Markus sa bál, že ho niekto objaví. Nerád by vysvetľoval svoju prítomnosť na hrade, ale našťastie nikto nevenoval pozornosť ničomu inému, než hostine, ktorá mala až do svitania oslavovať narodenie dcéry ich hradného pána. Do kuchyne sa začalo hrnúť množstvo ľudí a jemu do nosa udrela vôňa pečeného mäsa, bylín a medu, ktorý sa používal ako na dochutenie mäsa, tak i na prípravu koláčov. Strhol sa na zvuk ľahkých krokov. Pritlačil sa viac k múru, ale keď zbadal drobnú siluetu Agnes, pousmial sa. Videl ako sa rozhliadla okolo a očami pátrala v tme. 
„Markus? Si tu?“ pošepla, ale neprichádzala žiadna odpoveď. Markus ju nechal stáť tam v napätí, prikradol sa k nej potichučky a zozadu jej prikryl dlaňami oči. 
„Kto to je?“ spýtal sa šibalsky s perami tesne pri jej uchu a ona sa zasmiala a zložila si jeho ruky z očí. V tme videla len jeho obrysy, ale aj tak pocítila napätie, ktoré medzi nimi zavládlo. Pocítila, ako sa k nej Markus nahol a vtedy si uvedomila, že ich prsty sú prepletené cez seba. Pocítila rozpaky a o krok ustúpila, avšak stále nepúšťajúc jeho ruku. 
„Poď hore! Potajme sa pozrieme na hostinu.“ navrhla mu. 
„Neuvidia nás?“ spýtal sa hlasom, ktorý neveril, že to je dobrý nápad. 
„Kdeže. Dobrohnu na nosidlách preniesli do dvorany, kde bude s malou Annou prítomná na hostine.“ schladila jeho obavy a za ruku ho viedla do spálne. Namiesto toho, aby sa tam rozhliadol tak ako plánoval, mal oči len pre Agnes. Vlasy sa jej uvoľnili z vrkoča a poskakovali jej okolo tváre. Plamene sviec, ktoré osvetľovali izby hladili jej medené kučery a on odrazu pocítil prudkú túžbu chytiť do rúk pramene jej vlasov a pohladiť ich medzi prstami. 
„Hudba hraj!“ zvolal hrmotný mužský hlas a dvorný muzikanti okamžite spustili melódiu, ktorá priam volala po tanci.
 
Z dvorany sa ozval tichý smiech dám a hlasy mužov, prosiacich o tanec. Markus neváhal, ľavú ruku si položil na hruď, pravú nohu dal mierne dozadu a uklonil sa víle, ktorá žiarila pred ním a natiahol k nej pravú ruku, do ktorej ona po krátkom zaváhaní vložila tú svoju. Prudko ju pritiahol k sebe, takmer stratila rovnováhu, ale nakoniec to ustála a aj keď nikdy netancovala, dívala sa na Markusove nohy a nesmelo opakovala jeho kroky. Netušila, že vie tancovať, ale pohyboval sa ladne. Hudba hrala a oni sa k sebe približovali, nesmelo sa im dotýkali dlane, aby sa vzápätí od seba opäť oddelili a ku koncu už ani jeden z nich nevnímal hudbu, len prítomnosť toho druhého im búšila v spánkoch a obaja boli zajatí v hlbinách svojich pohľadov. Ani jeden z nich si neuvedomil, že hudba skončila, len im sa dotýkali dlane v nemom porozumení sŕdc a Markus ju bez slova vzal za ruku a viedol ju krížom cez spálňu dole schodmi, aby sa stratili v najtmavšom kúte hradného podzemia. Spolu si sadli na prašnú zem, Markus sa hlavou oprel o stenu, z ktorej sa sypal prach a trúsil sa im do vlasov, ale oni tomu nevenovali pozornosť. Markus si privinul Agnes do náručia a prsty sa im preplietli. Agnes pocítila jemný dotyk Markusovho palca na vrchu svojej dlane a srdce jej šlo vyskočiť od šťastia. Divoko jej tĺklo a telom sa jej rozlieval hrejivý pocit. 
„Aj by som tu zaspala, tak mi je dobre.“ povedala potichučky a usmievala sa, v očakávaní niečoho ešte krajšieho. Hlavu si zložila na jeho plece a znovu pocítila jeho prsty, ktoré jej opäť pohladili dlaň. 

„Nezaspávaj, víla moja!“ jeho hlas bol plný nehy a ešte niečoho iného, čo Agnes nevedela pomenovať. Snáď lásky? Asi nie, ale v každom prípade to bolo nádherné. Niekde v svojej hĺbke nabrala kúsok odvahy, obrátila k nemu tvár a spomedzi pier jej vyšli slová: 
Pobozkaj ma, Markus...“ jej žiadosť mu vyrazila dych, ale poslúchol , pomaly sa k nej naklonil a ich pery sa dotkli najskôr jemne. Markus vychutnával každý okamih a ona už odrazu necítila strach a bozk mu plne opätovala, až sa z jemného stával čoraz nástojčivejší. Bol to jej prvý bozk a bolo to to najkrajšie čo v živote zažila. Vedela, že tento okamih sa jej vryje do pamäti a nikdy z tadiaľ nezmizne. Keď bozk skončil, opreli sa čelami o seba a Markus jej jemne hladil tvár a vlasy, ktoré sa z vrkoča pri tanci rozsypali na jej chrbát. Tak sa čas zastavil, pre dvoch mladých ľudí, ktorí sedeli v chlade tmavej chodby pod palácom a žiadny ruch nemohol prekaziť to magické a čarovné, čím sa zahalili...