Agnes zavrela dvere za mladou slúžkou a ponáhľala sa späť k veľkej kadi, z ktorej len pred malou chvíľou vyliezla. Bola zakrútená vo veľkom páse bieleho plátna a kvapôčky vody z mokrých vlasov sa vpíjali do látky na chrbte alebo kvapkali na kamennú zem. Šibalsky sa usmiala na Markusa a hrýzla si pritom spodnú peru. Zhodil zo seba košeľu a vstúpil do kade, odkiaľ stále vychádzala horúca para. Ponoril sa do vody. Vôňa bylín ho pošteklila v nose. Zhlboka dýchal, vychutnávajúc si pôžitok, ktorým ho obdaril veky nevidený kúpeľ. Agnes prešla k nemu a drsnou handričkou navoňanou levanduľovým olejom mu umývala chrbát a ramená.

            „Takto sa stará dobrá manželka o svojho pána?" spýtala sa potmehúdsky a obliala horúcou vodou umytú pokožku.

             „Ty si tá správna žena už len tým, že kráčaš po tejto zemi," otočil sa k nej a venoval jej zaľúbený úsmev.

             „Počula som, že muži klamú," povedala a v očiach jej nezbedne zaiskrilo. Čakala na jeho reakciu. Chystala sa navlhčiť mu dlhé vlasy, ale on sa prudko otočil, z dlaní spravil misku a vzápätí na ňu dopadla spŕška teplej vody. Od prekvapenia zvýskla a on ju opäť oblial. Pribehla ku kadi s úmyslom opätovať jeho útok, ale schytil ju okolo pása a stiahol k sebe. Látka obmotaná okolo jej tela nasiakla vodou a oťažela. Chcela sa postaviť, ale stratila rovnováhu a spadla. Voda vyšplechla okolo nich a dlažba sa leskla od drobných kaluží. Markus sa na nej viditeľne zabával a ona sa tiež schuti rozosmiala.

             „Ale sme tomu dali!" zasmiala sa a prešla rukou po hladine, aby mu to vrátila. Nestihol sa uhnúť a voda mu stiekla do očí. Voda chladla, kým spolu bojovali, ale oni to ani nepostrehli. Boli ako deti, ktoré nič nemohlo vytrhnúť z práve objavenej hry. Mokré pramene vlasov im padali do očí a voda stekala v pramienkoch po lícach. Markus pozoroval to neobyčajné stvorenie. Díval sa na ženu, ktorá ho celkom zajala do svojej moci. Na dlhých mihalniciach sa trblietali malé kvapôčky a dodávali jej vzhľad víly so šatami utkanými z rannej rosy. Úsmev sa stratil, oči zvážneli. Natiahol ruku a pramene z očí jej odhrnul z tváre. Držiac ju na mieste pod uchom sa k nej naklonil a v blízkosti tak tesnej, až cítila teplo jeho dychu, zašepkal:

             „Nikdy by som ti neklamal, ver mi, nikdy! Milujem ťa viac ako vlastný život.Vtedy, keď som myslel, že som ťa stratil...nebyť Gabriela tak...Agnes bez teba by som nežil," hlas sa mu zlomil, ale ona prikyvovala a potom sa oňho oprela vlhkým čelom. Zavreli oči, vychutnávali si pominuteľné čaro okamihu a tíško dýchali, akoby sa báli, že jeden druhého stratia pri najslabšom poryve vzduchu. Po hodnej chvíli jej pomohol vystúpiť z kade. Umyl si vlasy a vyšiel von. Rýchlo sa poutieral a z truhlice vytiahol čistú košeľu so širokými rukávmi. Na ňu si navliekol sýto modrú tuniku so strieborným vyšívaným lemom, ktorá mu dodávala vzhľad hrdého hradného pána. Na kožené nohavice si obul čižmy a zamieril k dverám.

              „Čaká ma veľa práce. Dlho to tu ostalo zanedbané. Pošlem ti niekoho, kto ti pomôže s obliekaním," od dverí sa ešte vrátil a na čelo jej vtisol jemný bozk. Keď sa odtiahol, chcela mu oponovať, že sa dokáže obliecť aj sama, ale napokon sa rozhodla mlčať. Musela si zvykať na nové postavenie, ktoré si vyžadovalo určité zmeny. Pozrela na dvere, ktoré sa za ním zavreli a potom obrátila pohľad na zmáčanú podlahu. Nechali po sebe Božie dopustenie. Len čo niekomu navýšili robotu. Vzala do rúk plátno, ktoré na stoličke nechal Markus a kľakla si na zem. Položila ho na kaluže. Okamžite nasiaklo vodou. Svižne zotierala výsledok ich vodnej vojny, keď sa dvere otvorili a opäť zavreli.

                „Pani moja, vstaň! Poutieram to." Žena v stredných rokoch sa k nej náhlila a hneď jej vytrhla handru z rúk. „Kto to kedy videl, takéto niečo? Sadni si a počkaj, kým to upracem!" jemne ju odstrčila a Agnes so zaváhaním ustúpila. Bolo zbytočné vysvetľovať, že si celý život dlážku umývala sama a ruky jej z toho neodpadali. Žena šikovne vyutierala zem a biele plátno sa zmenilo na hnedo-sivé. Ruky si utrela do voľných ľanových šiat a otočila sa k nej.

                 „A teraz ťa dám do parády, pani moja," usmiala sa na ňu prívetivým úsmevom a modré oči sa jej zúžili nad bacuľatými lícami. Agnes jej úsmev opätovala a tvár jej zalial rumenec, keď poznamenala:

                „Nemám však žiadne šaty." Žena ju len materinsky pohladila po líci a na okamih sa zamyslela. Hneď potom sa zvrtla a vybehla z miestnosti. Agnes zostala v pomykove. Nevedela, či niečo nepokazila, ale skôr než prišla ku dverám, žena sa vrátila s hromadou šiat, ktoré jej kypeli z rúk. Hodila ich na posteľ a zadívala sa na Agnes skúmavým pohľadom. Z hromady vytiahla dvoje šaty.

                „Myslím, že som našla to pravé," triumfálne sa usmiala a naznačila Agnes, aby si zložila osušku. Obliekla jej tmavočervené spodné šaty so štvorcovým výstrihom, úzkymi rukávmi strihnutými do trojuholníka a zaviazala ich na mašličku zelenými šnúrkami. Na ne navliekla vrchné šaty z brokátu peknej zelenej farby, ktoré sa vzadu spúšťali do vlečky, zatiaľ čo vpredu siahali len ku kolenám a odhaľovali tak látku spodných šiat. Rukávy boli prestrihnuté na lakti a obrúbené pekným červeným lemom sa spúšťali až k zemi. Ako keby tej krásy nestačilo, vytiahla odniekiaľ hrubý opasok posiaty červenými i zelenými korálkami lesknúcimi sa v nezbedných slnečných lúčoch. Rukou pokynula k nízkej stoličke pri okne a keď si na ňu Agnes sadla, prehŕňala jej lesklé kučery až kým nevyschli. Potom ich zaplietla do hrubých vrkočov a upevnila do sieťky spletenej zo zlatých nití. Pár kučier nechala splývať okolo tváre a prichytila ich tenkou kovovou čelenkou so zeleným kamienkom uprostred. Za ruky ju vytiahla zo sedu a obzerala si dielo, čo vzniklo pod jej rukami.

             „Si krásna ako obrázok. Skutočný poklad tohto hradu," rozplývala sa s rukami zopätými na hrudi.  „A tá zelená ti tak svedčí k očiam." 

              Agnes v rozpakoch sklopila zrak, nezvyknutá na podobný obdiv. Cítila sa nesvoja v toľkých vrstvách vzácnej látky. Veď ani netušila, koho šaty to vlastne na sebe mala.

              „Komu patria?" spýtala sa zvedavo, pohladiac jemnú látku vrchných šiat. Zdvihla pohľad a pozrela na ženu ešte stále stojacu pred sebou.

                „Tieto šaty nosila Markusova matka. Bola som ešte mladá, keď sa pominula. Neprežila pôrod druhého dieťaťa. Ale bola krásna, tak ako aj ty!" hlas jej na okamih sklesol, ale keď si vybavila v pamäti svoju niekdajšiu pani, opäť sa rozžiarila. Ani nepostrehla zdesený výraz v Agnesinej tvári.

           „Nemôžem ich mať na sebe. Ja..netušila som...Oblečiem si svoje staré šaty." Načiahla sa dozadu po zapínaní opaska, ale slúžka ju upokojila.

              „Nič sa ty neboj! Bola by šťastná z takej nevesty ako si ty. Možno nie sú presne podľa módy z kráľovského dvora, predsa sú to už roky, ale aj tak sú nádherne a vďaka tebe tu znovu ožije ženská jemnosť a krása," žmurkla na ňu a dievča sa trochu upokojilo. „Nechám ťa. Keby si čokoľvek potrebovala, stačí zavolať. Som ti vždy k službách, pani moja." Hlboko sa uklonila a vyšla z komnaty. Hneď ako Agnes osamela, uvedomila si koľko sa toho zmenilo. Nikdy nemala na sebe takú nádheru. Podľahla volaniu márnivosti a roztočila sa po miestnosti. Zaklonila hlavu a zavrela oči, unášaná tým pocitom. Ani si nevšimla Alžbetu, ktorá stála na prahu a rozmýšľala či ju vyrušiť, alebo radšej odísť. Keby za ňou neprišla ohľadom takej dôležitej veci, vytratila by sa tak nenápadne, ako prišla, ale to čo jej chcela ukázať, nepočkalo.

                „Agnes, rýchlo! Poď sa na niečo pozrieť!" oslovila ju a dievčina sa vyľakane strhla. Keď zazrela Alžbetu, ruka jej vyletela k hrudi a uľahčene vydýchla.

                 „Ale ste ma vyľakali, stalo sa niečo?" spýtala sa znepokojene, ale Alžbeta jej len naznačila, aby ju nasledovala. Náhlili sa dole do dvorany a odtiaľ von až ku kastelánovmu domu. Vošla do kuchyne, Alžbete v pätách a keď zazrela ten výjav, pre ktorý ju stará pani volala, radostne zhíkla. Chlapček, ktorý stál, podopierajúc sa o drevenú lavicu, k nej obrátil hlávku, pokrytú bielou čiapočkou. Zasmial sa a ukázal pritom drobné zúbky. Pustil sa lavice a otočil sa k nej, ale stratil rovnováhu a spadol na zadoček. Agnes sa veselo zasmiala a pobehla k nemu. Pomohla mu postaviť sa a posunula sa o kúsok vzad. Natiahla k nemu ruky.

                „Poď, synček, poď za mamou," prihovorila sa mu a on váhavým kolísavým krokom kráčal k nej. Zamotal sa o vlastné nôžky a stratil rovnováhu, ale Agnes ho zachytila a postavila sa, zdvihnúc ho do výšky. Gabriel sa šťastne zasmial. Pritisla si ho k tvári a dala bu božtek na líčko.

               „Tatinko bude mať veľkú radosť, keď ťa uvidí. Šťastím bude celý bez seba," zamrmlala mu do vlasov. To ešte nevedela, že Markus má celkom iné starosti. Posol, ktorý mal kráľovi podať správu o jeho návrate, priniesol list, v ktorom ich panovník pozýval na návštevu do Norimbergu.

Príbeh sa pomaličky blíži ku koncu :) dúfam, že sa nájde čo len jediný človek, ktorému sa páčil :)