poriadku, pretože ten starý Draco Malfoy by sa hneď odo mňa odtiahol a nevzlykal by mi na pleci.

,,Určite si v poriadku?" Spýtala som sa, keď sme sa odtiahli, a snažila sa mu pozrieť do jeho sivých dúhoviek plné sĺz.

,,Len som premýšľal, o niečom čo by som nikomu hovoriť nemal, a nemal som to urobiť." Dostal zo seba a mne sa tiež pozrel do očí.

,,Tak si to teda nechaj pre seba, ale nemysli na to teraz, máš šťastie že to nikto okrem mňa nevidel a nepočul." Snažila som sa mu zdvihnúť náladu, a aj sa to trochu podarilo. Utrel si slzi, nadýchol sa a vydali sme sa s kopca.

Draco

Mia mi zdvihla náladu, keď som mal drtivú chvíľu svojho nepouživaného svedomia. To objatie mi dodalo nádej ktorú som doma ani v škole necítil. U Grangerovej viem že nie som na všetko sám, aj keď sa mi to snažila povedať aj Pansy..Pansy! Do riti!
Zahrešil som.

,,Miona! Zabudol som na Pansy keď som bol u teba.
Ešte predtým než som prišiel k tebe, som Pansy zamrazil, lebo ma naštvala.
Úplne som na ňu zabudol a spomenul som si na ňu až teraz." Dostal som zo seba a snažil sa chytiť dych.
,,Musím ísť za ňou, dúfam že ešte nie sme tak ďaleko.."

,,Kúzlo vyprchalo cez noc. Neboj, už nie je zamrznutá, len naštvaná." A začala sa smiať. Ja som len registroval jej slová, a potom mi došlo čo hovorí.

,,Tak poďme! Nech sa zbytočne nezdržujeme." Zahlásila a vybrala sa na cestu.
To určite ju na takéto správanie naviedol ten parchant Potter, ale aspoň je už s tým
rozchodom vyrovnaná a viem že Rita s nej urobila atrakciu čarodejníckemu svetu.
Ale takéto správanie sa mi na nej páči, už nesedí len pred knihami.
A čiastočnú zmenu jej správania má na svedomí Voldemort.

No nič, sledoval som ju až kým sme nezastali u chodby do podzemia pri ktorej stál s kamenný Griff.
Bola tam tma ako v hrobe, tak sme vytiahli prútiky, a použili Lumos! Aby sme videli na cestu.
Opatrne sme zchádzali dole schodmi. Bolo ticho, jediné čo bolo počuť, boli naše kroky a tlkot srdca.
Herm išla predo mnou...

,,ÁÁÁAAÁÁÁAH"

,,Už idem!" Utekal som ako sa len dalo, až som spadol zo schodov.
Bol som už dole, ale Miin krik sa len vzdialil.
Stál som v obývacej izbe, akoby tu niekto žil, bola tam kožená sedačka,
oproti sklenený stôl, a podním červený koberec. Steny boli tmavo fialové a na nich
portréty ľudí v zlatom ráme. Ale po Hermione akoby sa zľahla zem. Pre MERLINA! Kde je! Hovoril som si vduchu a tlačil pri stenu či za ňou nie je niečo počuť.

Krik utíchol a pre Draca bolo už státie pri stene zbytočné.
Rozhliadol sa po miestnosti, a podišiel k obrazom. Mali na hlave koruny, takže panovníci. Pomyslel si.
Tváre mali ako z kameňa, čo nadväzuje na Snapea.
Všetci panovníci ale mali niečo spoločné..bazový prútik..

,,Ahoj cudzinec.."

U Hermiony

Ako sme kráčali dole po schodoch, išla som po predu. Myslela som si že Draco ide hneď za mnou, no mýlila som sa. Bola taká tma, že nič som nevidela ani keď som si svietila prútikom. Cítila som ako ma niečo alebo niekto ťahal/o za rukáv. Kričala som a snažila sa dostať z toho zovretia, mikala som sa ako sa dalo, no tým som si len zhoršia. Vieklo ma to ďalej od Draca. Na cestu som nevidela. Len som mala pocit že sa nedotýkam zeme, asi som sedela ležala to je jedno, na chrbte.

Trvalo pár minút kým ma položil na niečo mäkké, okrem zeme. Položil ma na niečo čo pripomína gauč.
Potom neviem ako, ale zaspala som. A ocitla sa priviazaná na stoličke uprostred prázdnej miestnosti. Kričala som, no nikto sa neozval, až som počula mierne už idem! Potom ticho. A ja som tiež už prestala kričať..