Siedmy ročník. Niekto hovorí, že je to ten najkrajší ročník na Rokforte, ale niekto tento fakt razom vyvracia, a presne to platilo aj o Scorpiusovi Malfoyovi a Rose Weasleyovej. Obaja boli akosi ešte stále vykoľajení z ich nečakaného rozchodu, ktorý sa odohral v predposledný deň ich šiesteho ročníka.

Boli šťastní, mali sa radi, Scorp ju rád obdarúval bozkami a vravel jej, ako ju ľúbi, pričom ona mu vždy so slzami v očiach a láskyplným úsmevom tie krásne slová opätovala. Všetci, najmä členovia rodiny a ich priatelia v približne rovnakom veku, v akom boli oni, držali pevne palce a dúfali, že títo dvaja mladí ľudia zostanú spolu čo najdlhšie, ak nie aj na veky vekov.

Vzťah im však vydržal len jeden necelý školský rok. Pre oboch to bol rozhodne ten najkrajší rok v ich živote, ale všetko sa raz končí, a všetci sa o tom stihli presvedčiť.

Prečo sa však rozišli? Čo zapríčinilo rozvrat naoko bezchybného vzťahu? Príliš veľa rozdielov? Nevera? Jednostranná, či ba dokonca vzájomná nedôvera? Neprajníci?

Skutočnosť bola zcela iná. Zohrávala v tom úlohu čiastočná nevera, ale rozhodne nie chcená. Scorpius bol od malička úžasný, krásny, ba až dokonalý, a tak sa nebolo čo čudovať, že na neho od obdobia búriacich sa hormónov, čiže asi od štvrtého ročníka, leteli dievčatá ako osy na med. On mal však vždy oči len pre jednu - práve pre Rose. Aj ona k nemu vždy prejavovala isté sympatie, ale nemohla ich dať najavo. Nechcel vyzerať ako ostatné. Túžila sa odlišovať, a práve to sa jej aj splnilo. A tá inakosť sa Scorpiusovi na mladej dievčine s ryšavou hrivou zdedenou po otcovi, Ronaldovi Weasleym, páčilo najviac.

Jedného pekného dňa, kedy sa písal dátum 30. jún roku 2023, stál úhľadný plavovlasý chlapec, ktorý zdedil vlasy po otcovi, no jemné čety tváre po matke, pri Čiernom jazere, pozorujúc pokojnú hladinu vody. Pod ňou sa ukrývali hocijaké príšery mätúce myseľ, ktoré by si obyčajný mukel mohol predstaviť len vo fantasy rozprávkach. Rokfort bol však skutočný rovnako, ako celý čarodejnícky svet.

Nečakal na nikoho, len sa chcel prejsť po ťažšom metlobalovom tréningu, ktorý mal na starosti on, keďže už od piateho ročníka bol kapitánom slizolinského družstva. Hral na poste stíhača, rovnako, ako to robieval aj jeho otec. No nebol celkom ako on, nie ako on v jeho veku, ktorý mal teraz mladý Scorpius.

Draco Malfoy sa ozaj zmenil. Stal sa z neho vyrovnaný, rodinu milujúci muž, ktorý dokonca uzavrel po mnohých rokoch oficiálny mier so slávnym Harrym Potterom, strýkom Scorpiusovej lásky, a aj jej samotným otcom a matkou, s ktorými to však nešlo až tak po masle. Doteraz sa ale nestali priateľmi a čím viac sa nad tým mladý Malfo zamýšľaj, tým musel viac a viac uznávať, že sa tak asi ozaj nikdy nestane, čo ho mrzelo, keďže Rose miloval snáď od prvej chvíle, čo ju zbadal sediac na vyvýšenom pódiu pred širokým stolom určeným pre profesorov, zatiaľ čo ona sedela na starej stoličke a na hlave mala položený ešte starší Triediaci klobúk, ktorý ju o pár stotín sekundy zaradil do chrabromilskej fakulty.

Súboje medzi jednotlivými fakultami sa už dávno nenosili. Rokfort fungoval ako škola v mieri, a žiadne rozbroje či už medzi fakultami, alebo medzi pôvodom, sa takmer vôbec neriešili.

Vráťme sa však späť k predposlednému júnu roku 2023. Scorpius sedel pod jednou z košatých líp a pozoroval hladinu osamote, keď zrazu zistil, že osamote nie je. Jeho súkromie nenarušila vtedajšia priateľka Rose, ale jeho dlhoročná prenasledovateľka a dcéra najlepšieho priateľa Scorpiusovho otca - Georgina Zabiniová. Jej staršia sestra Avani chodila do rovnakého ročníka, ako on sám, Rose, Albus Severus Potter, Scamanderovské dvojčatá Lorcan a Lysander, Frank Longobottom, Fred Weasley a ďalší potomkovia bývalých, pomerne známych, najmä Weasleyovských študentov na Rokforte.

Sama Georgina bola o rok mladšia od Scorpiusa a ostatných, čo znamenalo, že chodila do ročníka s Rosiným mladším bratom Hugom, Alice Longbottomovou a Lily Potterovou a zopár ďalšími Weasleovcami. A okrem toho, že bola mladšia, bola vrcholne otravná a dotieravá! A aby toho nebolo málo, bola aj šialene zamilovaná! Do koho? No predsa do Scorpiusa!

„Ahoj," pozdravila ho až príliš milým hláskom so štipkou dotieravosti. Roky sa mu snažila dostať pod kožu. Zúfalo ho chcela zaujať, túžila po jeho pohľade a aspoň na sekundu byť ním milovaná. Jej želania však doposiaľ neboli splnené, a ako to vyzeralo, ani nikdy nebudú. „Čo ty tu tak sám?" pýtala sa zvedavo a sama od seba si sadla vedľa chalana s blond hrivou.

Nechcel jej odpovedať, doslova sa mu hnusila, ale slušnosť mu zakazovala odbiť ju a nechať ju len tak. „Odpočívam," odpovedal jednoslovne, čím jej dal jasne najavo, že nechce pokračovať v tejto trápnej konverzácii, ale to Georgina vôbec nepochopila. Namiesto odchodu sa k nemu prisunula ešte bližšie a Scorpiusovi už prišlo ozaj zle. Necítil sa v jej prítomnosti najlepšie a odrazu nadobudol pocit, akoby sa ocital v tesnej uzatvorenej miestnosti s minimom kyslíka, a popritom všetkom bol vonku, sediac pod stromom, dívajúc sa na jazero.

„A kde máš tú svoju?" uvoľnila si pery, aby pôsobili plnšie, lačnejšie, príťažlivejšie, ale Scorp na ňu nie a nie pozrieť.

„Máš na mysli Rose?" špeciálne zdôraznil jej meno, aby dal jasne najavo, koho myslí, a že jeho srdce patrí inej. „Pravepodobne je teraz na večeri," odvetil, avšak nemal ani poňatia o tom, že ryšavá dievčina sa už z večer pobrala smerom k nemu. To by nevadilo, keby sa nestalo to, čo sa stalo.

„Tak to je dobre," povedalo pošepky dievča so snedšou pokožkou po oboch rodičoch - Blaisa a Padmy Zabiniovcov. Nebezpečne sa k nemu naklonila a než stihol čokoľvek namietať, už mal svoje pery prilepené na tých jej. Chutili maximálne odporne, lenže to nebol jediný problém. Tým druhým bola samotná Rose, ktorá túto ozaj milú scénku videla dopodrobna. Srdce sa jej lámalo, city ľahko vyprchávali.

Scorpius sa od Georginy znechutene odtiahol a hneď si rukávom prešiel po perách, aby z nich zmazal tú otrasnú čerešňovú chuť jej balzámu na pery. Akonáhle šiel už vychŕliť spŕšku nadávok, zazrel svoju frajerku, ako sa so slzami v očiach prizerá na nich dvoch. Neváhal ani sekundu a podišiel ku nej. „Rose, ja-" chcel jej povedať, že to nechcel, že to celé zinicializovala Georgina, lenže Rose dala jasne najavo svoje pocity prostredníctvom jednej jedinej facky, ktorou Scorpa obdarovala.

„Si úbožiak, Malfoy," vravela nenávistne, so všetkou dávkou pesimizmu a odporu, ktorý sa v nej našiel. „Nechoď sa mi tu ospravedlňovať za to, že si sa ocmuľával s inou. Ja tie trápne výhovorky, ako ťa ona pobozkala prvá, počuť nepotrebujem. Je mi to totiž jedno," hovorila a mladý Malfoy na svoju lásku ostával len nechápavo pozerať. „Týmto činom si mi len otvoril oči. My sme nikdy spolu nemali byť. Si rovnaký ako tvoj otec za mlada!" začala po ňok kričať a búchať ho do hrude. Až vtedy si uvedomil, akú má Rose v skutočnosti silu.

Georgina sa na túto celú situáciu len s úškrnom prizerala a ryšavka mala sto chutí vraziť jednu aj jej, ale s rovnakým pohlavím sa zásadne nebila. Hlúpe pravidlo, ale čo už, ona už taká raz bola.

„Tak to nebolo, ja-" chcel sa dostať k slovu, vysvetliť jej to rozumne, tak, aby to pochopila, ale ona sa nedala. Bola naštartovaná ako auto Arthura Weasleyho pripravené vzlietnuť do samotných nebies k Merlinovi.

„Je mi jedno, ako to bolo, pretože je koniec," povedala to, čoho sa obaja vždy najviac báli. Že to raz nastane. Rozlúčka, koniec, zabudnutie. „Chápeš? Je koniec," hovorila tvrdo, neúprosne, s kamennou tvárou, čo značilo, že to myslela smrteľne vážne.

Scorpiusovi to jedno ani zďaleka nebolo, ale aj napriek tomu, že sa rozhodol vtedy rezignovať, bitka o lásku jeho života ešte prehratá nebola. Hodlal totiž bojovať za všetky ceny sveta, len aby jedného dňa pochopila, že jeho srdce patrí jedine nej. „Fajn," povedal. „Prosím, ako chceš. Je koniec," ukončil ich rozchodový rozhovor a vybral sa so slzami v očiach do hradu, pričom za ten všetok čas sa Zabiniová stihla kamsi vytratiť a on tam pri Čiernom jazere zanechal už plačúcu Rose.