Prebudila sa na lomoz, ktorý bol spôsobený otváraním dverí. Prudko sa posadila, ovládaná strachom z príchodu Arpáda. Vo chvíli, kedy zazrela Jánovu ustarostenú tvár si vydýchla úľavou.

„Pozdrav Pánboh, Agnes." pozdravil ju a ona mu zdvorilo odpovedala. Videla na ňom akýsi nepokoj a rozhodla sa spýtať, čo je vo veci a čomu vďačí za jeho návštevu.

„Čo ťa privádza, Ján? Prišiel si sa pozrieť na väzenku?" spýtala sa posmešne a netušila, kde sa v nej vzal toľký vzdor, o ktorom si v danej chvíli pomyslela, že ju zadusí. Ján si len nervózne odkašľal a prstami si vošiel do vlasov, nepokrytých čiapkou.

„Budú ťa vypočúvať." povedal napokon a spravil pár krokov smerom k nej. Vzbudzovala v ňom pocit ľútosti a ochranársky pud. Bola v rovnakom veku ako jeho vnučka a on sa cítil tak zvláštne vinný za jej rozpoloženie, aj keď s tým popravde nemal nič spoločné.

„Poviem im pravdu. Nie som vinná." Agnes sa zaiskrilo v zelených očiach a vzdorovito sa postavila zo zeme s dušou bohyne pomsty, pričom si neuvedomovala, že vyzerá nanajvýš zúbožene. Šaty mala špinavé a zničené od nešetrného zaobchádzania a zo strapatých vlasov jej trčalo niekoľko stebiel špinavej slamy, ktorá sa jej do nich zamotala v spánku. Ján k nej priskočil, železným dotykom jej zovrel plecia a nešetrne ňou zatriasol.

„Ja viem, že si nevinná! Ich to však nezaujíma. O tvojom osude je rozhodnuté. Ak sa nepriznáš, budú ťa mučiť, zničia ťa." šepkal jej blízko tváre, šedivé fúzy sa mu nadvihovali a husté obočie mal zlostne stiahnuté. Agnes bola otrasená. Nebol to teda len trest, skúška, po ktorej ju pustia, tak ako v kútiku srdca dúfala.

„Nemám sa k čomu priznávať. Nikdy som nikoho nezabila. Bola to náhoda." snažila sa ho presvedčiť, ešte vždy stojaca tesne pred ním v drvivom zovretí jeho dlaní.

„Vravím ti, márne ich budeš presviedčať o svojej pravde." odstúpil a dlhými krokmi prechádzal celou, akoby mohol vymyslieť nejaký spôsob, ktorý ju zachráni.

„Prečo ma nevyženú z mesta? Tak ako iné obvinené?" spýtala sa zo zvedavosti na to, čo jej vŕtalo v hlave.

„Je tu niekto, kto má záujem na tom, aby si celkom zmizla z tohto sveta. Vari netušíš, kto začal o tebe šíriť reči?" spýtavo zdvihol obočie a otázne sa na ňu zahľadel. Agnes záporne zavrtela hlavou a pohľadom spočinula na Jánových perách v očakávaní mena, ktoré vysloví.

„Mária Ignis, Barborina spoločníčka, nemôže ťa vystáť. Keby mohla, vlastnoručne pod tebou podpáli hranicu." povedal opäť pošepky, aby strážnik nezačul ani slovo z ich rozhovoru. Agnes sa jeho slová zabodli do tela, ako dážď drobných ihličiek.

„Ale veď tú ženu si nikto neváži. Je tu cudzinka, ktorá poriadne ani neovláda reč ľudí." nemohla tomu uveriť a hľadala dôkazy jeho omylu.

„Nemusia ju mať v obľube všetci. Má však vplyvného spoločníka, s ktorým si kráti dlhé chvíle." nadhodil tajomne a pozoroval zmeny v Agnesinej tvári.

„Koho?" vyhŕklo z nej a prstami žmolila rukávy, z ktorých miesto lemov zostali len ufúľané franforce. Ako zúbožene vyzerala po jedinej noci v podzemí. Ján si nechcel ani predstaviť jej tvár, keď prejde mučením. Nevydrží pohľad do jej prázdných očí v opuchnutej tvári. Už videl priveľa umučených, ale s Agnes to bolo iné. Poznal ju odjakživa, keď ako malé dievčatko chodila s otcom do hostinca, kde spolu hrávali karty a mnohokrát ju obaja nechali vyhrať len pre tú radosť v jej očiach a šťastný úsmev v detsky nevinne čistej tvári.

„Sám richtár sa teší jej dôvernej spoločnosti a snaží sa plniť všetko, čo si zaželá."

Teda takto to je. Zo situácie v ktorej sa ocitla nebolo úniku. Richtár v meste zastával funkciu predstaviteľa samosprávy a takisto mal súdnu moc. Pomohol by jej len zázrak, alebo zásah niekoho zhora. Prišla jej na rozum kráľovná. Určite sa už dozvedela o jej situácii. Dúfala v jej pomoc. V pomoc svojej žiačky a priateľky.

„Ján, zostaň pri mne. Prosím." požiadala ho, keď nad ich hlavami začula dunenie krokov. Zaiste už prišli, aby ju podrobili výsluchu. Ján odmietavo pokrútil hlavou.

„Nie, Agnes. Nezvládol by som to. Nechcem vidieť tvoje utrpenie a pomôcť by som ti nemohol." prešiel po nej pohľadom, v ktorom sa pokúsil zapamätať si ju ako mladú ženu s hrdo vztýčenou hlavou. Koľko to potrvá, kým ju zlomia? Vydrží vôbec toľký tlak? Chcel sa už obrátiť a odísť, pretože zvuk krokov sa približoval ich smerom, ale nedalo mu to. Schoval ju v objatí otca a na čelo jej nakreslil krížik.

Agnes sa oči zahmlili slzami. Dojala ju dobrota starého muža. Zohla sa a vtisla bozk vďaky na opak vráskavých dlaní. Zmáčala ich slzami a Ján ju od seba jemne odtisol.

„Boh s tebou, Agnes. Buď silná." rozlúčil sa a pobral sa k dverám, ktoré sa akurát otvorili. Uklonil sa príchodzím a opustil celu, zohnúc sa pri prechode nízkymi dverami.

Agnes naprázdno preglgla. Hlas sa jej zasekol v hrdle a nezmohla sa ani na chabý pozdrav, tak len úctivo sklonila hlavu. Tep sa jej zrýchlil. Prvý pred ňou zastal richtár, Adam Venias, ktorého meno bolo výčinom irónie. Venia totiž v latinčine znamenalo odpustenie a milosť, čo sa nedalo povedať o richtárovi. Do rohu miestnosti sa postavil pisár s prenosným stolom, vybaveným pergamenom a plnými kalamármi atramentu. Pravdepodobne počítal s nekonečne dlhým výsluchom. A posledným votrelcom, ktorý narušil súkromie jej temného ubytovania, nebol nikto iný, ako ten, ktorý nesmel chýbať pri vypočúvaní žiadneho väzňa. Bol ním mestský kat.

„Iste vieš, prečo sme tu." prehovoril richtár a venoval jej chladný úsmev spod upravených svetlých fúzikov. Agnes len prikývla, obzerajúc si jeho statnú postavu, ktorej nesiahala ani po plecia. „Pôjdeme vedľa!" zavelil a obrátil sa na odchod.

„Nie!" zvolala Agnes. Rukami sa oprela o stenu v geste hľadajúcom obranu. Keď podvihol obočie nad pichľavými drobnými očami, poponáhľala sa dodať o niečo miernejšie:

„Všetko čo chcete vedieť vám môžem povedať aj tu." sklonila tvár k zemi a čakala, akoby mal rozsudok zaznieť hneď v tomto momente.

„Aj napriek tomu si myslím, že najlepšie bude ísť vedľa." namietol a kývol smerom ku katovi, načo opustil miestnosť, nečakajúc na väzenku. Kat pristúpil k Agnes a chytil ju popod pazuchy, ale ona nemala v úmysle sa brániť. Nechala sa odviesť do vedľajšej miestnosti. Sadla si na stolček, na ktorý Adam ukázal rukou a so všetkých síl premáhala zvedavosť obzrieť sa po miestnosti, ktorá slúžila na vypočúvanie a bola teda vybavená všetkými prostriedkami, užitočnými na rozviazanie jazyka obvineného. Adam postavil pred ňu pohodlnejšiu stoličku, na ktorú si sám sadol, aby jej videl do tváre. Kútikom oka zahliadla ako kat zavrel dvere a prešiel za ňu. Znervóznela. Istota, ktorú sa pokúšala utvrdiť si v srdci ju pomaly opúšťala a ona sa obávala, že pod hrozbou mučenia sa prizná ku všetkému z čoho ju obvinia. Nemohla sa mu pozrieť do očí a tak nimi pátrala po miestnosti, osvetlenej chatrným svetlom sviec. Uvedomila si, že miestnosť nemá okná, zaiste preto, aby po nociach nebudil obyvateľov mesta zúalý krik vypočúvaných.

„Vieš z čoho si obvinená Agnes?" spýtal sa Adam a ona si až vtedy uvedomila, že doteraz nevie z čoho všetkého ju vlastne ľudia vinia.

„Nie." odvetila pevne a snažila sa potlačiť boj príšerného strachu a zvedavosti, ktorý sa v nej odohrával.

„Bola si obvinená z používania nekalých síl pri zarábaní svojich liekov, zo stretávania sa s diablom a v neposlednom rade zo zabitia dvoch osôb za pomoci svojho vladára z pekiel." Agnes vytreštila prekvapené oči na richtára. Toto obvinenie mohlo vzniknúť naozaj len z pomstychtivosti Márie. Nedalo sa na to nájsť žiadne rozumné vysvetlenie.

„Tieto obvinenie sú lži, pane." povedala napokon pevným presvedčivým hlasom.

„Popieraš ich?" spýtal sa a poškrabal si krátke fúziky. Nepokojne sa zahniezdil na stoličke a švihol pohľadom po pisárovi, ktorý na pergamen zaznamenával každé slovo, ktoré v miestnosti zaznelo.

„Popieram a tvrdím, že som nevinná." prikývla a zadívala sa mu do očí, v ktorých zahoreli iskry bažiace po utrpení.

„Popieraš aj svoju prítomnosť pri úmrtí gazdu Koráňovského?" spýtal sa a neubránil sa triumfálnemu úsmevu, pretože proti tomuto obvineniu sa Agnes nemohla brániť.

„Júlia ma zavolala na pomoc jej zranenému manželovi. Pomôcť sa mu však nedalo." odvetila a vyhla sa tak priamej odpovedi.

„Pýtal som sa na tvoju prítomnosť. Odpovedz!" vyzval ju ostro a jeho mohutné telo sa hrozivo naplo na pohodlnej stoličke.

„Iba som mu pomáhala." tvrdila s maskou pokoja na tvári.

„Nepopieraš teda, že si tam bola? In articulo mortis.V okamihu smrti. Ako dôkaz to poslúži." jeho hlas sa zvýšil, teraz sa v dunivej sile odrážal od nehostinných stien mučiarne.

„Lekárov tiež podrobujete výsluchu, keď ich pacient podľahne chorobe alebo zraneniu?" chrstla mu do tváre, nezmeniac však pokojný tón hlasu s ľadovým výrazom inokedy prívetivých očí.

Adam sa postavil a jeho korpulentná postava vyplnila celý priestor. Prešiel až tesne pri ňu, rukami sa oprel o opierky stolčeka, na ktorom sedela a naklonil sa až tesne k jej tvári.

„Tvrdíš, že si nevinná. Šepká ti to diabol? Prečo ťa nepríde zachrániť z väzenia? Hmm? Prečo?!" zahrmel a nebadane kývol katovi, ktorý na jeho povel zo stola vzal niekoľko nástrojov a pohol sa k nim.

„Tvrdím, že som nevinná a zachrániť ma môže jedine Boh v ktorého verím, nie však Satan, ktorým pohŕdam." snažila sa ovládnuť srdce, ktoré jej začalo rýchlejšie biť a pokúšala sa nezmeniť intonáciu vo svojom hlase. Adam sa vzpriamil a prenechal tak priestor katovi, ktorý pred ňu na zem predostrel niekoľko nástrojov. Všimla si kliešte, slúžiace na trhanie nechtov, či kovovú tyč, ktorá by poľahky vypálila nezmazateľné znaky na jej bielu pokožku. Dych sa jej zastavil a ľadový pohľad sa roztopil na pohľad vystrašenej obete. Nestihla ani pohľadom preskúmať všetky tie nástroje bolesti a neznesiteľných múk, keď ju zdrapli Adamove silné ruky a ako bezduchú handru ju viedol späť do cely, ktorá jej bola väzením. Sotil ju dnu a ona spadla na tvrdú dlážku. Zdvihla k nemu pohľad zelených očí, ktoré sa zúžili na úzke štrbinky.

„Dávam ti celý deň a noc na premýšľanie. Zajtra pred svitaním sa vrátim a uvidím nakoľko sa ti mučidlá vryli do pamäti. A ak budeš naďalej tvrdohlavá a bezočivá, bez váhania dám pokyn na ich použitie. Odchádzam a varujem ťa, premýšľaj správne." s tými slovami osamela. Nie, nezlomia ju. Nedovolí im, aby ju obviňovali z prehreškov, ktorých sa nedopustila. A nedovolí, aby ju zabili prv, než posledný krát uvidí Markusa a svojho syna. Pri spomienke na nich sa jej z očí vykotúľali slzy, sprevádzané bezmocnými vzlykmi, ktoré sa drali až z ďalekých útrob jej duše.