Opát Michal v rýchlosti opustil dom kata a náhlil sa dolu brehom úzkej ulice. Pršalo a jeho čakala dlhá cesta do kláštora. Kým tam príde, jeho sutana bude celkom nasiaknutá vodou. Bol zahĺbený vo svojich myšlienkach a nevšimol si postavu zahalenú v modrom plášti, ktorá sa vynorila z tmy a potichučky vybehla hore schodmi ku katovým dverám. Tie sa namosúrene otvorili.

„Čo je zas?" vyštekol nezdvorilo, ale osobu stojacu na prahu to neodradilo. Rukou v koženej rukavici prichytila okraj dubových dverí a bez pozvania vstúpila dnu.

„Je tu niečo, o čom sa chcem zhovárať." prehovoril hlas vychádzajúci z útrob plášťa, ktorý neumožňoval zahliadnuť tajomného návštevníka.

V miestnosti horelo len niekoľko sviec, ktoré osvetľovali strohé zariadenie príbytku a policu plnú všakovakých kníh. Bolo prekvapujúce, že sa kat zaujímal o literatútu, ale aj keď to návštevníka zaujímalo, teraz boli dôležité celkom iné veci. Neznámy pristúpil k stolu, sprevádzaný prekvapeným pohľadom kata a vyložil naň veľký mešec, ktorý vytiahol spod plášťa. Bez toho, aby prehovoril, pokynul katovi rukou, aby si prezrel obsah vrecka, z jemnej látky. Ten neváhal a vysypal jeho obsah na stôl. Oči mu zažiarili pri pohľade na zlaté mince, náhrdelník vykladaný zafírmi, brošne s blyštiacimi sa kameňmi a veľké zdobené prstene s rubínmi a smaragdami uprostred. Okrem iného sa tam povaľovali rôzne drahokamy, nepochybne odpárané z vyberaných šľachtických odevov. Nevedel určiť hodnotu týchto drahocenností, ale mohol povedať, že to bolo viac ako zarobil za celý rok. Doteraz jedol a pil ako veľmož, teraz by si to mohol dovoliť ako kráľ.

„O čo ma žiadate?" spýtal sa uchvátene a naprázdno preglgol, dúfajúc, že prosba bude natoľko splniteľná, aby tento poklad získal.

„O prepustenie bosorky." odpovedal návštevník.

„A ako sa to má stať?" spýtal sa kat, pripravený striehnuť na každé slovo, vychádzajúce z úst neznámej osoby.

„Zajtra, keď dôjde k poprave, musí to vyzerať, že umrela. Nikto nemôže mať podozrenie, že ešte žije. Bolo by to možné?" spýtal sa hlas s nádejou.

„Všetko je možné. Kam jej mám pomôcť ujsť?" vypytoval sa ďalej kat, aby mohol na svitaní, čo najdôkladnejšie splniť požiadavky váženého pána.

„Popri hradbách až k vedľajšej dedine, tam ju zverte do rúk vdove Dônčovej. Očakáva jej príchod."

„Stane sa tak, ako si želáte. Môžte sa spoľahnúť. Dievča pre svet umrie, ale vedzte, že bude žiť." uzavrel a neznámy sa pobral k dverám. Prv než ich otvoril, kata premohla zvedavosť a spýtal sa:

„Komu môže ďakovať za život?"

Neznámy neodpovedal. Len zdvihol ruky ku kapucni a nechal ju skĺznuť na plecia. Kat sa prudko nadýchol pri pohľade na svetlé vlasy, ktoré sa vo vlnách spúšťali na plecia a na tvrdé odhodlanie v jemnej dievčenskej tvári. Padol na koleno a chcel vziať do dlaní jej rúčku, ale ona odstúpila.

„Vaša Jasnosť, nespoznal som vás, odpustite." povedal, skloniac hlavu, ale Barbora sa len usmiala.

„Budem vám vďačná za jej záchranu, majster kat. Nič viac od vás nežiadam." povedala a nasadiac si kapucňu späť hlboko do čela, vybehla z domu. Vedela, že sa jej utajená prechádzka nevyhne pokarhaniu, ale ona na to nedbala. Dúfala, že sa jej podarilo zachrániť Agnes. Keď jej manžel odmietol pomoc, neváhala a rozhodla sa konať. Z bylín, ktoré jej dala Agnes, uvarila odvar a ten podala Márii, aby zaspala a sama sa vybrala zajazdiť si po okolí. Vo vedľajšej dedine vyrozprávala istej vdove príbeh o dievčati, ktoré nespravodlivým očiernením upadlo do nemilosti. Rozprávala jej o Agnesinom synčekovi, manželovi a láske dvoch mladých ľudí. Vdove sa v očiach zaleskli slzy. Spomenula si na lásku, ktorú prežívala s manželom, až kým neumrel na nejakú neznámu chorobu. Peniaze, ktoré jej Barbora ponúkla, neprijala a prisľúbila jej svoju pomoc.

Barbora poľahky prešla bránou, priateľsky prehodila zopár slov so strážnikom a dúfala, že o jej malom výlete neupovedomí kráľa. Ale aj keby ju vlastnoručne utĺkol, nedbala by. Ona svoje poslanie splnila. Namiesto toho, aby vykročila k palácom, zabočila smerom ku kaplnke na dolnom hrade. Podvihla si dlhočizný plášť, aby sa jej ľahšie kráčalo a odhalila tak striebornou stuhou obšitý lem šiat, na ktorom chýbali desiatky žiarivých zafírov.

***

Strhla sa, keď pocítila chladivý dotyk na svojom chrbte. Sykla pomedzi zuby a nepokojne sa pomrvila.

„Lež, ošetrím ti chrbát." povedal tichý hlas a pokračoval v čistení rozdrásaných rán. Počula, ako handrička, ktorá jej chladila chrbát čľupla do lavóra s vodou. Ošetrovateľ sa postavil a prešiel pred ňu, podajúc jej misku s pariacim sa odvarom. Prekvapilo ju, keď videla, kto jej prišiel ošetriť rany. Nadvihla sa na lakťoch a jednou rukou si musela pridržať šaty, ktoré mala vzadu roztrhnuté.

„Je to na zníženie horúčky. Musíme dúfať, že do rána o trochu ustúpi." povedal a ona aj napriek tme zazrela vrásku, ktorá sa mu vyryla na čele. Mal pravidelné črty tváre a dlhé čierne vlasy zviazané kúskom kože mu padali niže pliec. Nevyzeral starý, len plecia mal ovisnuté v dôsledku dvíhania ťažkej sekery a možno pod ťarchou utrpenia, ktoré musel spôsobovať. Keď na sebe namal červenú kuklu, nevyzeral až tak desivo a plátená košeľa, ktorá mu odhaľovala hruď dávala jeho osobnosti výzor obyčajného človeka.

„Nie je jedno, či umriem s horúčkou alebo bez nej ?" vytisla zo seba Agnes, ale predsa len vypila misku až do dna. Podala mu ju späť a znovu si ľahla na zem. Ruky sa jej príliš triasli a chrbát priveľmi štípal, aby zotrvávala v tej nepohodlnej polohe.

„Nie je to jedno." odvetil a vstal. Zohol sa nad drobnou truhlicou, ktorú si doteraz ani nevšimla a niečo v nej hľadal. Až keď vytiahol niekoľko nádob, pochopila, že sú to liečivá. Prešiel k nej, kľakol si na kolená a začal jej na rany nanášať hojivú masť. „Neumrieš." povedal akoby nič, neuvedomiac si ako toto jediné slovo otriaslo každou časťou Agnesinej bytosti.

„Neumriem? Ako...to..., že nie?" ledva to zo seba dostala, ale aj tak nevedela ovládnuť vzrušenie vo svojom hlase. Bude žiť. Neumrie. Predsa vychová svojho syna a bude zaspávať v bezpečnom náručí svojho manžela.

„Ďakovať za to môžeš vzácnej priateľke." povedal a kútikom úst mu trhlo v náznaku úsmevu. Keď na rany naniesol hrubú vrstvu masti, prikryl ich belostným plátnom. „Posaď sa!" zavelil a ona si okamžite sadla. Stále v hlave spracovávala tú myšlienku. Myšlienku na život. V duchu sa obrátila na Barboru so slovami vďaky. Prišlo to ako zázrak z neba, kedy v neho už najmenej dúfala. Nevnímala kedy jej strhol z pliec zbytky šiat, ani to, že pred ním zostala odhalená, kým jej neobviazal chrbát pevnými pásmi plátna. Natiahol sa po bielu látku a podal jej ju.

„Tu máš čistú košeľu. Bude ti veľká, ale inú nemám." povedal a ona si ju prevliekla cez hlavu, aby zabránila pohľadu na svoje telo. Viditeľne schudla za tých pár dní, čo strávila v podzemí.

„Čo na to povedia ľudia?" spýtala sa s obavou. Mala strach, že ak ju nezabije kat, spraví to niekto z jej neprajníkov.

„Pre ľudí budeš mŕtva." odvetil a jeho slová zostali visieť vo vzduchu. Uvedomil si, že jej musí všetko vyrozprávať, celý plán, ktorý sa mu postupne zdokonaľoval v mysli. A tak vo chvíli, kedy ju na voze viezol k pripravenej hranici, dokonale stvárnila ženu, čoskoro odovzdávajúcu svoju dušu smrti. Pohľadom prešla po hojnom zastúpení obyvateľov mesta a tam celkom vpredu zbadala svojho milovaného Markusa. Usmiala sa, sotva badateľne, ale na viac sa nezmohla. Tak rada by utekala za ním, pobozkala ho a šepkala, že utrpenie už čoskoro skončí. Nebola si však istá ako dlho potrvá, kým sa znovu stretnú.

Horúčka jej mierne klesla, aspoň tak, že netrpela zimnicou. Avšak, keď jej podával ruku, aby vystúpila z voza, kolená sa jej podlomili a nebyť jeho silného ramena spadla by na vlhkú zem. Doviedol ju k hranici a ona s nevôľou musela počúvať všetky výkriky, ktoré sa na ňu valili zo vzrušeného davu. Najväčší biednici sa prišli pozrieť na jej nešťastie, akoby vo svojich bezútešných dňoch nemali inej zábavy, ako ísť sa dívať na ešte väčšiu bezútešnosť. Zazrela však aj takých, ktorí nekričali a to, čo sa im odrážalo v očiach, bola ľútosť zrkadliaca sa priamo zo srdca. Vyrovnane vystúpila na hranicu. Kat pristúpil za ňu a ruky, ktoré jej zviazal za chrbtom v skutočnosti len obmotal špagátom, aby ich ľahko uvoľnila. Všetko mali vopred dohodnuté a ona aj napriek slabosti pociťovala energiu, ktorá jej prúdila v žilách spolu s blížiacou sa slobodou. Hrdo zdvihla hlavu a zadívala sa na šedú krajinu a ošarpané múry, z ktorých sálal priam citeľný chlad. Pozorovala fakle v rukách katových pomocníkov, ktoré sa rozhoreli. A keď sa jej kat spýtal na posledné želanie, odpovedala, tak ako sa dohodli:

„Želám si už len zomrieť!" do tej jedinej vety vložila toľko síl, až nadobudla dojem, že na viac sa už nezmôže, nebude ani vládať ujsť. Vtedy sa žiara ohňa priblížila k drevu, ktoré bolo podľa dohody vlhké, aby začalo husto dymiť, a až pod ním bolo uložené suché raždie, ktoré malo byť strojcom divokých plameňov. Hustý čierny dym ju oslepil, z očí jej vyšli slzy a hneď po prvom nádychu sa rozkašľala, ale nakoniec sa pozbierala a začala kričať, tak, aby to vyzeralo, že jej telo už pália plamene. Horúčosť sálajúca z ohňa ju pálila na pokožke a ona sa obávala, že sa v poslednej chvíli plán nevydarí. Kútikom oka pozrela na kata a postrehla, že jemne kývol hlavou. Dal jej tak signál, že sa môže spustiť na kolená a pomaly zostúpiť z hranice, kým sa plamene nerozlezú všade. Hneď ako bola dole, schovala sa do vreca z juty, ktoré jej drobnú postavu poľahky prichýlilo.. Hranica horela a ona začula šum davu, ktorý sa rozchádzal. Pocítila ako ju katove ruky zdvihli a vyložili na voz. Onedlho sa pohli, cítila teriganie kolies po kamenistej ceste a ak ju aj telo bolelo, bola vďačná, že mohla žiť. Neodolala a aj keď to bolo riskantné vykukla z vreca. Priestor pred mestskou bránou bol už vyľudnený, len dve osoby skláňajúce sa nad plačúcim mužom ju prinútili k prudkému nádychu. Nezadržala slzy.

„Markus.... Čoskoro sa opäť uvidíme." pošepla si sama pre seba a odvrátila od neho tvár. Nevedela koľkú bolesť mu spôsobila, ale plne s ním súcitila a vnútri ju tiež zvieral bolestný kŕč. Jej oči upútal pohyb na úpätí neďalekého kopca. Jazdec sediaci na koni sa díval na hranicu, ktorej ešte dlho potrvá, kým celkom dohorí. Bez toho, aby videla do tváre neznámej postave, vedela kto ňou je. Viac dievča, ako žena, ktorá však nabrala v sebe toľko odvahy a zachránila jej biedny vyhasínajúci život. Nebyť jej, na vlastnej koži by pocítila dotyk ohňa, ktorý by ju pomaličky spaľoval. Nestalo sa tak a ona ďakovala kráľovnej i Bohu, za tento čin. Nadýchla sa sviežeho ranného vzduchu a na tvári sa jej mihol úsmev úľavy. Predsa sa jej osud neobrátil chrbtom, aj keď to tak vyzeralo. Napokon sa vrátil a v poslednej chvíli jej podal pomocnú ruku, aby jej dal novú šancu v podobe života....