Agnes sa zobudila veľmi skoro. Vstala z postele, aby pripravila niečo na jedenie jej a Markusovi. Otvorila drevené okenice, aby dnu vpustila trochu sviežeho ranného vzduchu  a slnečné lúče, ktoré hladili zem. Telo sa jej zachvelo chladom, pretože svieži vzduch sa poľahky dostal pod plátennú košeľu. Nedbala naň však a pustila sa do prípravy skromných raňajok. Chlieb im zostal ešte spred pár dní. Odkrojila dva krajce a hojne ich poliala medom. Už chcela ísť zobudiť Markusa, keď pocítila akýsi nepokoj vo svojich hlbinách. Sadla si na lavicu, rozhodnutá počkať, kým nepríjemný pocit poľaví. Namiesto úľavy, však pocítila nepatrnú bolesť. Prsty zakvačila do dreva, nie ani tak od bolesti, ale zo strachu o to, čo príde. Bola pri mnohých rodičkách a vedela, v akých bolestiach sa zvíjali. Na čele sa jej sperlil pot a hrča paniky v jej hrdle každým okamihom rástla.

            „Markus?" oslovila ho trasúcim sa hlasom a on sa okamžite zobudil, akoby bol v strehu. Posadil sa, pretrel si unavené oči a zaostril na strnulú Agnes, sediaciu na kraji lavice. Hneď vytušil koľká bije. Vyskočil a poponáhľal sa k nej. Kľakol si pri ňu a roztrasené ruky jej schoval v dlaniach.

            „Agnes, zvládneme to, neboj sa..." jeho hlas sa tiež chvel a sám netušil, koho chcel vlastne upokojiť, či ju alebo seba.

            „Musíš ísť do mesta a niekoho priviesť. Sami to nezvládneme." povedala a prudko sa nadýchla, pretože jej telom prešla prudšia vlna bolesti. Spolu s ňou pocítila tekutinu, ktorá jej stekala po nohách a pod ňou vytvárala drobnú kaluž. Markus to videl a bez rozmýšľania ju vzal na ruky, aby ju uložil do postele.

            „Musíš mi dať niečo pod hlavu! A do kotlíka daj zohriať vodu!" hlas mala čoraz slabší a ustráchanejší, ale aj tak sa nevzadala velenia. Markus nevedel, čo si počať, zatiaľ čo ona mala s podobnými situáciami skúsenosti. Poslúchol jej rady. Pri všetkom čo robil, však stíhal pozorovať aj ju a vždy, keď jej bolesť zkrivila jemnú tvár, zovrelo mu srdce. 

            „Vieš o niekom, kto by ti pomohol?" spýtal sa, keď vyťahoval z truhlice čisté kusy plátna. Agnes však len pokrútila hlavou.

            „Pôrodnou babicou je Ilona a občas pomáha aj Juliana, ale myslím, že pomoc...." nadýchla sa a počkala, kým bolesť pominie, „ že pomôcť odmietnu." vytisla zo seba zúfalo.

            „Niekoho zoženiem. Nenechám ťa len tak sa trápiť." povedal s prísľubom v milujúcich očiach a vybehol z domu. Bežal smerom k mestu. Pýtal sa ľudí na pôrodné babice, a tí mu ochotne ukázali cestu. Zabúchal na Ilonine dvere a odstúpil od nich, aby videl, keď sa čiasi tvár objaví v okne. Ilona vystrčila von prešedivelú hlavu.

            „Znovu nejaká rodiaca?" spýtala sa otrávane, čo prezrádzalo, že v poslednej dobe už pomáhala pri viacerých pôrodoch.

            „Moja žena, pred vyše hodinou dostala bolesti..." povedal zúfalo a pozrel pritom do ženiných nevľúdnych očí.

            „Kto je tvoja žena?" spýtala sa nevrlo. Vráskavé ruky mala preložené cez seba na úzkom parapete a jej tuho stisnuté pery prezrádzali zatrpknutosť starej dievky. Nečudo, že bola takáto. Celý život pomáhala na svet deťom a pritom ona nemala toľko šťastia, aby nejaké z jej lona uzrelo svet.

            „Agnes Bylinkárka..." povedal takmer nečujne, pretože vedel, že tým vyriekol ortieľ, ktorý nechcel. Okenice sa zabuchli a on tam zostal stáť ako socha vytesaná z mramoru. Nemohol však nič robiť, len čo najrýchlejšie utekať späť, aby jej nejako pomohol. Ešte nevedel ako, mal totiž pocit, že sa bojí viac než ona, ale rozhodne ju nemôže nechať zomrieť. Jej smrť by nezniesol, to bolo to jediné s čím by sa nevyrovnal. Keď však otvoril dvere, namiesto beznádejnej scény, ktorú si predstavoval, uvidel starú ženu, ktorá sa skláňala nad Agnes. Začula, že niekto vošiel, pretože sa obrátila, ale podľa pohľadu, ktorý sa uprel mimo dvere, pochopil, že je slepá. Ako môže slepá žena pomôcť jeho žene a dieťaťu?

            „Agnes" vydýchol, „nikoho som nepriviedol." trápilo ho to, až sa bál vysloviť tie slová, pretože vedel, ako ju zabolia. Ale ona sa nezatvárila prekvapene. Pravdepodobne to tušila.

            „Pomoc prišla sama, ako z nebies." povedala unavene a na tvári sa jej mihol slabý úsmev.

            „Pomôžete mojej manželke? Prosím..." otočil sa s prosbou k žene s belasými očami. Tá na tvár nasadila desivý úsmev.

            „Preto som tu. Pomáham, kde treba. Agnes som ja priviedla na svet a takisto teraz privediem vaše dieťa." povedala vážne a vzápätí mu ukázala chrbát. Zostal stáť na tom istom mieste a s nevôľou sa díval na Agnes, ktorá už od bolesti kričala.  Nevydal ani hláska, ale starena predsa vycítila, že neodišiel: 

            „Už si mal byť za dverami. Pôrod je vec, odohrávajúca sa medzi ženami. Ty už si svoje vykonal." ak sa aj zdalo, že jej tón je pritvrdý, nemyslela to v zlom. Chcela sa len vyhnúť nepríjemnostiam spojeným s prítomnosťou muža v takejto chvíli. Poslúchol a vyšiel von.

            Agnes sa zatiaľ zverila do starostlivosti starenkiných rúk. Bolesti, ktoré ju zvierali, boli čoraz neznesiteľnejšie, ale ona poslušne zatlačila, vždy, keď jej žena povedala.

            „Dieťatko sa asi zastavilo niekde v pôrodných cestách." povedala starena a vrásky na čela sa jej zvýraznili. Agnes po lícach tiekli slzy. Tlačila zo všetkých síl, žily na krku a čele sa jej napínali, ale cítila, že dieťa sa nehýbe. Nechápala, čo sa stalo, doteraz predsa išlo normálne.  Starena sa k nej sklonila a rozhodla sa napraviť rukou, to, čo príroda pokazila. Vedela, že dievčine spsôsobí bolesť, ale bolo to nevyhnutné pre život  novorodenca i rodičky.

            Keď v sebe Agnes pocítila bolestivý dotyk stareny, bolesťou skoro zošalela. Vzápätí sa je však uľavilo a po ďalšom zatlačení pocítila, že dieťa putuje smerom von.

            „Podarilo sa. Už cítim jeho hlávku. Teraz sa musíš snažiť byť silná. Prejde hlávka a najťažšie a bolestivé budú pliecka a potom máš už dobojované." povedala a Agnes zistila, že má pravdu, keď začala vychádzať hlavička dieťaťa myslela si, že horšej bolesti už niet, ale mýlila sa. Tá ešte len prišla. A po nej pocítila len hlbokú úľavu, ktorej ozvenou bol detský plač.  Dvere sa dokorán otvorili a dnu vbehol spotený Markus, ktorý tiež vyzeral akoby prežíval muky. A svojim spôsobom ich aj prežíval. Bol mučený strachom, ktorý sa rozplynul v okamihu, keď začul tú najkrajšiu melódiu sveta. Uvidel dieťa privinuté na Agnesinej hrudi a v geste vďačnosti padol na kolená pri bočnici postele. Prstami vyhľadal Agnesinu studenú dlaň a druhou rukou pohladil drobné telíčko, ktoré bolo špinavé od krvi. Spýtavo pozrel na Agnes a tej v unavenej tvári zažiaril spokojný úsmev.

            „Máš syna, môj pane." povedala a Markus by sa nad jej formálnym tónom pousmial, keby nebol tak dojatý zo skutočnosti, že sa stal otcom. Mal syna, nič viac si nemohol priať.  Agnes sa usmievala a aj napriek jej bledej tvári vedel, že jej nič nehrozí. Žili a on dostal druhú šancu zhora, o ktorej si myslel, že si ju nezaslúži. 

            „Ľúbim ťa." povedal dojato a aj keď sa mu v očiach zaleskli slzy, neplakal. Veľmi ich však ľúbil a cítil sa zaviazaný žene, ktorá dopriala život nevinnému človiečikovi. Otočil sa, aby jej vyjadril svoju vďaku, ale žena akoby sa do samých pekiel prepadla.

            „Kam odišla?" spýtal sa s prekvapením, ale Agnes ani nevnímala jeho slová. Bola celkom unesená drobučkou tváričkou, jemne modelovanou podľa predlohy anjelika. Len páperkové vlásky so slabým nádychom medi ho predurčovali k temperamentnej osobnosti, ktorú podľa všetkého získa krvou svojej matky. Pozrela naňho, ale okrem zvuku jeho hlasu nezachytila obsah otázky.

            „Tá starena..." pripomenul jej a v očiach sa mu blýskalo obavami. Boli veci, ktoré si nevedel vysvetliť a ktoré ho občas desili. 

            „Pozri sa na našeho chlapčeka. Však je nádherný." rozplývala sa jeho žena, pravdepodobne zvyknutá na podobné príhody. Konečne aj on lepšie pozrel na synčeka. A v tej chvíli akékoľvek iné otázky zmizli. Pohladil ho po hladkom líčku a palcom mu prešiel po našpúlených ružových ústočkách, ktoré priam žiadali mamu o svoje právo na jedlo.

            „Najkrajší na svete. Môj syn!" vyriekol hlasom presýteným pýchou a hruď zahalená hnedou tunikou sa vypäla na prasknutie.

            „Takisto ako aj môj." poopravila ho nežne. Dieťa zamrnčalo. Agnes odhalila prsník a bábätko sa k nemu lačne prisalo. V dokonalom pokoji pilo mliečko a oči malo zavreté pocitom bezpečia, ktoré cítilo v maminom náručí.

            Markus sa usmial pri pohľade na ten výjav plný lásky. Na okamih sa poddal vlne zbytočnosti, ktorá mu zaplavila vnútro. Zdalo sa, že malý batôžtek zabalený v mnohých vrstvách látky nepotrebuje k životu nič okrem svojej matky. No spomenul si na Agnesino zúfalstvo, keď sa vrátil domov. Ľudia ňou pohŕdajú a ona ho potrebuje. Ona je ochrana svojho dieťaťa, on je ochrancom oboch. Pozoroval ako sa chlapček odtiahol od Agnesinej hrude a so spokojnosťou vpísanou do drobnej tváre si pretrel oči pästičkami.

            „Potrebuje si odgrgnúť. Prejdi sa s ním, prosím." požiadala ho Agnes. V jeho očiach si prečítala strach, ktorý sa tam náhle objavil. Váhavo vystrel ruky k nim.

            „Ešte som nedržal nič tak krehučké." povedal vystrašene a celkom tak odhodil akúkoľvek suverénnosť. Agnes nedbala na jeho strach a vtisla mu chlápätko do obrovských dlaní. Markus mu podoprel hlavičku a druhou dlaňou chrbátik a pomaly ho zdvihol na svoje rameno. Kráčal s ním po miestnosti, nechával sa unášať krásnym citom, ktorý zahorel k dieťatku rovnakou silou ako k jeho mame. Po chvíli si chlapček hlasno odgrgol a časť mlieka zašpinila Markusovu tuniku. Usmial sa a ani sa nenamáhal utrieť, natoľko bol očarený synom.

            „Aké mu dáme meno?" spýtal sa, otočiac sa smerom k Agnes. Ležala v polo sede. Vankúše pod hlavou mala vysoko podstlaté a tvár sa jej belela vyčerpaním. Nebyť ryšavých spotených prameňov rozliatych okolo nej, celkom by splývala s belobou perín.  Pokrčila plecami.

            „Čo keby sme ho pokrstili Gabriel?"  navrhol a pohladil pritom synčeka po hlávke.  Čo najskôr by ho mali dať pokrstiť. Nikto si nemôže byť istý nadchádzajúcimi udalosťami a komplikáciami.

            „Nebude to príliš vznešené?"  namietla a  oči sa jej zatvárali pod náporom spánku.

            „Dokonalé meno pre syna z rodu de Liknau." povedal so spokojným úsmevom a položil synčeka pri Agnes. Pomaly zaspával, spokojný s pocitom plného bruška.

            „Ak si raz uplatní nárok na to, čo mu právom patrí."  pošepkala smutne a slabú ruku zdvihla k Markusovmu lícu, aby sa ho dotkla v nežnom pohladení.

            „Gabriel bol predsa bojovník. Najlepší z anjelov. Aj môj syn bude silný a vráti lesk tomu, čo som stratil.  V žilách mu koluje krv mojich predkov, vznešená krv a zároveň tá tvoja, čistá a nevinná." povedal a pery jej priložil na čelo, ktoré bolo ešte vždy  vlhké od potu.

            „Gabriel, náš malý anjelik." povedala a s nežnosťou milujúcej matky mu na čielko nakreslila znak kríža. „Nech ťa Boh ochraňuje." nahla sa k nemu a s vypätím všetkých síl ho pobozkala. Na to klesla do perín a oči sa jej zavreli. Spala tvrdým spánkom, v ktorom sa pokúšala nájsť stratenú silu a Markus ostal sedieť vedľa postele, aby bdel nad ich krehkými životmi.