Viete, vo svete to nevyzeralo vždy takto. Ako som už spomínala, týmto krajom sa prehnala krutá vojna. A nie jedna. A keďže tento príbeh je o zachraňovaní sveta, bez riadneho boja by to nebolo ono! Ale k tomu sa dostaneme neskôr. Kde som to skončila? Och, už viem. 

Kian žil na okraji malej dedinky pri Neschodných horách. Bol jeden z mála neľudských druhov, ktorý bez povšimnutia dokázal žiť v Červenom kráľovstve. Žil sám, v starom domčeku, bez rodiny či priateľov, o domácich miláčikoch ste nemohli ani premýšľať. V celej dedine, nech už bola akokoľvek malá a v malých dedinách pozná každý každého, bolo len pár ľudí, ktorí by vedeli, že v starom domčeku za dedinou niekto žije. A ešte menej ľudí vedelo kto tam žije. Viete, Kian len málokedy chodil do dediny. Zväčša sa po dvoch týždňoch ukázal na trhu a predával svoje maľby alebo spieval a tancoval, či rozprával príbehy za pár drobných pre radosť obyvateľov. Občas zašiel do hostinca, kde mu vždy nejaký farmár ponúkol prácu, i keď za veľmi nízky plat. V tej dobe sa veruže nežilo ľahko. Avšak náš Kian bol takto spokojný. Lenže všetko pekné sa raz muší skončiť. Rovnako to bolo aj teraz. 

Krajinu obletela správa, že Červený kráľ verbuje do armády. Bral mladých mužov, starcov a dokonca aj ženy. Chystal sa na vojnu. 

Pre Kiana by to nič neznamenalo. Mal svoj plán pre takýto prípad. Začal baliť najpotrebnejšie veci, pripravoval sa na dlhú cestu. Všetko sa však ešte viac skomplikovalo, keď do jeho života vstúpilo isté dievča. 

Určite som vám spomínala ako to je medzi drakmi a ľuďmi. Nie? Tak to musím napraviť! Viete, väčšina drakov má svojich jazdcov. A taký dračí jazdec sa dá veľmi jednoducho spoznať vďaka znameniu na ich dlani. Nedá sa určiť, či si drak vyberie jazdca alebo jazdec draka. Obaja sú k sebe priťahovaní nejakým zvláštnym citom, či kúzlom. A keď sa jazdec po prvý krát dotkne svojho draka, na jeho dlani sa vypáli znak. Tento znak vyzerá ako drak bez nôh iba s dvoma krídlami, ktorý požiera svoj vlastný chvost. Po smrti jazdca si drak nikdy nenájde iného jazdca a rovnako tak si jazdec nenájde iného draka, ak ten jeho zomrie. Čo sa týka Dračích klanov, z ktorého pochádza aj náš Kian, platí pre nich to isté. Jediný rozdiel je, že členovia Dračích klanov si väčšinou svojich jazdcov berú a zakladajú s nimi rodiny. A teraz mi povedzte, kto by čakal, že dcéra miestneho kováča by mohla byť Kianovým jazdcom? 

Ten deň bol teplý a slnečný ako takmer každý letný deň. Na nebi ani mráčik, pofukoval chladnejší vietor, ktorý v tejto horúčave príjemne osviežoval. Kian noc predtým strávil v tráve kúsok od hostinca. Vypil toho trochu viac a tak sa zložil na zem. Teraz tam stále bol, no už nespal. Hľadel z trávi na tvár dievčaťa, ktoré sa nad ním skláňalo a ponúkalo mu pomocnú ruku. Po dlhom váhaní ponuku prijal. Dievčina mu pomohla postaviť sa a o pár chvíľ neskôr už kráčala po jeho boku. 

Teraz vám prerozprávam, čo sa v ten deň medzi nimi odohralo. Viem to z prvej ruky, samotný Kian mi to povedal. Avšak je to už dávno, čo som tieto slová počula, preto prosím odpustite mojej stareckej pamäti. 

Ako som spomínala, dievčina mu podávala ruku. Keď ju Kian prijal a ona mu pomohla vstať, rozhovor na seba nedal dlho čakať.

,,Som Azlyn," Predstavilo sa mu dievča a prebodlo ho pohľadom. ,,A ty?" 

,,Kian," Odpovedal jednoducho. Veď čo viac by jej mal povedať? Nehodlal sa zoznamovať s novými ľuďmi. Onedlho mal predsa odísť, hneď ako by si zarobil ešte nejaké peniaze. 

,,Kto sú tvoji rodičia? Ja som dcéra miestneho kováča. Určite ho poznáš." Bola naozaj tak vtieravá, alebo sa mu to iba zdalo? Poznala som ju a poviem vám, bola celkom zhovorčivá.

,,Samozrejme, Molokaia pozná každý," Prikývol a venoval jej krátky pohľad. Všimol si, že sa usmieva. Prečo sa usmieva? Nieje tu žiadny dôvod na smiech. Povedal snáď niečo vtipné? Alebo je na ňom samotnom niečo vtipné? Aj takéto myšlienky vypĺňali Kianovu hlavu.

,,Netvár sa tak vážne! Nepristane ti to," Zasmiala sa a tiež mu venovala krátky pohľad, potom pokračovala, ,,A povieš mi už kto sú tvoji rodičia?"   

Jeho rodičia. Táto téma bola tabu. Ale ako by to Azlyn mohla vedieť? Doteraz sa predsa nepoznali. Jeho tvár sa zdala byť ešte vážnejšou. Zamračil sa, mierne nakrčil nos a privrel oči. Ústa sa mu zmenili iba na akúsi tenkú čiaru. Takto sa tváril vždy, keď niekto zmienil tému, ktorú nerád rozoberal.   
,,Sú mŕtvi," Odsekol. Prečo sa musela pýtať zrovna na jeho rodičov? Nemohla sa opýtať niečo iné? Priveľa otázok, Kian. Priveľa. V duchu sa pokarhal. Nemal rád otázky. Viac než jedna otázka preňho už bolo veľa otázok. A viac než dve otázky, to bola hotová katastrofa. 

Než budeme pokračovať, bolo by vhodné, keby som vám Azlyn opísala. Dlhé čierne vlasy lemovali jej bledú tvár. Mala veľké oči modrosivej farby, akoby v nich mala búrkové mraky. Nevyzerala ako zvyčajné dievčatá. Narozdiel od nich nemala sukňu a šnurovačku. Mala bielu košeľu s vysúkanými rukávmi, hnedé kožené nohavice a vysoké kožené čižmy hodné skôr bojovníka než dámy.

Kianovi sa Azlyn veľmi páčila, hlavne kvôli tým rozdielom medzi ňou a jej rovesníčkami. Nedával to však najavo. Viete, museli ste Kiana poznať veľmi dlho na to, aby ste dokázali nájsť aj tú najmenšiu drobnosť na jeho mimike, pohyboch či správaní, ktorá by vám prezradila, čo si myslí alebo čo cíti. A keďže ho Azlyn nepoznala, nemohla tušiť, že pár pohľadov, o niečo dlhších než predošlé, znamenalo, že je mu sympatická.

Kde som skončila? Aha, viem, Kian povedal Azlyn, že jeho rodičia sú mŕtvi. Áno. To je dlhá história, ku ktorej sa neskôr dostaneme.

Po tomto zistení sa kováčova dcéra Kianovi ospravedlnila a na chvíľu zmĺkla. Nakoniec sa dostali až za dedinu, k chlapcovmu domu. A v tej chvíli bolo Azlyn všetko jasné. O tomto dome sa rozprávali chýry ešte z dôb, keď sa viedla vojna, čiže boli v tom čase už dvadsať rokov staré. Rozprávalo sa, že v tomto dome žijú draci, ktorí boli počas Krvavej vojny vyvraždení, až na jedného. Nik nevedel, kam drak zmizol. Azlyn si však bola istá, že neodišiel. A keď teraz stála pred tým starým domom, so zvláštnym chlapcom, ktorého takmer nikto poriadne nepoznal, a o ktorého minulosti nikto nič netušil, bola si na sto percent istá, že on je posledným členom Dračieho klanu, ktorý tu kedysi žil.

A o pár chvíľ neskôr sledovala plamene pohlcujúce stavbu, počula praskať drevenú strechu. Z dlane jej do celého tela vystreľovala nepríjemná pálivá bolesť. A niekde v diaľke sa nad oblakmi vznášal smaragdový drak, ktorého sa táto dlaň dotkla. A s ktorým sa navždy zviazala duša kováčovej dcéry.