Svitlo ráno. Nesmelé lúče jeseného slnka prenikli dnu cez úzky oblok a na dlážke vytvorili jasnú stopu po žiare svojich lúčov. Na tmavej podlahe z kamenia a hliny spôsobili svetelný kontrast ako pár zlatých florinov na dne stáročnej pokladnice, ale v Agnesiných očiach tento podivný súboj kúska svetla a prevládajúceho kamenia, znamenal odveký súboj dňa a noci, dobra a zla. Ako sa postupne slnko vydalo na svoju každodennú púť oblohou, pás svetla na podlahe sa rozširoval, ale ona vedela, že tmavej podlahy vždy bude viac. Znova sa zamyslela nad prirovnaním, ktoré jej blyslo v mysli pred chvíľou. Dobro a zlo. Akokoľvek sa ľudia snažili pretvoriť svet na lepší, väčšinu tvorili tí, ktorí ho ničili. Kedy sa už skončia všetky intrigy, ktoré intrigánovej duši neuľavia, všetky falošné slová, ktoré neutešia, všetky zločiny, ktoré nebudú napravené a vojny, ktoré len rozosievajú skazu a pritom v nich niet víťaza ani porazeného? Pretože aj víťaz si v domnení najväčšej slávy uvedomí, že bol napokon ten, ktorý tiež priniesol určitú obetu a mnoho stratil. Hlavou sa jej hnali myšlienky priťažké na ráno, ale oprávnené. Odkedy začala chodiť za kráľovnou, sem tam jej uši zachytili niekoľko správ, smerujúcich z východných krajín. Povrávalo sa, že mocný Turek sa chystá dobyť ich a okolité zeme. Čo na tom bolo pravdy, nevedel nikto. No bola to vraj otázka niekoľkých rokov, kým budú musieť čeliť tejto armáde, ktorej krutosti boli chýrne tak isto ako tie ktoré sa v kázňach spomínali v súvislosti s peklom. Agnes si priala, aby deti, ktoré raz porodí, vyrastali v pokojných časoch, no čím viac nekľudných slov si vypočula, tým semienko nepokoja v jej duši rástlo. 

Schúlila sa väčšmi do klbka. Ostala jej zima, len Markusove telo, v blízkosti jej chrbta ju hrialo. No ani to teplo, ju nemohlo zahriať, keď ju odspodu chladila zem a v mysli obrazy smrti. Pomaličky sa postavila. Snažila sa nešuchotať, aby ho nezobudila. Pozrela na jeho spiacu tvár, ktorú mal podopretú rukou. Jeho črty boli uvoľnené a nebyť strniska, ktoré dodávalo jeho tvári výraznú mužnosť, boli by jemné. Spomedzi pier mu vyšiel vzdych, čelo mu pretla vráska, akoby sa mu snívalo niečo zlé a rukou, ktorú mal položenú vedľa tela, siahol na miesto, kde chvíľočku dozadu ležala ona. Spravil ňou široký záber a keď ju nepocítil vedľa seba, v okamihu otvoril oči. Zdvihol hlavu, ale uvidel ju stáť blízko ich provizorného lôžka a tak hlavu nechal opäť klesnúť do vodorovnej polohy. Usmial sa. 

„Spala si dobre?" spýtal sa, ale pohľad mal upretý smerom k stropu. Agnes si sadla na plášť a prikývla. Ruky vystrela nad hlavu a ponaťahovala si ubolenú chrbticu. Nepríjemne jej v nej puklo. 

„Trošku tvrdo." posťažovala sa, ale na perách jej pohrával ľahký úsmev. Odpoveďou jej bol uvoľnený smiech. 

„Myslíš, že sem niekto príde?" spýtal sa a podvihol sa na lakti, aby videl jej tvár. 

„Myslím, že áno." povedala potichu, očami blúdila po jeho tvári a ani si neuvedomila význam slov, ktoré vyslovila. Až keď sa Markus náhlivo zdvihol a podal jej ruku, aby sa s ľahkosťou postavila. Spamätala sa, zdvihla zo zeme svoj plášť a prehodila si ho cez plecia. Markus sa zahalil do svojho a ako dvaja zločinci, utekajúci z miesta činu, vybehli po strmých schodoch k dverám. Markus ich poodchýlil a vyzrel von. Nikoho nevidel a tak vykĺzli na chodbu. 

„Budem musieť ísť ku kráľovnej a svojej panej." povedala Agnes. Markus len rýchlo prikývol, ale ruky mal položené na jej drieku a nemal v úmysle pustiť ju preč. Ešte nie. Celú noc počúval ako dýcha, vychutnával si jej vôňu a dotyk, keď sa k nemu schúlila v snahe uniknúť chladu, ktorý ju kváril. Nepatril k mužom, ktorý s obľubou nadvihli každú ženskú sukňu, ženy si vážil a pri nej mal tiež myšlienky čisté. Priťahovala ho, to nepopieral, ale vážil si ju a nemal v úmysle ublížiť jej. Ak sa niekedy zblížia, stane sa to až vtedy, keď jej bude vedieť ponúknuť viac ako len jeho srdce. Srdce zatratenca. Nevedel, kedy a či taká chvíľa vôbec príde, ale rozhodol sa dúfať každou časťou svojej duše. Odstúpila od neho a pobrala sa preč. On si vybral inú cestu a každú šli iným smerom. Ešte sa obzrel a zachytil jej drobnú siluetu strácajúcu sa v temnote schodiska. Usmial sa. Ani zďaleka mu nepatrila a predsa vedel, že určitým zvláštnym spôsobom už bola jeho. 

Prebehol cez nízku chodbu a zabočil doprava, vybehol pár schodov a vyšiel na nádvorí v blízkosti Matúšovej veže a paláca. Rozmýšľal, kde sa asi zdržiava kráľ. Možno práve v tej vysokánskej veži. Zaklonil hlavu, aby ju videl v celej nádhere, vyzerala akoby sa hrdo týčila do nebies a na jej konci bola drevená ochodza. Len pár úzkych oblokov dnu prepúšťal chatrné svetlo, ale čím menšie otvory, tým menšia šanca, že pri útoku dnu prestrelia horiace šípy. Všimol si zvláštne polkruhy, vyčnievajúce z kamenia. Nevedel pochopiť ich význam. Založil si ruky na hrudi a díval sa na ne. 

Ads by appAd Options

„Chlapče nad čím premýšľaš?" hlas, ktorý sa ozval vedľa neho, ho razom vytrhol zo zamyslenia. Kútikom oka pozrel na muža, stojaceho vedľa neho. Vyzeral na vojaka. Mal jednoduchú červenú tuniku a vysoké čižmy, v ktorých mal zakasané obtiahnuté kožené nohavice. Na hlave mal klobúk, spod ktorého mu vytŕčali husté ryšavé vlasy a splývali mu na plecia, kde sa zlievali s rovnako ryšavou bradou. 

„Nad významom tamtých gulí, ktoré trčia z muriva." Markus mu už nevenoval pohľad, len rukou naznačil, kde sa má človek pozrieť. Muž mu odpovedal dunivým smiechom. 

„Bol si niekedy pri obliehaní hradu, chlapče?" spýtal sa pokojne, ale v hlase mu znel náznak výsmechu. Markus pozrel na neho a pokrútil hlavou. Muž vysvetlil. „ Je tomu už hádam sto rokov, čo tento hrad patril veľkému pánovi. Pánovi Váhu a Tatier, ako ho ľud nazýval. Matúš Čák, majestát, vraj bol bohatší ako sám kráľ. No a práve kráľ bol jeho úhlavným nepriateľom. Karol Róbert z Anjou sa stal kráľom a Čák ho neschvaľoval. A tak Karol Róbert obliehal tento hrad, v snahe poraziť jeho pána. Tie gule, ktoré vidíš, sú z katapultu. Keď vežu opravovali, vyberaním tích gúľ, by poškodili jej stabilitu a tak ich tam zamurovali." stíchol a Markus na neho prekvapene pozrel. Jeho poznatky z dejín nestáli za veľa, vedel čítať, písať a počítať, ale nezdalo sa mu potrebné ovládať dejiny. Bol len pánom malého panstva. Tento muž bol múdry, vzdelaný a jemu to nedalo, aby sa nespýtal: 

„A kto zvíťazil? Porazil Čák kráľa?" 

Muž pokrčil plecami. „Vraj Čák zomrel v noci, prv než došlo k skutočnej bitke. Medzi ľudom sa šíria legendy o tajomnom hrobe niekdajšieho pána. Dodnes nikto nevie, kde je pochovaný, ale vraj s ním v hrobe skončilo aj jeho nemalé bohatstvo." 

„Odkiaľ to všetko viete?" spýtal sa Markus s úprimným záujmom. 

„Nuž, niečo je známe a mnohé sú len legendy.", usmial sa popod ryšavé fúzy. „Čo by si povedal na priateľský šermiarsky súboj? Teda v tom prípade, že ti ide lepšie ako znalosť dejín." podpichol ho. 

„Prijímam vašu výzvu, pane." usmial sa, no vzápätí sa zháčil, „Ale nemám meč." 

„Žiadny problém. Len poď." a tak Markus vykročil za mužom, ktorého ani nepoznal. Zastali na priestranom cvičisku, kde v stojane stálo prichystaných niekoľko zbraní. Cestou nestretli nikoho a tráva na cvičisku, voňala sviežym ránom. Muž vytiahol meč a druhý podal Markusovi. Bojovali ťažkými obojručnými mečmi, súboje boli krátke a namáhavé. Prvé dva razy bol Markus porazený a na tretí zvíťazil. 

„Ako som mohol poraziť muža vašej výšky?" zasmial sa Markus a hľadel na ostrie meča, ktorý bol dokonalou prácou, dalo by sa povedať, že rukoväť bola priam umeleckým dielom. Nevidel uprený pohľad muža, ktorý si ho už po stý krát premeral od hlavy po päty. 

„Čo je tvojou prácou?" spýtal sa napokon muž a Markus k nemu zdvihol prekvapený pohľad. 

„Nič, len sa túlam." odpovedal prosto. 

„Mňa neoklameš. Takto nenarába so zbraňou hocaký tulák." atakoval jeho vyhlásenie muž. 

„Nuž budete mi musieť veriť pane, pretože vravím pravdu." odvetil Markus a na jeho tvári nebolo vidieť ani stopu po lži. 

„A nepáčilo by sa ti v službách uhorského kráľa?" spýtal sa a v očiach sa mu blysli žiarivé iskry. 

„Páčilo, nepáčilo, o tom musí rozhodnúť kráľ." pokrčil plecami Markus. 

„A keby kráľ rozhodol v tvoj prospech?" dobiedzal naďalej muž. 

„V tom prípade by som bol rád." odvetil úprimne Markus. Bol by vojakom, ktorým nikdy nebol. A čo bola druhá vec, mal by prácu a mohol by si vziaľ Agnes. 

Muž sa zberal na odchod. Obe zbrane uložil do držiaka a vyšiel z cvičiska. 

„Zajtra podvečer príď. Dostaneš prvú nočnú službu.Každý začína ako strážnik." otočil sa mu chrbtom a kráčal do kopca, smerom k palácom. 

„A čo na to povie kráľ?" zakričal za ním Markus. Muž sa chvíľu tváril, že nepočul, no po pár krokoch zastal. Rozhodil rukami a obrátil sa smerom k nemu. 

Spoznal by si rozdiel medzi mnou a kráľom?" spýtal sa so smiechom muž. Markus pokrútil hlavou. „Tak sa netráp, len si pamätaj, že moje zvolenie máš. A zvolenie líšky ryšavej má obrovskú váhu." žmurkol na Markusa, obrátil sa a rezkým krokom vykročil vpred. 

Markus zarazene stál. Mal pocit, že nohy mu vypovedali službu a hlas sa mu zasekol niekde v hrdle. Obraz kráľa nikdy nevidel, ale v každom kúte kráľovstva bolo známe, že prezývku líška ryšavá, má len jediný muž.