Schádzala po neposlušných schodoch, ktoré mohli kedykoľvek zmeniť smer. Bezstarostne, bezhlavo, s vypnutým myslením, nevšímajúc si ľudí prechádzajúcich okolo nej.

S listom v pravej ruke sa ocitla v exteriéri hradu, kde už vládlo chladnejšie počasie, než pred pár hodinami, ale mladej Weasleyovej aj tak nebola zima. Habit ju dostatočne zahrieval, aj keď nebol veľmi hrubý.

Prešlo len pár minút neprestajnej chôdze a už sa ocitla v starej známej soviarni. Vyšla po točitých kamenných schodoch, až sa pred jej očami zjavilo zvláštne miesto s rôznymi boxami, pričom každá sova vlastnila ten svoj. Každá mala vlastné miesto.

„Elvíra," oslovila svoju sovu nadšene, keď ju očkom zahliadla. Tmavohnedé perie s občasným zábleskom ryšavej farby doletela priamo ku nej a pristála priamo na jej ramene, pričom si neodpustila šlahnúť jej krídlom po líci. Zdedila po svojej matke, Elvíre staršej, istú nešikovnosť, ale stále bola dobrou a spoľahlivou sovou, čo sa o jej predchodkyni veľmi povedať nedalo.

Do úst jej najskôr hodila krmivo pre sovy z vedierka položeného blízko pri boxoch a následne jej do už prázdneho zobáka vložil list pre rodičov. „Pošli ho," riekla, „a najmä ho nestrať." Skôr, než Elvíra mladšia odletela do šírej krajiny, jedna z jej majiteliek ju starostlivo pohladila po perí, a potom sa už bez náznakov akéhokoľvek problému mohla vydať do sveta.

Rose Weasleyová mala v pláne po odoslaní listu odísť zo soviarne, ale zarazila sa ihneď, ako očkom hodila po východe z neho. Stál tam totiž Scorpius, a toho ozaj nemala náladu stretávať.

„Posielala si list rodičom?" spýtal sa pomerne milo, ale Rose tón jeho hlasu nezaujímal. Nechcela v soviarni ostať ani o minútu viac, nie v jeho prítomnosti.

Tuhšie sa zabalila do habitu, akoby jej bola zima, ale tak to zrovna nebolo. Nehanbila sa pred svojim bývalým priateľom, jednoducho týmto zahalením chcela naznačiť odpor, ktorý k nemu prejavovala. Túžila po tom, aby vedel, že ona nemá ani štipku záujmu viesť s ním akýkoľvek druh komunikácie.

„Pýtaš sa, akoby si sám odpoveď nepoznal, pritom opak je pravdou," odvrkla a kroky nasmerovala oproti nemu, pričom jej pôvodný plán bol taký, že ho jednoducho obíde a odíde odtiaľto, lenže jej prosby k samotnému Merlinovi, aby sa to podarilo, neboli vyslyšané, a tak sa ocitla v Scorpiusovej ozaj veľmi tesnej blízkosti, pričom on sám ju pritláčal o bočnú stenu boxov.

„Prečo si ma to vtedy, pri Čiernom jazere, nenechala vysvetliť?" spýtal sa a medzi Rose a ním čoraz viac stenšoval hranicu. Túžil ju pobozkať, už len za pomoci jeho pier jej chcel ukázať, že jeho, to vraj hnusné Malfoyovské srdce ju bezhranične miluje a aj napriek tomu, že ho opustila, že ho nechala ísť, on bol stále ochotný bojovať za lásku, ktorú si navzájom zvykli prejavovať.

„Keby si tak zbabelo neutiekol rovnako ako tá hlúpa krava, možno by som si to aj nechala vysvetliť," povedala a Scorpiusa táto odpoveď viac než len prekvapila. Doslova ho šokovala. Tak teraz ja budem ten zlý, ktorý ukončil náš vzťah? spýtal sa sam seba, akoby mu odpoveď mala ihneď padnúť priamo k nohám. „Lenže ty sám si povedal, že je koniec, takže mi žiadne vysvetlenie nedlžíš rovnako, ako ja tebe nedlžím žiadne ospravedlnenie."

Scorpiusa slová červenovlásky natoľko vykoľajili, až sa to Rose rozhodla využiť prostredníctvom odtisnutia ho od svojho tela a následný únik zo soviarne.

Hovorila predsa pravdu. Scorpius jej v ten deň, v najhorší deň svojho života jasne povedal, že je koniec a potom zbabelo utiekol. Nechal ju tam, napospas osudu. Zahodil ju ako handru a ona sa z tohto Malfoyovho počinu doteraz celkom nespamätala. Opustil ju a ona tam ostala, so slzami stekajúcimi po bledej pehatej tváričke, dívajúc sa na pokojnú hladinu Čierneho jazera, pričom jej duša rozhodne pokojná nebola. Pôsobila, akoby sa v nej búrili tisícky kentaurov bojujúcich o nejaké územie, ale najmä bojujúcich o vlastnú česť.

...

„Čo ti povedala?" pýtal sa neveriacky Albus Severus Potter, ktorý spolu so Scorpiusom stáli pri žalároch a rozprávali sa o rozhovore medzi plavovlasým chlapcom a sesternicou jeho najlepšieho priateľa.

„Keby si tak zbabelo neutiekol rovnako ako tá hlúpa krava, možno by som si to aj nechala vysvetliť," zopakoval jej slová Rose a mierne sklonil hlavu. Hanbil sa, pretože hovorila pravdu. Keby vtedy nezval nohy na ramená, mohol by ju teraz obdarúvať bozkami namiesto slov, ktoré by ju beztak ešte viac vytočili.

„Kamoško," oslovil ho Al a potľapkal ho po ramene, „toto by som do mojej sesterničky nikdy nepovedal, ako sa môžeme presvedčiť na vlastnej koži, čosi po tých rodičoch zdedila," uškrnul sa tmavovlasý chlapec s pokusom o úpravu vlasov na hlave. Určite vyzerali upravenejšie, než tie Jamesove, to teda zaiste.

Scorpius si len povzdychol a ešte viac sklonil hlavu. Cítil sa úplne v koncoch, akoby jeho život prestával mať zmysel. Entuziazmus, optimizmus a celková chuť do života odplávala ako stebielko trávy na hladine Čierneho jazera.

„Ale neboj sa," ozval sa po chvíľke mlčania Potter. „Ak bude predsa len po rodičoch, časom pochopí, kto je jej skutočná láska a komu patrí jej srdce. Vlastne, keď nad tým tak premýšľam," na malý moment sa chlapec so smaragdami v očiach zamyslel, „možno to aj vie, no je len príliš zlomená a ustarostená tým, že je to celé také čerstvé. Navyše ani fakt, že budete teraz aj spolu s tou Georgiou obývať jeden internát, jej nepridáva na nálade," povedal.

Scorpius narovnal hlavu a na jeho tvári sa objavil úsmev. „Tá čokoládová hlupaňa, špiónka a neviem ako ju ešte nazvať, sa volá Georgina, a nie Georgia," opravil svojho najlepšieho priateľa mladý Malfoy a Albus sa na tom dobre pobavil.

„To je jedno," riekol a mávol pritom rukou. „Hlavné je, že je to hlúpa hus, ktorá by potrebovala trošku prehovoriť do duše od takej citlivej a milej osôbky, akou som napríklad ja a prestať sa starať do vzťahov druhých a ničiť ju," pomädlil si ruky a Scorpius samohol len prizerať na svojho najlepšieho kamaráta, ktorého znenazdajky vôbec nespoznával.

„Sprav ako myslíš, priateľu, ale ja už pôjdem na intrák, lebo inak ma McGonagallka rozštvrtí hneď v prvý deň a nemyslím si, žeby práve dnes moji rodičia túžili prísť o svoje jediné dieťa," odvetil a prstami pravej ruky si prešiel po vlasoch, ktoré si mierne rozstrapatil. Jeho oči sťa búrka po opustení priateľa pozorovali schod po schode, aby trafil správne miesto, kam mal namierené, čo sa mu po asi necelej pol hodinky pomalej chôdze, napokon aj podarilo.

„Amortencia," vyriekol heslo bývalému riaditeľovi Rokfortu, a ten mu následne aj dvere do klubovne otvoril. Tam sa nenachádzalo veľa ľudí, len dvaja, chlapec a dievča, ktorí s veľkou pravdepodobnosťou boli piatakmi bystrohlavskej fakulty, a tak sa Scorpius rozhodol vydať do svojho odpočinkového priestoru, teda svojej izby, ktorá bola ozaj len jeho. Zdieľal ju totiž sám, keďže žiadneho iného slizolinského prefekta nepoznal v priateľskej tónine a navyše cítil, že tento rok potrebuje ozaj odpočinok a pokoj, ktorý môže docieliť len samotou.

Po krátkom vybalení sa a prezlečení do pyžama prichystaného na ustlanej posteli sa Scorpius zababušil pod teplučkou perinou v slizolinských farbách, v ktorých bola ladená aj celá jeho izba, a postupom času upadol do hlbokého bezsenného spánku.