V dome zavládlo ticho. Agnes počula hlasný tlkot vlastného srdca. Koho mohol zabiť? A prečo? Pomaličky ustupovala ďalej a ďalej od postele, až kým nenarazila do stola, ktorý sa pri náraze zaknísal, hlinená nádoba s poľnými kvetmi sa prevrhla a pramienok vody si razil drobný potôčik naprieč stolom a v cícerku stekal na dlážku. Agnes si to neuvedomila, len prstami pevne zovrela nôž, ktorý ležal na stole. Markus vstal a kráčal k nej. Vystrel ruku a prosebne sa na ňu zahľadel. Pristúpil  tak blízko, že medzi nimi zostala len malá medzera a vtedy mu Agnes rýchlo priložila na krk nôž. Konala pod vplyvom strachu a obáv o vlastný život.

            „Pohni sa a zabijem ťa!“ prehovorila trasúcim sa hlasom. Prsty na rukoväti noža sa jej chveli. Ešte nikdy nebola nútená použiť voči niekomu akúkoľvek zbraň. Nikdy sa necítila ohrozená a teraz si priviedla vraha rovno do svojho domu. Vyliečila ho z rán a bez jej pomoci by bol umrel na mizernú horúčku.

            Markus neváhal. Pevne chytil Agnesinu ruku a a odtiahol nôž od svojho krku. Už si nenechá  po druhýkrát mieriť na hrdlo, či už vlastným bratom alebo malou odvážnou liečiteľkou. Voľnou rukou jej obopol zápästie a ruku, držiacu zbraň pevnejšie zovrel. Nôž jej vypadol z rúk a zelené oči sa jej rozšírili prekvapením. Trhla sa, aby sa vyslobodila z jeho zovretia. Bolo prekvapivo silné na muža, ktorý bol nedávno na hranici smrti.

            „Pusť ma!“,vykríkla a ešte raz sa silno mykla. Markus si ju pritiahol do náručia a silno ju v ňom zovrel, kým sa neupokojí.

            „Povedal som, že ti neublížim, Agnes. Upokoj sa prosím, nemáš sa čoho báť.“  hlas mal odrazu zamatovo hebký a nežný. Agnes sa prestala vzpierať. Uvoľnila sa v jeho hrejivom objatí. Ako dlho nezažila podobný pocit ? A zažila ho vôbec niekedy? Chcela sa nechať unášať tým teplom, ale v hlave jej bil zvon na poplach. Odtiahla sa pokiaľ jej to dovolili jeho ruky a vzhliadla hore, aby mu videla tvár.

            „Povedz, že to bolo vo vojne. Že si zabil, pretože ty sám si bol ohrozený.“ v jej hlase bola naliehavosť a nádej, tak  nepochopiteľná pri rozhovore dvoch neznámych ľudí. Pokrútil hlavou a tým zahasil jej nádej. Odstúpil sa rukou kývol k lavici. Počkal kým sa na ňu usadí a sám si sadol pri ňu.

            „Vydesíš sa, keď zistíš, koho som zabil, ale prosím ťa, vypočuj ma do konca, budeš prvá duša, ktorej to poviem a ak ma pochopíš, tak aj posledná.“ Prikývla a tak začal rozprávať. Povedal jej všetko, pevne zatínal pery, ale z očí mu nevyšla ani jedna slza. Aj keď ľutoval, aj keď sa preklínal. A keď sa nakonci odmlčal Agnes k nemu váhavo natiahla ruku a dotkla sa opaku jeho dlane.

            „Odídem, ak sa rozhodneš...“ začal a pomaly vstával z lavice. Zadržala ho ráznym „nie“ a ruku mu položila na hruď, kde cítila tlkot jeho srdca.

            „Zostaneš u mňa a môžeš žiť nový život. Môj rozum by ťa síce vyhodil pred dvere, pretože je plný strachu, ale moje srdce vie, že som predsa len zachránila život dobrého človeka.“