Tak ma teda počúvajte, ľudkovia. Tento príbeh je starší než naše kráľovstvo, nepamätajú si ho už ani vaše pramatky. Ale verte, či neverte, ja som pri tom bola. Veru hej. Bola som ešte mladučké dievčisko v službách vtedajšieho kráľa. Naša krajina vtedy bola rozdelená na štyri územia. Juh obývali iba ľudia, čarovné tvory, žiadne iné rasy než je ľudská, na toto miesto nesmeli vkročiť. Toto územie sa nazývalo Červené kráľovstvo. 

Vidím, že niektorým z vás sa rozjasnila tvár. Žeby vám to staré matere rozprávali pred spaním, keď ste ešte plienky nosili? Stavím sa, že áno! Ale aby som neodbiehala od príbehu. 

V Červenom kráľovstve vládol veľmi zlý muž, známy ako Červený kráľ, či tiež Krvavý barón. Bol to veru lišiak prešibaný! Ani si neviete predstaviť. Vyhnal všetko nadprirodzené a neľudské za Neschodné hory a ktokoľvek sa opovážil neuposlúchnuť jeho rozkaz, či sa len priblížiť k hraniciam jeho kráľovstva, okamžite odvisol na šibenici. A keďže boli všetci draci, elfovia, trpaslíci, vládcovia živlov, všetky magické tvory vyhnané za hranice hôr, museli si rozdeliť zem. Vládcovia živlov a čarodejnice sa utiahli na východ do Savandskej púšte a močarísk pri prístave Aphale, vtedy známom ako Rhodos. Ešte stále tam stojí mesto Quing-Tang, ktoré vzniklo v tej dobe. Na sever, do Dračích hôr, odišli niektorí ľudia a mnoho drakov. Doteraz sa obyvatelia týchto ľadových krajín prezývajú Severský ľud. Západ ovládli trpaslíci. Vybudovali si mesto v Hmlistých horách, volalo sa Khral. Bolo to krásne a veľké mesto. Bohužiaľ, dnes už neexistuje. No, a keďže si všetci všetko tak pekne rozdelili a ostalo len pár druhov, každý si zabral, čo mohol. Lesní elfovia sa ukryli v Šepkajúcom lese, temný elfovia obsadili jazerné mesto Isardis a ostatné tvory vybudovali kráľovstvo uprostred tohto všetkého. Toto kráľovstvo sa volalo Dračie kráľovstvo. A vládol mu veľmi mocný kráľ, ktorý v predchádzajúcej bitke proti Červenému kráľovi urobil veľa krutých, no pre magické tvory prospešných činov. Bol známy ako Reid - Hrdlorez. Radšej však mal, keď ho volali Dračí kráľ. A tento náš Dračí kráľ bol starším bratom jedného veľmi dôležitého chlapca. Minimálne pre náš príbeh bol dôležitý. 

Meno tohto chlapca bol Kian Ondim. Kian nebol obyčajný chlapec, veru že nie. Tento náš Kian bol z rodu, ktorý bol veľmi zvláštny. Dostali totiž dar od drakov. 

Viete, draci občas robili takú vec, že svoje srdce dali niekomu z ľudí. Robili to preto, aby ich druh prežil. Existovali totiž zlí ľudia, volali sa drakobijci, ktorí týchto našich drakov zabíjali a ich kožu, kosti, zuby aj drápy používali na výrobu zbraní a brnení, občas dokonca nábytku či odevu. A preto dávali draci svoje srdcia ľuďom a s nimi im predali aj všetky svoje schopnosti. Takýto ľudia potom mali schopnosť meniť sa na drakov, chrliť oheň, lietať, prípadne dokonca žiť pod vodou. Keďže aj títo zvláštni ľudia túžili po rodinách, táto zvláštna vec prezývaná dračie srdce sa dedila z generácie na generáciu. A Kian patril presne do takejto rodiny. 

A aby sme o ňom vedeli trochu viac, poviem vám, ako Kian vyzeral. Bol to vcelku nízky chlapec, až to bolo vtipné. Mnoho žien bolo vyšších než on, dokonca aj pár neobyčajne vysokých trpaslíkov. 

Videli ste niekedy trpaslíka? Iba štyria? To je veľmi málo! Tak ja vám poviem, ako taký trpaslík vyzerá. Nie sú prehnane vysoký, možno ako pätnásťročný chlapci, i keď tí v dnešnej dobe sa už ťahajú niekam do neba. Takého trpaslíka rozoznáte ľahko. Okrem toho, že sú tak nízki, majú tiež husté dlhé vlasy a rovnako husté a dlhé brady, väčšinou hnedé či čierne ale občas sa prihodí aj nejaká tá ryšavá. Veľmi starý trpaslíci samozrejme zošedivejú, to je jasná vec. Tiež sú večne ovešaní zbraňami, hlavne sekerami. S tými im to ide najlepšie. Majú veľké chlpaté ruky a robustné telo. Svalnaté, nie tučné. A nieje dňa, kedy by ich ramená a chrbty nezahaľovala kožušina. Taká trpasličia žena, tú je veru ťažké rozoznať. Mnohé majú brady ako muži, nieje to vtipné? Vo všetkom sa im podobajú. Niektoré sú jemnejšie, no mnohé sú rovnako tvrdé, ako chlapi.

Keď už teraz viete ako vyzerajú trpaslíci, môžme sa vrátiť ku Kianovi. Už viete, aký je vysoký. Teraz vám poviem zvyšok. Mal vlasy kučeravé a žlté ako púpava a oči veľké a zelené ako mladá tráva. Bol nezdravo bledý a tvár mu zdobili pehy. Nikdy nebol svalnatý, skôr šľachovitý. Nos mal drobný a špička mu mierila dohora. Vskutku pekný chlapec. Aspoň podľa mňa. Keď už som vám povedala, ako vyzeral, mali by ste vedieť, aký bol. Kian bol veľmi láskavý a dobrosrdečný. Udalosti z jeho minulosti ho poznačili dosť na to, aby cudzincom priveľmi nedôveroval. Stále bol však veľmi úctivý. A bol sčítaný, veruže hej, i keď väčšinu života strávil na kraji dediny a v divočine. Nebolo tvora, ktorého by Kian nepoznal. Predsa bol tichý, hovoril len keď to bolo nutné, často smútil a mučili ho nočné mory a desy. A verte či neverte, toto chlapča zachránilo svet. A o tom je celý tento príbeh.