„Agnes, láska...žiješ....nesnívaš sa mi, však?" prstami jej prechádzal po uslzenej tvári, v snahe presvedčiť sa, že je naozaj tam, že mu neodíde, tak ako sen spolu s prichádzajúcim ránom. Pokrútila hlavou, stále neshopná akéhokoľvek slova. Uvedomila si, že mu zatiaľ nepovedala nič, a predsa vyjadrila všetko. Prstami opatrne rozhrnula vrstvy látky, ktoré zakrývali drobné telíčko dieťatka. Bála sa, čo uvidí. Bábätko, ktoré opušťala už iste zmizlo.

„Gabriel, synček môj..." zašepkala a hlas sa jej zlomil. Zdal sa jej taký veľký. Líčka mal bacuľaté a ústočká roztomilo našpúlené. Spod vlnenej čiapočky mu vykúkali pramienky ryšavých vláskov. Podobal sa na ňu. Chcela ho vziať do náručia, ale mala strach, že sa rozplače. Čo ak ju nespozná? Spýtavo zdvihla pohľad. Zadívala sa do Markusových očí, ten pochopil a prikývol, vložiac jej synčeka do pripraveného náručia. Mihálnice sa mu pohli a o chvíľu na ňu uprel zvedavé zelené očká. Pritisla si ho k sebe a bozkávajúc mu jemné líčka a hlávku, máčala celú čiapočku a detskú tvár slzami, ktoré vyjadrovali šťastie milujúcej mamy.

Nádvorím sa prehnal šum. Každý už prestal venovať pozornosť svojej práci. Všetci hľadeli na výjav, ktorý sa im odohrával pred očami. Ženy sa rozplývali nad toľkou láskou a podaktorí si začali šepkať niečo o vrahovi, ktorý sa bez hanby vrátil.

„Poď! Mali by sme ísť dnu." povedal napokon a prešiel dlaňou po jej chrbte. Odtiahla sa od Gabriela a sotva viditeľne prikývla. Spolu vykročili k domu kastelána. Markus natiahol dlaň a zovrel konce Agnesiných prstov. Pozrela naňho a šťastne sa usmiala.

„Ľúbim ťa, Markus."

„Aj ja ťa ľúbim, viac ako si vôbec dokážeš predstaviť." odvetil oduševnene a úsmev jej opätoval. Aké krásne bolo, znova sa od srdca usmievať. Nič nepredstierať. Jednoducho byť šťastný.

Vybehli po schodoch a Agnes potichu vošla dnu, nasledovaná Markusom. Dvere vrzli a Alžbeta, ktorá práve odnášala zo stola kameninový pekáč sa obzrela. Neverila vlastným očiam, keď ho zbadala. Pekáč jej vykĺzol z rúk a dopadol na dlážku. Rozbil sa na stovky čriepkov, ale ona to ani nepostrehla. Ako keby nebola starou ženou s bolavými nohami, podvihla si sukňu a rozbehla sa k dverám. Agnes o krok ustúpila, aby sa mohla stará žena zvítať s tým, ktorého už vo svojom dome nečakala. Pritiahla si ho do materinského náručia. Plakala, smiala sa, karhala ho i hladila. Nebolo zmätenejších pocitov pocitov, ako tie, ktoré sa bili v Alžbete. Boli pochopiteľné, Markus bol skoro ako jej syn, ktorý večer ešte vládol Likave a ráno sa po ňom zľahla zem.

Tomáš, ktorý počul rachot z kuchyne, strčil hlavu do nízkych dverí. Čelo mal zachmúrené.

„Čo sa robí, žena?" okríkol ju nevrlo, avšak, keď zbadal tú dojemnú scénu, vypleštil oči a narovnal sklesnuté ramená. Hlavou narazil do rámu dverí. Ruka mu vystrelila k udretému miestu a poškrabal si riedke vlasy. Alžbeta sa obrátila a keď videla, že stojí bez pohnutia ako soľný stĺp, kývla rukou, aby ho privolala k nim. Spamätal sa a podišiel bližšie. Zastal zoči voči Markusovi. Tvár mal pokrytú strniskom a viditeľne zmužnel. Už to nebol ten mladík, ktorý sa dokázal hodiny preháňať po lúkach na svojom koni. Stál pred ním muž, odhodlaný napraviť všetko zlé a s prísahou v srdci chrániť tých, čo miloval.

„Tak si sa vrátil..." ruku mu položil na rameno a zadíval sa na neho belasými očami, ktoré odrazu ožili. Markus prikývol a stisol pery.

„Napraviť to, čo som zničil." kývol odhodlane hlavou a okolo pliec jemne objal Agnes, ktorá v rukách kolísala Gabriela.

„Nebudeš to mať ľahké. Postaviť sa pred ľud, ktorý si myslí, že pred nimi stojí vrah." Tomáš tie slová vyriekol priamo, nie však s úmyslom zraniť ho alebo zneistiť. V jeho tóne by každý márne hľadal úctu, s ktorou by mal pristupovať k mužovi šľachtickej krvi. Markus si však na to nepotrpel. Bol predsa človek ako všetci ostatní.

„Ja viem...dočerta, toto som si nikdy neprial!" zaklial a prstami si vošiel do vlasov, ktoré boli plné prachu z dlhej cesty.

„A odkedy sa veci dejú tak ako si niekto praje? Člvek mieni, Pán Boh mení, synak! A je len na tebe ako sa k tomu postavíš." povedal potichu, ale jeho slová neminuli terč.

„Ešte dnes dám všetkých zvolať." povedal po chvíli premýšľania, keď už všetci sedeli za stolom a prispievali do rozhovoru radami, ako by to bolo najlepšie. Ako keby nevedeli, že Markus si aj tak spraví podľa seba. Jeho hlava bola predsa tá, nad ktorou visela hrozba v podobe katovej sekery.

„Ak dovolíš, dám ich zvolať ja. Predsa len, nemuseli by ťa poslúchnuť." povedal Tomáš a pokrčil zhrbenými ramenami. Markus pomaly prikývol, vedomý si toho, že jeho plán nemusí byť úspešný. Tomášovi nebolo viac treba. Odišiel zariadiť, čo treba.

„No tak mi ho ukážte..." spustila veselo Alžbeta a natiahla ruky k bábätku, ktoré odpočívalo v Agnesiných rukách. Dievčina sa usmiala a hrdo jej ukázala Gabriela.

„Smiem?" spýtavo sa na ňu zadívala Alžbeta a počkala, kým jej do rúk vloží dieťatko.

Obaja sledovali ako sa Alžbeta mazná s ich synom. Agnes sa pritisla bližšie k svojmu manželovi a on ju ochranársky objal okolo pliec. Vzhliadla hore a zistila, že ju uprene pozoruje.

„Onedlho bude po všetkom." povedala a prstami mu prešla po drsnom strnisku. Zachytil jej ruku a vtisol jej na ňu letmý bozk.

„Kiežby si mala pravdu, víla moja."

Čo myslíte, ako ľud príjme návrat Markusa?