4. Žiaden Scorpius, ale Malfoy!
Ďalšia, v poradí už siedma triediaca ceremónia bola za mladým siedmakom Scorpiusom, ktorý však hlavný dej vo Veľkej sieni temer vôbec nevnímal. Pohľad mal totiž stále upretý na červenovlasom dievčati, ktoré mu svojim ráznym odchodom z jeho života zlomilo srdce. Vedel, že si to pozorovanie všimla, ale nejako ho to nezaťažovalo. Práve naopak, bez problémov v tom ako hypnotizovaný pokračoval, kým sa na predlhom stole neobjavili rôzne dobroty z kuchyne.
„Scorp," oslovil ho najlepší priateľ Albus, lenže plavovlasý chalan nie a nie spustiť zrak zo svojej milovanej a začať žiť v prítomnosti. Potter ním zatriasol, čo Scorpiusa prebralo späť k životu a mohol tak vnímať naplno svoje okolie. „Nepozeraj na ňu stále. Radšej sa najedz," hovoril chlapec so smaragdami namiesto očí zdedenými po otcovi.
„Máš pravdu," povedal mladý Malfoy a pustil sa do jedla. Na prázdny tanier si naložil kuracie krídielko, zeleninový šalát a dva kopčeky ryže. Počas cesty z King's Cross ničím svoj žalúdok nenasýtil, a tak sa ani nebolo čo čudovať, že mu škvŕkalo v bruchu a sliny mu tiekli snáď zo všetkých možných strán.
Zatiaľ čo on ulahodil svojím chuťových pohárikom, Rose si zobla len maličký koláčik. Nemala na nič chuť. Jeho pohľad vyvolal v jej mysli jeden veľký otáznik týkajúci sa toho, či jej je ozaj ľahostajný. Akonáhle sa však pozrela k slizolinskému stolu a uvidela tam Georginu, ako sa počas prestávky v jedení so Scorpiusom rozpráva a smejú sa na niečom, pocity ihneď schladli a navonok sa opäť predralo jej kamenné ja tvoriace istú hranicu, ktorú nikto a nič nemohlo prekročiť.
Nechcela pôsobiť ako žiarlivka, a tak ešte zopár minút zotrvala sediac za chrabromilským stolom, ktorý sa div neprepadal od toľkých dobrôt na ňom uložených. Ako posledné dopila tekvicový džús z pohára a ospravedlnila sa všetkým za to, že sa rozhodla odísť z Veľkej siene skôr a za ten čas nájsť svoj internát a zabývať sa.
Na jej vlastné počudovanie tam trafila takmer na prvýkrát, pričom najskôr zahla v jednej zo širších chodieb doľava, a urobila zle, keďže správna cesta viedla smerom doprava. Prešla aj okolo len pár rokov starej sochy zosnulého riaditeľa Rokfortu - Albusa Dumbledora. Tá bola umiestnená na presklenej úzkej chodbičke smerujúcej do internátu prefektov.
„Slečna Weasleyová!" kričal na ňu ktosi, a Rose sa ihneď zazdalo, že počuje hlas riaditeľky vychádzajúci z pred dverí internátu, ktorými bol rovnako obraz, ako aj pri iných fakultách. Na tomto bol sám Albus Dumbledore, čo červenovlásku prekvapilo, pretože by nečakala, že takúto osobnosť si Minerva McGonagallová zvolí za strážcu prefektov. Ale istým spôsobom to zmysel predsa len dávalo. „Slečna Weasleyová!" ozvalo sa znovu a Rose trochu popohnala nohy, aby rýchlejšie dobehli ku vchodu do čerstvo vytvorenej fakukty,odkiaľ sa na nich už zosnulý riaditeľ zoširoka usmieval, a nielen ústami, ale aj očami spod polmesiačikových okuliarov.
Akonáhle sa trošku ubehaná dostala k riaditeľke, z plných pľúc si vydýchla. Vždy bola skôr knižný typ, čiže viac sedela či ležala namiesto pohybu, čo sa vcelku prejavilo na jej fyzickej kondícii. Tučná nebola, práve naopak, ale keď sa niekam ponáhľala, dalo jej to dosť zabrať, a práve to ju donútilo stať sa dochvíľnou.
Spolu s McGonagallovou tam čakal aj profesor Flittwick, pričom žiaden z prefektov a hlavných prefektov sa zatiaľ nedostavil. Rose si ani nevšimla, že sa riaditeľka zúčastnila len triediacej ceremónie a začiatka honosnej večere.
„Heslo pre vstup do internátu je amortencia," oznámil tenunkým hláskom drobný profesor Flittwick a jemne sa pousmial. Rose však smutne sklonila hlavu, pretože ona už v lásku veriť prestávala. Amortencia nikdy nemala moc priniesť do životov pravú lásku, len čisté pobláznenie, a z tým odstupom času prišlo aj presvedčenie mladej študentky, že jej vzťah so Scorpiusom bolo len čisté pobláznenie, aj keď počas jeho trvania mala iný pocit.
„Ďakujem," zavďačila sa profesorovi veľkosti záhradného trpaslíka a venovala mu aj milý, no predstrieraný úsmev. Vôbec nemala chuť svetu ukazovať svoju šťastnú tvár. Nebavilo ju nosiť masku. Už ju nosila vyše dvoch mesiacov, nevládala viac.
Po vyrieknutí hesla sa dostala dnu. Veľkosťou bola klubovňa o čosi väčšia, než chrabromilská, čo usudzovala podľa rozprávania jej priateľov a rodiny, ale aj tak vyzerala útulne vďaka množstvu nábytku, ktorý sa v miestnosti nachádzal. Na pravej strane od vchodu sa nachádzal krb, v ktorom už veselo praskal ohník a pred ním dva gauče, kde by si bez menších problémov sadli štyria ľudia. Nachádzali sa tam aj zo tri kreslá umiestnené po bokoch sedačky.
Dlho sa tam neohriala a rozhodne sa vyjsť po pravotočivých schodoch do dievčenskej izby, ktorú bude tento rok zdieľať so svojou sesternicou Lily, kde už ju čakala na posteli vlastná batožina. Izba bola ladená do zlato-modrej, čiže jednej farbe z tých chrabromilských, a druhej zase z bystrohlavských. Pripadala si, akoby bola vo vlastnej izbe, ale pravda bola na kilometre ďaleko.
„Scorpius sa po tebe pýtal," povedala Lily a Rose takmer dostala infarkt, keď započula jej hlas. Vôbec nezaregistrovala, že niekto vošiel do miestnosti, a tak bolo jasné, že ju hlas jej sesternice prekvapil a šokoval.
„Chcela si povedať Malfoy," opravila ju a Scorpiove priezvisko zdôraznila, aby sa Lily zarylo do uší. „Navyše ma vôbec netrápi a ja si jeho slovami alebo len prostou prítomnosťou v mojej blízkosti náladu hneď v prvý deň kaziť nechcem, takže teraz idem akurát tak napísať list rodičom o tom, že žijem, následne pôjdem do sovinca, odtiaľ do knižnice, požičiam si knihu, a potom sa zavriem tu, v izbe a do zajtrajších raňajok odtiaľto nevystrčím nos," dokončila svoj predlhý monológ, vzdychla si od miernej únavy úst, ktorú utrpela z toľkého rozprávania a následne sa pozrela von z okna, pričom zistila, že vonku už vládne hlboká tma.
„Ako chceš," mykla plecami Potterová. „Ale do smrti sa mu vyhýbať nemôžeš," povedala a skôr, než Rose stihla čokoľvek odvrknúť, Lily zmizla v kúpeľni s rozhodnutím osviežiť svoje telo a myseľ pod tečúcou vodou v sprchovom kúte.
Vraj nemôžem, ale aspoň sa o to pokúsim, pomyslela si červenovláska a po pár sekundách pozorovania krásnej oblohy plnej hviezd sa usadila na svoju posteľ a papierom a brkom v ruke, pričom kniha Dejiny Rokforu, ktorú prečítala najmenej trikrát, jej slúžila ako podložka na písanie.
Milí rodičia,
oznamujem Vám, že žijem! Hugo je taktiež v poriadku, takže sa nemusíte báť toho, žeby Vaše deti boli v životnom ohrození.
Mám pre Vás pár noviniek, no neviem ani, čím pomaly začať. Začnem asi ospravedlním.
Viem, že som sa cez leto chovala odmerane, akoby som to nebola ja, ale mala som na to svoje dôvody. Nebudem to tu všetko rozpisovať. Jednoducho Vám môžem len sľúbiť, že všetko vysvetlím, akonáhle sa dostanem domov.
Teraz však k novinkám. Od dnešného dňa nie som vlastne ani študentkou Bystrohlavu, ale študentkou v prefektskej fakulte! Áno, dobre čítate. Riaditeľka totiž vymyslela "skvelý plán" typu *dajme všetkých prefektov a hlavných prefektov do jedného internátu a oddeľme ich tak od všetkých priateľov, s ktorými sa budú môcť vidieť maximálne na vyučovaní či vo Veľkej sieni*. Jediným pozitívom je fakt, že budem posledný ročník na Rokforte zdieľať izbu s Lily.
Keď tak Vám napíšem o pár dní, pretože máme skorú večierku. Pozdravujte rodinku.
S láskou,
Vaša drahá Rose.
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro