Zobudila sa uprostred noci. Možno to bolo spôsobené tým, že prespala celý deň, ale mala pocit, že ju z postele ženie zlá predtucha. Tak len ležala s očami otvorenými dokorán hľadela do tmy. Telom jej lomcoval zvláštny nepokoj, ešte aj bábätko ju prisilno kopalo. Zdalo sa jej, že zvonka počuje akýsi lomoz, ale mohol to byť len vietor, nepokojne sa preháňajúci pomedzi holé konáre stromov. Upokojovala sa tou myšlienkou, ale hluk sa stupňoval. Začula zúfalé protesty zvierat. S najväčšou rýchlosťou akej bola schopná sa postavila z postele. Prehodila cez seba plášť a pobehla k dverám. Nemala však odvahu otvoriť ich a vyzrieť von.  A tak len stála, za hradbou zahasprovaných dverí a počúvala šialené erdžanie koňa a zúfalé mečanie kozy. A odrazu zvuky utíchli. Ticho, ktoré vystriedalo ten hrozný hluk, však bolo ešte desivejšie. Zakrádalo sa jej pod kožu a hrýzlo, v desivej predtuche zla. Chvíľu vyčkala a potom slabučko poodchýlila dvere. Nezazrela žieden pohyb a tak vyšla von. Pomaly kráčala k maštali, v hrdle mala navretú obrovskú hrču, v ktorej sa snáď hromadil strach zo všetkých častí jej osobnosti. Vrátka maštale boli otvorené dokorán a ju striaslo pri predstave, že vnútri sa môže skrývať ktokoľvek. Keby ju aj zabil, nikto by to nezistil, pretože už nikto sa tak ľahko nezatúla k jej chalupe. V tej nepreniknuteľnej tme by aj tak nič nevidela. Obrátila sa a o čosi ráznejším krokom sa vrátila dnu po sviečku. Keď potom jej žiarou osvetlila maštaľ, neubránila sa hlasnému výkriku. Markusov kôň i koza, ktorá bola zdrojom akej takej obživy, ležali na slame, ktorá postupne presakovala krvou, vytekajúcov z podrezaných krkov. Sviečku položila na zem, neuvedomiac si nebezpečenstvo, ktoré môže spôsobiť a vrhla sa na kolená k mŕtvym zvieratám. Naozaj už ľudská nenávisť nepozná hranice? Sú presvedčení, že ona stelesňuje zlo a pritom nikdy neublížila ani živej duši. Bol tento ohavný čin snáď výstrahou, alebo priamou hrozbou, ktorá len čakala na vhodnú príležitosť? Nevedela, či nájde silu zvieratá pochovať. Nohy jej totiž vypovedali službu a keď vstávala zradne sa jej podlomili. Nechala zvieratá v tmavej maštali a utrápená sa pobrala dovnútra. Dvere domu za sebou dôkladne zahasprovala. Keď dosadla na posteľ, v hlave sa jej stále vynáral obraz, plný krvi. Keby mala plný žalúdok, určite by to nezvládla. Čím sa previnila, že ju Boh takto trestá? Želala si len pokojnú budúcnosť pre svoje bábätko, nič viac, len to, aby všetko bolo tak ako doteraz. A aby bol pri nej Markus. Bola presvedčená, že túto noc nezaspí. Len si ľahla do postele a voľne sa oddala svojim nepokojným myšlienkam, ostražito natŕčajúc uši, ktoré striehli na každý podozrivý zvuk.  Ani nevedela ako, bez toho, aby to bola čakala ju nadránom premohol bezsenný spánok. Bol však nepokojný, prehadzovala sa a telom jej trhlo pri každom zvuku lesa, ktoré doteraz vnímala ako samozrejmosť a súčasť svojho života.

            Zobudila sa nevyspatá, chrbát ju bolel a nohy mala tiež ťažké, akoby boli z olova. Ledva sa prinútila, aby si pripravila niečo na raňajky. Do kotlíka naliala posledný zbytok mlieka a dala ho zovrieť nad oheň. Primiešala doňho zmes obilnín, ktoré používala pri príprave kaše. Z činnosti ju vytrhol zvuk za jej chrbtom. Niekto sa pokúšal otvoriť dvere. Schytila zo stola najväčší nôž a aj napriek strachu bola pripravená brániť sa do poslednej chvíle. Dvere stále praskali pod náporom sily, ktorá sa ich snažila otvoriť a nakoniec sa na ne ozvalo len tiché klopanie. Neozvala sa. Možno si bude dotyčný myslieť, že nie je doma, odíde sám a nebezpečenstvo pominie tak rýchlo ako sa objavilo. Nestalo sa tak. Človek za dverami prehovoril.

            „Agnes, otvor, po ničom netúžim viac, ako po chvíli v ktorej opäť uvidím tvoj úsmev."  hlas, ktorý sa ozval spoza dverí, nebol nenávistný. Bol to hlas, ktorý ju priam pohladil, ktorý jej opäť rozprúdil krv v žilách. Nôž pustila na zem a bez jediného zaváhania priskočila k dverám.  S prudkosťou ich otvorila a pozrela sa do tváre tomu, koho sa jej srdce celé mesiace márne dovolávalo. V momente kedy sa pozrela do jeho hnedých očí, z tých jej sa vykotúľali obrovské slzy. Hodila sa mu do náručia a hlasno sa rozplakala.

            Markus bol prekvapený, tým čo práve videl. Čakal jej úsmev, pohľad jej šibalských očí, nie však slzy a plač. Najviac ho však prekvapilo niečo iné. To, čo ucítil, keď jej ovinul ruky okolo kedysi štíhleho pása. Iný by to považoval za prekliatie, za trest a príťaž, ale on len zavrel oči a pery sa mu pohli v ďakovnej modlitbe. Dieťatko, ktoré rástlo v jej vnútri a ktoré prvýkrát pocítilo dotyk otcovej dlane, bolo prísľubom a jedinou nádejou, ktorá svietila sťa sviečka v najtemnejšej noci. Dúfal, že neodmietne to, čo jej ponúkne. Držiac jednu dlaň na jej brušku a druhou zvierajúc jej roztrasenú ruku pokľakol na jedno koleno a šťastne sa usmial.

            „Agnes, staneš sa mojou ženou? Dovolíš mi, aby som ťa miloval a chránil do konca svojho života? Neodmietni prosím, pretože ak by som ťa nemal mať po svojom boku, radšej by som sa sám vydal do rúk katovi, ktorý by v mene spravodlivosti len preukázal službu nešťastnému mužovi, ktorý prišiel o to najcennejšie, čo mal..." povedal a hlas sa mu jemne chvel. Ten typický postoj muža, ktorý mal mať moc na situáciou, by tam každý márne hľadal. Prehovoril z neho muž dokonale oddaný a jemný, boli to slová vyslovené samotným srdcom.

            Agnes bola neschopná slov. Hrdlo sa jej stiahlo a z úst, ktoré pootvorila v úmysle odpovedať, nevyšlo ani hláska. Oči, ktoré hľadeli do jeho tváre sa zahmlili vodopádmi sĺz. Nedokázala nič povedať a tak len prikývla. Spustila sa na kolená a do dlaní vzala jeho tvár, pokrytú niekoľkodňovým neudržiavaným strniskom. Pritisla sa mu na pery, chcela a  potrebovala cítiť, jeho blízkosť. Musela znovu získať pocit bezpečia, ktorý mohla nájsť jedine v jeho náručí. Sklonila hlavu a pritúlila sa mu na hruď. Mocne ju objal a držal ju v náručí, rozhodnutý nikdy ju nepustiť, nikdy neprestať milovať.

            „Nič ma neurobí šťastnejšou ako kráčať životom spolu s tebou. Áno, Markus, stanem sa tvojou ženou..." zašepkala dojato cez slzy a dlane mu zapletala do hnedých pramenov, ktoré si nechávala vlások po vlásku kĺzať pomedzi prsty a vychutnávala si okamih, kedy bol konečne s ňou.

            Zvečerilo sa a ich rozhovor neustával. Sedeli za stolom oproti sebe a na stole ležali ich vzájomne prepletené prsty. Agnesine ruky sa mierne chveli, keď sa jej pri rozprávaní drali na povrch udalosti posledných dní. Markus ju pozorne počúval, palcom jej prechádzal po opaku dlane v jemnom geste, o ktorom dúfal, že ju upokojí.

            „Odpusť mi, že som tu nebol s tebou." povedal hneď potom, čo skončila. Pravú ruku natiahol k jej tvári a obkreslil ňou líniu tváre. Položila mu na ňu svoju rúčku a unavene sa usmiala.

            „Bolo to želanie kráľa, Markus. Musel si ísť." namietla a odpila si z krčiažku, v ktorom bol odvar z materinej dúšky.

            „Keby som bol tu, nič by sa nebolo stalo. Už dávno by sme boli svoji. Naše dieťa by bolo v bezpečí pred poverami. Ty by si bola v bezpečí..." Markus tie slová vyslovil rázne, ale na posledné dodal ešte silnejší dôraz.

            „Tak mi aspoň povedz ako bolo v Budíne?"  spýtala sa zvedavo s úmyslom zmeniť smer ich rozhovoru opačným smerom.

            „V Budíne? Škoda reči, celé mesiace som sníval o tejto chalúpke, o jej teple, pohodlí, o tebe..." povedal roztúžene a ponad stôl sa predklonil, aby sa mohol zmocniť jej pier. Po chvíli sa odtiahol a šibalsky sa na ňu usmial, „Nesiem ti dobrú správu." nadhodil tajomne.

            „Akú?" začudovala sa a spýtavo na neho pozrela. Líca jej sčervenali. Možno od tepla šíriaceho sa z ohniska, možno očakávaním, čo za správu jej nesie a možno bola červeň v jej lícach spôsobená jeho prítomnosťou.

            „Kráľovnej sa nedávno narodila dcéra. Kráľ mal z nej obrovskú radosť. Celé dni a noci oslavovali jej narodenie. Alžbeta Luxemburská, tak sa volá naša uhorská princezná. Vďaka nej kráľ na malú chvíľu zabudol aj na vojnu, ktorej vypuknutie hrozí v Poľsku."

            Agnes chvíľu trvalo, kým spracovala noviny, ktoré jej oznámil. Jedna dobrá, druhá zlá. Vojna s Poľskom ju však netrápila, na uhorskom uzemí sa bojovať predsa nebude. Skôr ju potešila správa o narodení kráľovského bábätka. Tak rada by  opäť videla Barboru, o malej Alžbetke ani nehovoriac.

            „A čo kráľovná? Ako sa má?"

            „Z pôrodu sa zotavila až prirýchlo. Dokonca sa nedala ani odhovoriť od cesty sem, ktorá mohla jej i dieťaťu uškodiť." Povedal akoby nič, ale Agnes takmer vyskočila od radosti. 

            „Ony sú tu?" spýtala sa a hlas jej od vzrušenia preskočil. Pohľadom zelených očí visela na jeho perách a keď prikývol hodila sa mu okolo krku. Už jej neodpovedal. Pobozkal ju a veľkými dlaňami jej hladil dlhočizné vlasy.

            Agnes bol ten pocit tak vzácny, že ho okamžite chytila za plecia, aby jej náhodou neodišiel. Na vzdialenosť akú jej bruško dovolilo. Všetky pohladenia pociťovala ako oheň, energiu, ktorá sa jej šialenou rýchlosťou vlievala do žíl. Odtiahol sa od nej na krátku chvíľu, len čo priložil poleno na vyhasínajúcu pahrebu a vzápätí stál opäť za ňou a belostnú šiju jej zasypal láskyplnými bozkami. Rukami pritom položil na rastúce bruško a ona oddane zaklonila hlavu, nechávajúc sa rozmaznávať jeho dotykmi.

            Keď neskôr ležali tesne vedľa seba, v hrejivom náručí kožušín, ani jeden z nich nemohol zaspať. Bolo to príliš krásne na to, aby chvíľu prerušili spánkom. Ležali v tichu, len kde tu jemným dotykom jeden druhému naznačili, že ich spánok nezmohol.

            Markus, jej pohladil dlhé kučery, ktoré sa mu rozprestierali na hrudi a jednu pobozkal tak, že to sotva ucítila. Naozaj boli ako plamene, prisahal by, že ešte aj hrejú na perách. V Budíne často rozmýšľal nad slovami, ktoré jej povie. Celé tie osamelé noci, sa mu vynárali v mysli, ale teraz ho nemohlo napadnúť takmer žiadne z nich. Až na pár slov, ktoré sálali z každej časti jeho tela.

            „Milujem ťa Agnes. Viac než svoj život. Vlastne, vás oboch."  povedal pošepky a na temeno jej vtisol ďalší bozk.

            „Aj ja ťa milujem, Markus. Neviem, ako som doteraz mohla žiť bez teba, neuvedomila som si aký bol môj život osamelý."