Jedlo na stole sa kopilo. Netušil ako ponesie takéto zásoby potravín. Pravda, mohol by si vziať svojho koňa, na ktorého dá veľké sedlové vaky, ale tým by vzbudil len príval nepotrebných otázok. Pohľadom si premeriaval Agnes. Usilovne chystala, akoby mal prejsť dlhočiznou púšťou a nie cestou do uhorského kráľovského mesta. Pozrel sa von. Už sa celkom zotmelo, len pár sviečok osvetľovalo miestnosť a dievčinu, ktorá mu stála obrátená chrbtom. Postavil sa a pomaly pristúpil k nej. Zbadal, že jej ruky zastavili a on sa nad jej zaváhaním len tíško pousmial. Objal ju okolo pása a v ľahkom dotyku ju pohladil. Sklonil sa k jej vlasom a pobozkal vrkoč omamne voňajúci po bylinkách. Potiahol koženú šnúrku a pomaličky rozpletal jej ohnivé vlasy. Počul ako sa nadýchla. Znovu sa k nej sklonil a vo chvíli kedy to najmenej čakala, ju zvrtol k sebe. Zľakla sa, keď zistila že je uväznená v zajatí jeho náručia. Nebránila sa však a keď jej ústami zľahka prešiel po perách, privrela oči. Do jemného bozku sa však postupne vkrádala vášeň . Nemohla nad ničím premýšľať, v tej chvíli existovali len oni dvaja a cit, ktorý v ich dušiach vyvolával búrku. Každý bozk, každučký dotyk a záchvev si vrývala do svojej bytosti a bola presvedčená, že takéto pocity môže zažívať len človek, ktorý naozaj ľúbi.

            V objatí strávili celú noc. Tie krásne okamihy už nevedeli ani spočítať. Izba bola ožiarená sviečkami, ktoré pomaly vyhasínali a tak tancovali po stenách v podobe dlhých tieňov.  Jej bledá pokožka kontrastovala s jeho snedou.  Akékoľvek slová boli zbytočné, len dych, ktorý bolo počuť spolu s praskaním ohňa vytváral slová najkrajšej piesne. A hudbou im bol divoký tlkot vlastných sŕdc.

            Pod rúškom tmy, ktorá predávala moc ránu dorazili na nádvorie, kde v dlhom zástupe čakal sprievod pripravený na odchod. Markus sa musel hlásiť kráľovi a jediná rozlúčka, ktorá im bola dopriata, bolo letmé prepletenie prstov. Hneď potom sa Markus stratil v skupine vojakov a Agnes sa ponáhľala vyhľadať kráľovnú. Našla ju v kočiari, sediacu medzi komornou a mladučkou slúžtičkou, ktorá vystrašene klopila zrak na špičky svojich zodratých topánok.

            „Agnes, nestihla som ti ani poslať správu o svojom odchode." povedala Barbora previnilo, ale Agnes sa na ňu len milo usmiala.

            „A predsa som tu, Vaša Výsosť." uklonila sa a priblížila sa čo najbližšie k okienku koča. „Rada by som vám popriala šťastnú cestu a opatrujte v zdraví seba i to maličké."

            „Keď sa narodí, znova sem prídem. Máš ma toho ešte veľa naučiť o liečení." Vyhlásila so spontánnou radosťou, nevšímajúc si pobúrený pohľad Márie Ignis, spoločníčky, ktorú si po sobáši priviezla zo svojej domoviny. Mária musela zostať na hrade, pretože zoslabla a trápili ju problémy so žalúdkom. Cestou by sa len trápila. Mária pristúpila ku kočiaru, odstrčiac Agnes z blízkosti kráľovnej a s kyslým úsmevom sa prihovárala svojej panovníčke. Agnes sa len zbežne uklonila a nechala Máriu rozlúčiť sa s paňou.

            Sprievod sa pohol. Na jeho čele klusali ozbrojenci, chrániaci životy vladárov. Markus bol medzi nimi celkom bezvýznamný, ale aj tak vďačil za toľkú poctu. Kráľ sedel na koni po boku rytiera Ctibora, ktorý bol jeho verným vazalom v časoch, kedy právo na trón bolo neisté. Agnes kráčala popri sprievode, ktorý žiaril mnohými farbami látok honosných odevov pánov a prehodzov, ktoré halili kone.

Keď sa jej celkom stratili z dohľadu pobrala sa domov.  Chalúpka sa jej zdala akási prázdna, posteľ bola opäť neznesiteľne veľká a  periny v nej nemal kto upratať a tak ostali rozhádzané a pokrčené. Zachvela sa. Niečo akoby jej odrazu veľmi chýbalo. Až o chvíľu si uvedomila, že jej chýba vlastné srdce. Markus si ho vzal zo sebou. A ona ani len netušila, kedy sa vráti...