Kráľovský dvor v Budíne bol veľkolepý. Veľký súbor budov postavený vo vznešenom gotickom štýle s množstvom dlhých chodieb , ktorých stropy tvorili klenby budované s priam majstrovským vkusom a citom. Pri každom prechode palácom si Markus všímal drobné zdobenia na stĺpoch a malým písmom vytesaný rok i meno staviteľa. V každom zdobení však videl rozmar, nepotrebný pre chod dvora. Bola to pastva pre oči, ale nie pre srdce, pretože kameň pôsobil dokonale odmeraným a chladným dojmom. A okná s farebnými sklami, boli len výstrelkom módy, prúdiacej z Paríža, kde boli podobné sklá použité pri výstavbe katedrály v opátstve Saint Denis, postavenej v celkom novom štýle, ktorý vznikol v polovici dvanásteho storočia a jeho vznešenosť a štíhlosť nahradila hrubé a nezdobené múry.

            Markus kráčal do dvorany, do sály rytierov Dračieho rádu, ktorý založil kráľ len nedávno so svojou mladou manželkou.  V sále sa podávala večera a keď do nej vkĺzol bočnými dverami zábava už bola v plnom prúde. Čaše pretekali medovinou a vôňa pečeného diviaka a množstva prepelíc a bylinkách ho pošteklila v nose. Uvedomil si aký je hladný. Od rána nemal nič v ústach a nevedel sa zbaviť pochmúrnej nálady.Začalo snežiť a to mu len pripomenulo, ako dlho je už preč od svojej milej. Nevedel ani či dostala jeho list. Mládenec, ktorý ho mal doručiť, len pokrčil plecami, keď sa pýtal na odpoveď.

            Snažil sa o prívetivý výraz a na tvár nasadil masku nezaujatého úsmevu. Sadol si za stôl po ľavici Mikuláša Forgáča, ktorý bol dvoranom v pravej miere, aj keď podľa Markusa by mal sedieť niekde na svojom hrade a rozmaznávať svoje vnúčatá. Vek by na to mal. Alebo aj deti, keďže jeho manželka Juliana bola mladá a krásna, dievča v plnej sile, akurát vo veku, kedy žena mala rodiť deti. Keď sa nahol ponad stôl pre kúsok diviny, zachytil jej pohľad, ktorý bol viac než zdvorilý a až príliš koketný.Nevenoval jej ani jediný úsmev, pretože za ten čas, ktorý strávil v Budíne sa mnohokrát zhováral s Mikulášom a zistil, že to nie je zlý človek. Bol vzdelaný a jeho poznatky v oblasti stratégie boja boli priam obdivuhodné. Sadol si a Mikuláš sa na neho otočil. Pery skryté pod bujnými čiernymi fúzmi so stopou striebra, ktoré v nich zanechal čas, sa roztiahli v prívetivom až srdečnom úsmeve.

            „Markus, zdravím vás. Kde ste sa celé dni skrývali? Musím priznať, že mi chýbala vaša humorná spoločnosť, pri tom kráľovom love." do rúk vzal svoju plnú čašu a s pôžitkom odpil trochu lahodného nápoja.

            „Aj ja vás zdravím, pane. Ľutujem, že som sa nezúčastnil tej polovačky, ale moje zdravie mi to nedovolilo." odvetil s úsmevom.

            „Boli ste nebodaj chorý?" spýtala sa ustarostene Juliana, ktorá sa vyklonila z manželovho tieňa, aby sa mohla pokochať pohľadom do Markusovej peknej tváre. Zasnene sa na neho usmiala a on odrazu pocítil túžbu, dať jej najavo, že nie je typ, ktorý privíta v náručí vydatú ženu. Navyše takú, o ktorú sa jej muž príkladne staral, čomu nasvedčovali šaty s rukávmi siahajúcimi k zemi, ktoré boli podšité mäkkou kožušinou a poskytovali tak v zimných mesiacoch dostatok tepla a pohodlia a vysokým kužeľovitým čepcom pošitým perličkami, z ktorého sa spúšťal jemnučký karmínový závoj.

            „Ak je láska chorobou, vznešená pani, tak potom môžem povedať, že ma choroba stále úplne neopustila." povedal s divadelnou strojenosťou a ruku si pritom položil na srdce.

            „Nechali ste snáď v Trenčíne manželku?" nedala sa odbiť Juliana a bez toho, aby si to uvedomila, vystrčila svojho manžela z rozhovoru.

            „Agnes nie je mojou manželkou, ale má moje srdce v moci, tak akoby ňou už bola." povedal a pohľad pritom upieral do neznáma, v mysli si vybaviac Agnesinu jemnú tvár.

            „Aha, nuž láska je nádherná." povedala kyslo Juliana a jej úsmev zmizol nevedno kam. Schytila do rúk hlinený krčah a naliala si plnú čašu vína, ktoré v okamihu vypila. Zdalo sa, že Markus ju už nezaujíma.

            „Musí byť výnimočná." povedal Mikuláš  a v starnúcich očiach sa mu objavili šibalské ohníčky. Dolial Markusovi pohár a priložil k nemu svoj, aby nimi v priateľskom geste o seba štrngli.

            „Veru. Je jedinečná." odvetil a odpil si z doliateho pohára.

            „Markus, veď ja vlastne ani neviem, z akej ste rodiny. Možno som vašeho otca poznal." Mikuláš sa zdal byť úprimne zvedavý a skúmavý pohľad upieral na Markusa, ktorý odrazu celkom znervóznel.

            „Niekedy je možno lepšie nevedieť, pane." povedal s hlbokým povzdychom a zasadil tak semienka pochybností do duše grófa Forgáča. Ten však nestihol nič poznamenať, ani pokračovať v rozhovore, pretože dvojkrídlové dvere, vedúce do dvorany sa otvorili a dnu ako víchor vošiel kráľ, odetý v kráľovskom purpurovom plášti lemovanom hermelínom. Dvoranov pozdravil nepatrným kývnutím hlavy a tí sa na znak úcty postavili. Kráľ sa posadil za vrch stola a sluha, stojaci za jeho miestom, mu okamžite nalial pohár. Napil sa, ale jeho tvár prezrádzala problémy. Čelo mal zvraštené ako krutý boh vojny a vrásky sa mu viditeľne prehĺbili.

            „Poľská vojna proti Rádu nemeckých rytierov vyzerá neodvrátiteľne. Snáď sa za svojej vlády v kráľovstve nedočkám pokoja?" zvolal smerom k svojim mužom a nedbal na množstvo nepovolaných uší, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Dámy, ktoré však politické rozhovory nezaujímali sa odobrali do svojich komnát. Hostina, pôvodne určená na  pobavenie prítomných sa tak zmenila na  vojnové rokovanie. Vlani uzavrel spojenectvo s Rádom nemeckých rytierov proti Poľsku a zdalo sa, že bude musieť opäť tiahnuť do vojny. Rokovanie sa predĺžilo do neskorých večerných hodín.Markus sa ospravedlnil a odišiel skôr. Nepotreboval počúvať spleti viet o politike, ktorá aj tak k ničomu neviedla a jeho názor bol aj tak nepodstatný. Bál sa však skutočnosti, že ak nedajbože vypukne vojna, on viazaný vernosťou kráľovi, pôjde bojovať. A jeho láska s Agnes zostane na neurčitý čas, len nenaplneným snom.