Z kameňov trejúcich sa o seba vyletela iskra, ale raždie nasiaknuté vodou sa nechcelo chytiť. Skúsil to ešte raz a znovu zlyhal. Odhodil kameň kamsi do kríkov a zaklial. Kvôli dažďom už niekoľko dní nemal oheň. Tuniku mal nasiaknutú vlhkom a v žalúdku mu hlasno škvŕkalo, pretože sa mu nedarilo v love. Hlad mu už pomaly bránil stáť pevne na nohách. Od únavy nevládal a cítil ako na neho dolieha všetko zlé uplynulých mesiacov. Vyhýbal sa ľuďom, bočil od miest a dedín, celé dni mlčal a jediné slová, ktoré vyslovil od onej noci, patrili jeho žrebcovi. Aj ten už bol vychudnutý, jeho hriva stratila lesk a on sa obával, že onedlho príde aj o toho jediného spoločníka.

            Markus sedel opretý o skalu, ktorá ho mala chrániť z južnej strany. Pri ruke mal meč a za opaskom dýku. Cez hustú tmu nevidel nič a tak sa aspoň započúval do zvukov lesa. V noci zneli všetky inak, boli omnoho hlasnejšie a desivejšie. Vietor silno zafúkal. Trhlo ním, keď sa jeho kôň odrazu postavil na zadné a nepokojne zaerdžal. Markus pevne uchopil meč a postavil sa. Jeho kôň mal lepšie zmysly ako on a Markus vedel, že jeho správanie o niečom svedčí. Netrvalo dlho a jeho obavy sa potvrdili. Lesom sa ozvalo vlčie zavytie, ktoré sa zarezalo Markusovi hlboko do kostí. A ešte hlbšie vtedy, keď zavytiu odpovedali ďalšie. Kôň znovu zaerdžal. Markus ho nepriviazal a až teraz si uvedomil akú spravil chybu. Pri ďalšom vlčom zavytí sa kôň ešte raz vzopäl a potom vyrazil vpred. Markus odhodil meč a vrhol sa po opratách koňa. Pevne ich zachytil do oboch rúk, ale kôň aj naďalej bežal preč. Markusovi sa opraty vrývali do dlaní a nechávali na nich krvavé zárezy. Čižmami sa pevne zapieral do zeme, ale koňa sa mu nedarilo zastaviť. Vlčie vytie sa ozvalo blízko nich a kôň divo erdžal a fŕkal. Vrhol sa do malinových kríkov a tie mu dodriapali krk. Markus ho pustil. Aj keby ho udržal, z koňa by nebol nijaký úžitok. Vlci vyli čoraz bližšie a on odrazu zazrel pomedzi stromy svietiť oči. Mnoho párov očí. Rozbehol sa k miestu, kde nechal meč. Šmátral okolo seba, no pomedzi prsty mu kĺzala len hlina a lístie. Pohol prsty ďalej a zachytil kov čepele. Zovrel ju aj keď mu na rukách zanechala ďalšie rany a zdvihol meč. Druhou rukou chytil rukoväť a zvrtol sa smerom k miestu, kde zazrel vlkov. Srdce mu vyskočilo kamsi do krku, keď zazrel, že vlci sú už tesne za ním. Pomaly ustupoval dozadu, kým oni sa približovali k nemu. Vodca svorky zavrčal a skočil po ňom. Markus sa zahnal mečom a zasiahol vlka do boku. Ten zavrčal ešte zúrivejšie a znovu sa k nemu rozbehol. Ďalší traja ho obkľúčili z pravej aj ľavej strany. Markus videl len ich siluety a oči žiariace  do temnoty. Podarilo sa mu zabiť dvoch, ale hneď ako vydýchli, na ich mieste sa objavili ďalší štyria. Myslel si, že jeho nočná mora, potrvá večne. Sekal okolo seba mečom, bol spotený a pot ho nepríjemne štípal na doráňaných dlaniach. Nevedel ako sa mu podarilo zabiť všetkých vlkov, ale zostal len jeden jediný. Vodca svorky, ktorého zasiahol ako prvého a ktorý zúrivo ceril zuby. Bez rozmyslu na neho skočil, priamo na miesto, kde držal meč.  Zaskučal a prv ako uhynul, mohutnou labou udrel Markusa do tváre a zanechal na nej stopy svojich pazúrov a tesáky mu celou zostávajúcou silou zaboril do ramena. Markus pocítil zuby na svojom pleci a ochabnutie vlčieho tela. Pocítil ako mu krv presakuje cez tuniku a telom sa mu rozlieva ostrá a neznesiteľná bolesť. Snažil sa zatínať zuby, ale onedlho hlasno vykríkol.

            Nezvyčajné zvuky na dvore sa stupňovali. Keď sa ozval dutý náraz, kamenný domček sa zachvel. Agnes sa prudko posadila. Kresadlom zapálila lampáš a zoskočila z postele. Rýchlo na seba navliekla šaty a rýchlym krokom prešla k dverám. Odsunula závoru a opatrne vystrčila hlavu von. Vytreštila oči pri pohľade na šialeného koňa, ktorý bezcieľne behal pred domom. Vyšla von a lampáš položila na lavičku. Nebojácne sa postavila pred koňa a ruky vystrela pred seba.

            „Len pokoj, krásavec. Upokoj sa!“  tíško sa mu prihovárala a hľadela pri tom priamo do jeho lesknúcich sa očí. Kôň sa hnal ďalej, nevnímal drobnú osobu stojacu pred ním.

            Agnes sa ani nepohla, čakala na reakciu a vnútri vedela, že sa jej nič nestane. Šepkala upokojujúce slová  a neuhla pohľadom z koňa valiaceho sa rovno na ňu. A vtedy, keď už myslela, že sa nezastaví a namieste ju zabije, zastal a postavil sa na zadné nohy. Zaerdžal a stíchol. Spustil sa na všetky štyri a sklonil hlavu. Agnes mu priložila dlaň na pysk a on spokojne potriasol hlavou.

            „Tááák, len pokojne. Neublížim ti.“ pohladila koňa po boku a pocítila na rukách lepkavú krv. „Si zranený.“ zhrozila sa a druhou rukou sa natiahla po lampáš. Posvietila si kde potrebovala a zbadala škrabance, ktoré sa tiahli cez celý bok. V niektorých ranách boli ešte zachytené tŕne a tak zistila , že kôň musel bežať cez malinčie. Potom si všimla, že aj opraty sú špinavé od krvi. Ale niekde vnútri cítila, že krv na nich nepatrí doráňanému zvieraťu.

            „Kde máš jazdca? Myslím, že potrebuje našu pomoc.“ kôň sa medzičasom upokojil, jej láskavý hlas pôsobil upokojujúco aj na splašené zviera. Vošla dnu. Rýchlo schytila plátno a čutoru s vodou a vyšvihla sa na konský chrbát. Jeho rany budú musieť počkať. Zamierila do lesa a tam koňa spomalila. Už dlho nesedela v sedle, ale nemala strach. To čo sa kedysi naučila v nej stále driemalo a z výšky si lampášom svietila na cestu. Nikde nebolo ani stopy po jazdcovi. Až teraz jej zišlo na rozum, že mohol byť obeťou prepadnutia. Zbojníci v týchto neistých časoch neboli zriedkavosťou a ona sa zachvela strachom. Čím hlbšie zachádzali do lesa, tým bol kôň nepokojnejší.

            Svetlo dopadlo na kraj cestičky a osvietilo telo uhynutého vlka, ktorý ležal v kaluži krvi. Kôň pri zavetrení vlčieho pachu znervóznel a tak Agnes zoskočila a priviazala ho k najbližšiemu stromu. Do rúk vzala plátno a vodu, svietila okolo seba a objavila ďalších vlkov. Zašla až ku skale, pod ktorou si všimla vlka a muža ležiaceho pod ním. Akoby spočívali vo večnom súboji. Všade bolo množstvo krvi a Agnes sa obávala, že tu už nemá komu pomáhať. Ale aj tak položila lampáš na kameň a zaprela sa do mohutného vlčieho tela. Odvalila ho bokom a pozrela na mladého muža, ktorý mal tuniku sfarbenú dočervena. Na  líci mal pramienky krvi, ktoré ešte nestihli zaschnúť. Oči mal zavreté a vtedy postrehla, že tmavé mihalnice sa mu chvejú. Obzrela sa a keď uvidela dýku za mužovým opaskom, vytiahla ju a jedným prudkým pohybom rozrezala tuniku vo dvoje. Hruď mal hladkú, bez jedinej rany a vtedy s úľavou pochopila, že krv patrila vlkovi a nie jemu. Ruku mu priložila a srdce, pocítila horúčavosť sálajúcu z jeho tela a tichý, ale pravidelný tlkot srdca. Bol živý, ale na ramene mal ranu, ktorá silno krvácala. V rýchlosti mu ju obviazala plátnom a to bolo v okamihu celé premočené. Vzdialila sa od muža a koňa priviedla bližšie. Nevedela síce ako človeka jeho rozmerov vyloží na koňa, ale musela sa o to aspoň pokúsiť. Za zdravú ruku ho vytiahla do sedu a jemu hlava okamžite klesla na hruď. Zozadu ho podoprela a podarilo sa jej postaviť ho na nohy. Bol o ňu opretý celou váhou a ona sa ledva udržala, aby nespadla na kolená. S vyčerpaním sa jej podarilo oprieť muža o koňa a potom ho naň vyhodiť ako vrece so zbožím. Rýchlo schytila lampáš a opraty koňa a viedla ho cestou späť k domu. Cesta sa vliekla omnoho dlhšie, ale kôň sa už aspoň nestaval na zadné. Muž sa natriasal, pri ceste nerovným terénom a keď ho Agnes posunula, aby nespadol, nechtiac sa pritom dotkla jeho zraneného ramena. Muž od bolesti zastonal a ona dúfala, že nevykrváca skôr ako sa dostanú do bezpečia jej domu.