Každý krát, keď ju uvidel, mal chuť rozbehnúť sa za ňou, objať ju, pokojne sa pred ňou aj rozplakať, len aby bol jej, len aby pochopila, že prosto patria k sebe, že jeden bez druhého nedokážu plnohodnotne žiť. Jeho srdce sa roztápalo zakaždým, keď uvidel jej ohnivočervené vlasy, keď začul jej hlas, keď začul jej prenádherný smiech, ktorý mu zakaždým dokázal zvýšiť náladu do nadpozemských výšin. Lenže jej tvrdohlavosť im stála v ceste. V ceste za šťastím.

Práve teraz sa Scorpius Malfoy prechádzal po hrade, pričom premýšľal, kam ísť a kde stráviť teplú sobotu. Nemal chuť byť v hrade, no rovnako tak nemal chuť ani ísť do Rokvillu, kam práve v tento víkend mali možnosť ísť. Nemohol byť ani so svojím najlepším priateľom - Albusom Potterom, pretože práve ten išiel do Rokvillu spolu s jeho novopečenou frajerkou menom Clarissa Higginsová.

Dobre vedel, že by sa už pomaly mal začínať učiť najmä učivo z Herbológie, aby spravil záverečnú skúšku na najlepšiu známku, aká len ide. Scorpius sa už v podstate od malička chcel stať lekárom. Tento jeho sen do budúcnosti sa začal v deň, kedy v nemocnici sv. Munga ležal jeho starý otec a dávny smrťožrút v jednej osobe - Lucius Malfoy. Mal dajaké problémy so žalúdkom, ktoré kúzlom nebolo možné vyliečiť, a tak si musel čosi vyše dvoch týždňov poležať v nemocnici. Scorpius sa veľmi trápil, čo sa týkalo zdravotného stavu starého otca, navyše mu nerobilo veľmi dobre na psychike ani to, ako videl ostatných chorých ľudí na vozíčkoch alebo sa len tak akoby bez duše premávať po chodbe, zatiaľ čo im z rúk trčali rôzne hadičky. Preto chcel byť lekárom, aby mohol pomáhať ľuďom, ktorí sa trápia, aby sa nemusel len nečinne prizerať, ako trpia. Chcel sám sebe dokázať, že nežije nadarmo.

Zatiaľ čo si v mysli vybavoval práve spomienku na nemocnicu a nemocného starkého, kráčal stále vpred a jediným šťastím pri jeho nepozornosti bolo, že nik mu nestál priamo v ceste a tým pádom sa s nikým nezrazil. Viacerí by sa možno čudovali, že aj napriek tomu, že bol Scorp naozaj zamyslený, vedel presne, kam kráča. Strom, ku ktorému mieril, bol odjakživa akýmsi stretávacím miestom samotného Scorpiusa a jeho priateľov. Narozdiel od Rose, on na Rokforte nemal žiadnu rodinu, aspoň nie priamu, ak bol dobre oboznámený. Teddy Lupin bol taktiež jeho rodina, aj keď pomerne vzdialená, no ten už dokončil štúdium na Rokforte pred mnohými rokmi a nasledoval kroky svojej matky, pričom sa stal aurorom, a to naozaj výborným.

Spomienka na nemocnicu sa však nepremietla ako jediná. Práve tú vystriedala drobná skupinka spomienok, ktoré spolu s Rose zažil na tomto mieste. Spomenul si, ako spolu sedávali v tieni pod stromom počas naozaj horúcich dní pri konci školského roku, ako sa smiali na siedmakoch, ktorí mali neprestajne hlavy sklonené nad knihami, alebo sa proste len tak rozprávali, hovorili si, aký mali deň a spoločne sa na niečom smiali, pričom jeho vždy robil najšťastnejším jedine úsmev jeho drahej Rose.

Avšak ona ho vyslovene odkopla. Zlomila mu srdce, lenže on zlomené srdce nechcel mať. Iste, že Rose ľúbil, ale čo ak sa treba jednoducho posunúť ďalej a prestať dúfať, že krásna červenovláska jedného dňa naberie rozum a budú spolu šťastní? Čo ak to osud chce tak, aby si Scorp vyskúšal aj vzťah s niekým iným a potom sa proste uvidelo, ako všetko dopadne?

Z jeho myšlienok ju ktosi vyrušil. Ktosi, kto sa napokon ukázal ako dievča. Dcéra Olivera Wooda a jeho manželky Ivonne* - Lindy Woodovej. „Ahoj, Scorp," pozdravil ho s milým úsmevom na perách. „Čo ty tu tak sám? Kde máš Albusa?" pýtala sa ho. Linda bola o ročník nižšie, ale jej nikdy nerobilo problém sa kdekoľvek zaradiť. Túto vlastnosť zdedila po mame.

„Išiel s frajerkou do Rokvillu," odvetil normálnym hlasom. Chcel, aby na ňom nebol vidno ten smútok, ktorý pociťoval.

„Albus má frajerku?" začudovane sa opýtala. „To mi je ale prekvapenie. A koho?" nechcela pôsobiť zvedavo, no naozaj tak pôsobila.

„Clarissu."

„Higginsovú?" takmer vykríkla od prekvapenia. Áno, aj ona si najmä v poslednej dobe všimla, že po sebe akosi pokukujú, veď spolu boli aj na plese, lenže ony dve sa kamarátili už od prvého ročníka a nikdy by nepovedala, že Clarissa bude taká tajnostkárka.

„Hm," odvetil.

„Čo je? Nie si z nej nadšený? Neboj, ja jej to nepoviem," žmurkla na neho. „To za to, že mi o Alovi nepovedala," zasmiala sa a ku podivu sa ku Linde pridal aj Scorpius.

„O ňu nejde," odpovedal automaticky a pravdivo. „Som naozaj rád, že má Al frajerku. Veď už bolo aj na čase. Vždy len frflal, že po Jamesovi letí každá a po ňom nie, takže konečne sa moje utrpenie v podobe neustáleho počúvania jeho sťažností skončilo," obaja opäť vypukli do smiechu a to Lindu prinútilo, aby si sadla hneď vedľa Scorpiusa.

Smiali sa veru peknú chvíľu, pričom ani jeden z nich si skutočne neuvedomoval, ako dobre im vlastne je. Hneď, ako sa však prestali smiať, na Scorpa prišla akási psychická ťažoba. Tvár mal odrazu kamennú a díval sa všade inde, len nie na Lindu. Nechcel ju trápiť svojimi problémami.

„Stalo sa niečo, Scorp?" opýtala sa ho starostlivo a pohladila ho po ramene. Nechcela sa vtierať, naozaj nie. Chcela len vedieť, čo Scorpiusa trápi, aký má problém, ako mu môže pomôcť.

„Nič, čím by som ťa mal zaťažovať."

„Ide o Rose?"

Scorpius na ňu prekvapene pozrel. Ako to vedela?

„Ona bola takým vyvolávačom môjho premýšľania," odvetil. „Neviem..." na moment sa zamyslel. „Myslíš, že sa človek niekedy musí posunúť ďalej a nechať minulosť za sebou?" spýtal sa jej v nádeji, že mu poradí, že mu pomôže a práve na to Linda čakala. Chcela mu pomôcť po psychickej stránke tak, ako to Scorp v budúcnosti chcel robiť s ľuďmi po tej fyzickej.

„Určite áno. Človek občas príde do istého bodu, kedy sa musí rozhodnúť. Áno, iste, niekedy je pravdou, že krok do minulosti môže byť správnym a tým si zaistiť šťastnú budúcnosť, lenže niekedy nastane čas a človek sa musí posunúť ďalej, aby sa zbytočne netrápil nad pokazenou minulosťou a musí myslieť naozaj len dopredu. Nesmieš sa nechať pohltiť minulosťou, Scorp. Minulosť a spomienky z nej dokážu človeka naozaj veľmi bolieť a rovnako ako ja, ani ostatní nechcú, aby si sa trápil," dopovedala a znovu Scorpiusa pohladila, tentokrát však na líci. Obaja si uvedomili, že ich tváre sú príliš blízko.

Plavovlasého chlapca Lindine slová vyslovene navnadili, pohltili a skôr, než stihla čokoľvek znovu povedať, ich pery spojil do jedného celku. Už mal čakania po krk. Už mal dosť toho ustavičného trápenia sa o tom, čo bude a čo by mohlo byť, keby mala Rose skutočný rozum, ktorým sa tak reprezentuje. Chcel žiť, skutočne žiť a nerobiť zo seba idiota pomaly na každom kroku. Iste, že ho vtedy potešilo, keď ho Rosiini rodičia odobrili, ale čo z toho, keď sa Rose stále bála?

Ak sa bála zlomeného srdca, potom jej práve teraz dal dobrý dôvod. Naozaj dal, pretože zatiaľ čo si dvaja ľudia pod stromom prejavovali novopečenú náklonnosť, ona ich mohla od brehu Čierneho jazera len s otvorenými ústami a tečúcimi slzami po tvári pozorovať.

* Ivonne Woodová je len autorskou postavou. Nikde som nemohla nájsť, ako sa volala manželka Olivera Wooda, a tak som si jej meno vymyslela.