4. august 1962

15:00

Brentwood, Kalifornia

Drahá Marilyn,

si ako slnko, ktorého lúče každé ráno opatrne preniknú pomedzi žalúzie do mojej izby a pošteklením na líce mi nežne oznámia, že sa hlási nový deň. Si ako mesiac, ktorý dodáva lesk temnej nočnej oblohe, ktorý robí každú noc tak nádhernou.
Ako hviezdy obývané anjelmi.

Tvoje prekrásne oči sú ako číre, pokojné jazero, sivé ako mraky pred búrkou. Vedz, že aj keď to neznie ktovieako lichotivo, je to kompliment, aký som ešte nikdy nikomu nezložil. Dívať sa na kopiace sa mračná pred príjemnou letnou búrkou a vdychovať vôňu prichádzajúceho dažďa – to milujem zo všetkého najviac. A tvoje oči, tvoja brána do duše, mi dokáže navodiť identický pocit.

O to viac ma mrzí, keď ťa vidím kráčať po červenom koberci so širokým úsmevom na perách. Tvoj úsmev odhaľuje rad dokonalých rovných zubov, bielych ako prvý januárový sneh. Mrzí ma to, pretože viem, že v tej chvíli nie si šťastná. Tvoje oči prezrádzajú viac, než si myslíš. Nehoria. Sú ako sklo.

Najdrahšia Marilyn, keby som ti mohol pomôcť dostať sa z pazúrov ľudí, kvôli ktorým trpíš, urobil by som to. No obaja vieme, že nemôžem.

Som si vedomý toho, čo bude nasledovať.

Chcem len, aby si vedela, že moje srdce ti stále patrí a bude ti patriť naveky. Tvojim očiam, tvojmu hlasu, tvojmu smiechu, tvojej osobnosti. Dokázala si to, Norma.

Dovolil som si ťa osloviť pravým menom, pevne verím, že mi to odpustíš.

S láskou,

J. P.

Slza stekajúca dolu po dokonalej tvári filmovej hviezdy zruinovala všetku tvrdú prácu maskérok. Marilyn v rukách zvierala list, ktorý našla v šatni, na stoličke s jej menom ozdobne vytesaným do opierky, krátko potom, ako absolvovala nekončenú cestu po červenom koberci, rozdávajúc oslnivé úsmevy. Diváci z nej boli nadšení. Bohatí sponzori a fotografi nemenej. Opäť sa jej podarilo nadchnúť. To bola predsa jej úloha.

Bola len bábka, ich handrová marioneta. Oni surovo poťahovali za povrázky a ona tancovala podľa pohybov ich rúk. Unavovalo ju to. Nič nebolo tak, ako to vyzeralo navonok. Nikto nemal ani len tušenia, čo sa s ňou deje, keď zhasnú svetlá reflektorov. Čo je však ešte horšie, nikto to vedieť ani nechcel.

Nikto, až na istého osamelého umelca. Na muža, ktorý sa o ňu nezaujímal kvôli jej telu. Bol iný ako ostatní. On jediný sa na ňu nepozeral ako na lacný tovar, s ktorým si môže robiť čo sa mu zachce, ani ako na zlatíčko Ameriky, slávnu, nedostupnú Marilyn Monroe.

Ach, tento muž.
Namiesto vášnivých nocí a vzrušenia túžil len po pohľade do jej očí. Nenútil ju usmievať sa a aj napriek tomu sa pri ňom jej kútiky úst dvíhali takmer neustále. Dokázal ju totiž rozosmiať. Netlačil ju do neustáleho udržiavania konverzácie, no ona rozprávala. Páčil sa mu jej hlas. Páčilo sa mu jej zmýšľanie a dával to patrične najavo. Rozprávala, pretože ho skutočne zaujímali jej názory. Len jemu na nej naozaj záležalo.

Marilyn očami znovu prebehla po liste, vstrebávajúc lásku, ktorú do nej autor pri písaní vložil. Pochopila, pochopila každému jednému slovu. Bol to list na rozlúčku.

Vedela, že mu spôsobuje neskutočnú bolesť tým, čo sa chystá spraviť. No on sa s tým zmieril. Od začiatku ich známosti tušil, že k tomu dôjde a aj cez to sa odvážil milovať ju. Ukázal jej svetlé stránky života, dodával jej energiu a silu vždy, keď ju strácala, pretože on sám bol silný. A presne preto teraz nesmie byť slabá.

Keď to zvládne, už viac nebude obyčajnou bábkou v ich divadielku. Už nebude musieť trpieť pre krásu a pre slávu. Môže si dovoliť odísť, zanechá tu po sebe viac než ktokoľvek iný. Bude slobodná a on bude šťastný.

Nasledujúce ráno, 5. augusta 1962, Marilyn Monroe zomrela.